Historické fakty a súčasnosť Kovačice

Kovačica údajne dostala meno podľa kováčskej vyhne (srbsky kovačnica), ktorá stála v strede dnešnej Kovačice. V zápisoch sa spomína už roku 1458, keď ju zriadili Srbi, ustupujúci za Dunaj pred nájazdmi Turkov. Je to zároveň jediný záznam z toho obdobia, potom sa v historických dokumentoch Kovačica spomína až v zápisoch z roku 1752, keď sa na tomto území formuje pohraničná oblasť. Vtedy bola Kovačica spolu so sedemnástimi pustatinami pridelená veliteľstvu Potisko - marušskej vojenskej hranice.

Prvá systematická kolonizácia Banátu sa začala až po roku 1763. Od osemdesiatych rokov sa začína sťahovanie Slovákov do Banátu, kde na rodiel od Báčky, Slováci zakladajú nové dediny. Kovačicu založili Slováci, ktorí sa po povodniach v Bardáni presťahovali do Ečky. Tam neboli spokojní s postojom zemepána a tak sa roku 1802 presťahovali na kovačickú pustatinu. Slováci, ktorí sa dostali do Kovačice sekundárnou, resp. terciálnou migráciou, pochádzajú z Novohradskej, Peštianskej a Nitrianskej stolice, niekoľko rodín zo Zvolenskej stolice, zo Zadunajska, z Békéšskej stolice. Z Báčky prišli rodiny z Pivnice a Lalite. Na počesť arcikniežaťa a uhorského palatína Jozefa Antonia, člena cisárskej rodiny, ktorý sa najviac pričinil o to, aby Slováci prišli do Kovačice, dostala dedina meno Antalfalva. Medzi ľudom sa však táto osada naďalej volala Kovačica.

Už koncom roka 1803 všetci, ktorí sa prihlásili do služby na Vojenskej hranici, dostali pôdu, nepodliehajúcu dani na 10 rokov. Podľa súpisu bolo na Vojenskej hranici v roku 1808 v nemecko-banátskom regimente 1516 Slovákov, čo tvorilo takmer 2% z celkového hraničiarskeho obyvateľstva v tomto regimente. Gramotnosť a hospodárske postavenie na Vojenskej hranici boli omnoho lepšie ako v iných dedinách. V rokoch 1802 – 1804 si prví Kovačičania vystavali vlastné domy, školu, učiteľský byt a faru a hneď sa aj pripravovali na stavbu chrámu. Prvý učiteľ bol Ján Šimek a školu vtedy navštevovalo okolo dvesto detí. Roku 1805 si vystavali aj prvú modlitebnicu. V období rokov 1824 – 1828, keď bol kňazom Martin Hamaliar, vybudovali dnešný chrám, kazateľnicu, oltár a zadovážili si organ.

Roku 1873 sa robia prípravy na stavbu novej školy, ktorá bola ukončená v nasledujúcom roku. Mala deväť priestranných učební a na vzdelávacie účely sa používala až do roku 1959, keď ju zbúrali. Na tom mieste bola o tri roky neskôr vystavaná nová škola, ktorá sa používa dodnes.

V poslednom desaťročí 19. storočia sa začína v Kovačici spolkové organizovanie Slovákov. V roku 1890 bol založený hasičský spolok s dychovou hudbou a spevokolom. Začiatkom 20. storočia prichádza do Kovačice farár Ján Čaplovič, národovec a martýr v známom Kovačickom procese, keď sa v rokoch 1907 – 1908 úhľadná slovenská dedina svojou neoblomnosťou natrvalo zapísala do dejín. Maďarské úrady pre odpor proti maďarským službám Božím v Kovačici obžalovali a odsúdili vyše sto osôb. Farár Ján Čaplovič po udalostiach prišiel o úrad, do ktorého sa mohol vrátiť až po troch rokoch.

Slovenské povedomie posilňovali aj prví učitelia z radov Kovačičanov Pavel Zloch a Pavel Kňazovic, ktorí tu začínajú roku 1913, keď bol založený aj remeselnícky spolok. O rok neskôr,22. februára 1914, sa v Kovačici hralo prvé divadelné predstavenie po slovensky. Išlo oveselohru Jozefa Hollého Kubo, ktorú domáci divadelníci zahrali v Jarmockovej krčme. Bolato významná udalosť pre kovačických Slovákov, pretože predtým sa v divadlách hrávalo lenpo maďarsky. Vďaka Albertovi Martišovi správa o tejto kultúrnej udalosti bola zverejnená vnovinách Dolnozemský Slovák. Kontinuitu v práci však prerušila prvá svetová vojna.

Po prvej svetovej vojne sa rozmáha v Kovačici spolková činnosť. Najprv bol roku 1920 založený Spolok slovenských žien, o rok neskôr v miestnostiach Sedliackej banky založili Čítací a vzdelávací spolok Pokrok. Tak sa slovenskej inteligencii v Kovačici podarilo združovať a kultúrne pozdvihovať ľud a tak rozvetvovať kultúrny a osvetový život Slovákov.

V tridsiatych rokoch 20. storočia vznikajú v spolku Pokrok rôzne odbočky: spevácka, divadelná, literárna, šachová a iné. Začali tu organizovane pôsobiť aj insitní maliari Martin Paluška (1913 – 1984) a Ján Sokol (1909 – 1982), ku ktorým sa začiatkom štyridsiatych rokov pridal Michal Bíreš. Po založení Matice slovenskej v Juhoslávii v Báčskom Petrovci (1932) vznikol aj Miestny odbor Matice slovenskej v Kovačici.

Kovačica žila v tom čase bohatým divadelným, ale aj hudobno-speváckym životom. Na tradičných zábavách, ktoré organizovali rôzne spolky, nechýbali divadelné predstavenia a hudobný život sa vzmáhal vďaka angažovanosti učiteľa a neskôr riaditeľa školy Andreja Miháľa. Popri chýrečnom Markovom orchestri, ktorý vystupoval aj v zámorí (roku 1907 v St. Louis v USA) pôsobil v Kovačici aj hasičský dychový orchester (1932), orchester Sokolskej jednoty Soko, Fiľčíkova-Suchánkova dychovka, sláčikový orchester a tamburášsky orchester obuvníkov.

Štyridsiate roky 20. storočia by sa mohli označiť ako začiatok organizovaného spevu Kovačičanov, lebo v tom období pôsobili v Kovačici Národný, Cirkevný, Hasičský, Dievčenský a Cigánsky spevokol. Z nich Národný spevokol bol najaktívnejší a dosahoval pozoruhodné výsledky.

Po druhej svetovej vojne bol v roku 1948 otvorený Družstevný dom a v roku 1958 Dom kultúry 3. októbra, ktorý zastrešoval všetky kultúrne odvetvia a spolky. Na rozdiel od štyridsiatych rokov, keď sa divadlá hrávali v ťažkých podmienkach v krčmách a v Mládežníckom dome, v novej situácii začali kovačickí divadelníci rozvíjať svoju činnosť intenzívnejšie. Svedčí o tom aj údaj, že v roku 1950 zahrali dvadsať predstavení (Hora volá, Keď sa bačkor opapučí, Ťažké chvíle, Dračí pazúr, Záveje a iné) pod režisérskym vedenímvýznamných osobností, akými boli Emília Karlečíková (neskôr Farkašová), Karol Chrťan, Jozef Benka, ktorý napísal aj drámuv troch dejstvách Kríza. Ján Cicka inscenoval niekoľko pôvodných jednoaktoviek pod spoločným názvom Šangh- Jaj. Zaujímavý je aj údaj, že slovenská mládež z Kovačiceštudujúca v Belehrade hrala divadlo aj v Československomdome v Belehrade od roku 1955 po jeho zánik.

V polovici sedemdesiatych rokov sa v Kovačici formovala jedna z troch scén poloprofesionálneho divadla Slovákov vo Vojvodine – Divadlo VHV. Divadlo sa opäť rozmáha najmä vďaka osobnosti Jána Čecha, učiteľa a riaditeľa Domu kultúry. Všetky divadelné predstavenia boli vysoko hodnotené a oceňované. Hru Sentimentálni podľa predlohy Kubo, ktorú ako prvú uviedli ich predchodcovia, inscenovali po štvrtýkrát, tento raz v podobe muzikálu. Vďaka skvelej hudobnej zložke a scénografii inšpirovanej insitou mal tento muzikál veľký úspech. Za najväčší sa však pokladá tretie miesto na Festivale ochotníckych divadiel Juhoslávie (Festival amaterskih pozorišta Jugoslavije) v Trebinji roku 1984 za predstavenie Prípad Jelisavety B, ktoré režírovala významná osobnosť kovačického divadla Tomáš Máško Hriešik.

Po druhej svetovej vojne sa začal rozvíjať aj hudobný život. V roku 1954 si bratia Juraj, Ján, Pavel a Adam Nemčekovci založili sláčikový orchester - prvý ľudový orchester Domu kultúry 3. októbra, ktorý si neskôr (1984) zmenil meno na Ľudová Rosička. Netrvalo dlho aprvý koncert hudobno-folklórneho súboru V šírom poli hruška sa uskutočnil roku 1963na javisku Domu kultúry. Odvtedy sa v ňom vystriedalo niekoľko generácií spevákov,hudobníkov a tanečníkov. Z iniciatívy Juraja Nemčeka tu začala pôsobiť mužská speváckaskupina (neskôr pomenovaná Rovina), ktorá v roku 1967 nahrala svoje prvé piesne v

Novosadskom rozhlase. Členky ženskej speváckej skupiny Sláviky mali prvý verejný výstup v roku 1972 na oslavách Kovačického októbra. Sláviky nahrali platňu pod názvom Vojvodinom ravnom (vydal Novosadský rozhlas), zatiaľ čo platňu a audiokazetu slovenských piesní Keď si ja zaspievam nahrali v roku 1983 spolu so skupinou Bohémi a orchestrom Rosička. Takmer desať rokov v Kovačici sústavne pracovali dievčenská a ženská spevácka skupina s rovnomenným názvom. Z plejády kvalitných hudobníkov sa niektorí stali rozhlasovými spevákmi v Novosadskom rozhlase. Prvým bol Ján Lenhart, ktorý najprv spieval v programe naživo a neskôr pesničky nahrával, a po ňom nasledovalo asi dvadsať spevákov a hudobníkov, interpretov tak ľudových, ako aj zábavných žánrov, osobitne populárnej hudby pre deti. Kovačickí speváci sa stali neraz aj víťazmi festivalu V Pivnickom poli: Martin Šúlek, Anna Kucháriková, Anna Glóziková, Zuzana Gajanová, Anna Šúleková, Jarmila Palušková a Jasmina Veňarská.

Začiatky populárnych žánrov sa viažu na Mládežnícky orchester, založený ešte v šesťdesiatych rokoch 20. storočia. O kvalitnej populárnej hudbe široko-ďaleko sa neskôr hovorilo vďaka pätnástim hudobným skupinám. Spomeňme aspoň beatovú skupinu Vzlet či populárnu skupinu Luna.

Dynamický rozvoj zaznamenáva najmä kovačická insita. Skupina maliarov sa zoznámila po vojne s Vladimírom Bobošom, ktorý ich zaúčal do maliarskeho remesla. Na rozhraní rokov 1950 – 1951 založili výtvarný krúžok. Už na jeseň sa k nim pripojili Martin Jonáš a Ján Kňazovic (1925 – 1984). Do krúžku začali prichádzať ďalší roľníci – maliari amatéri, ktorí roku 1952 po prvýkrát aj spoločne vystavovali. Práve preto sa rok 1952 označuje za rok zrodu kovačického insitného umenia. Počet nových maliarov a ich originálnych prác narastá. Tvoria tu Ján Strakúšek, Pavel Hrk, Ján Veňarský, Alžbeta Čížiková a iní. Roku 1955 otvorili v Kovačici prvú dedinskú galériu obrazov v Juhoslávii a v šesťdesiatych rokoch zažilo insitné umenie rozkvet, najmä vďaka novým maliarskym osobnostiam, ako boli Zuzana Chalupová, Eva Husáriková, Katarína Kožíková a iné.

Okrem insity, ktorá je pre Kovačicu príznačná, niektorí jej umelci sa však rozhodli pre akademickú umeleckú dráhu. Tak sa v druhej polovici 20. storočia objavili nové mená maliarov s inou umeleckou senzibilitou. Typické však pre všetkých akademických umelcov z tohto mesta je to, že tvoria v zahraničí. Prvý akademický maliar z Kovačice je Tihomír Bíreš (1947), ktorý po štúdiách v Ríme zostáva v tomto „večnom meste“ žiť a tvoriť. Aj ďalší akademický maliar z radov Kovačičanov si svoje uplatnenie našiel v zahraničí. Je to Martin Kizúr (1957), ktorý dnes žije a tvorí v austrálskom Melbourne, orientuje sa tu viac na počítačovú grafiku a grafický dizajn a v jeho maľbe dominuje silný kolorit a prirodzené tvary. Akademická maliarka Vanesa Hardiová (1971) tiež žije a tvorí v zahraničí: Je členkou výtvarných združení Rakúska a Slovenska, nositeľkou viacerých vyznamenaní ako Mladý slovenský výtvarník roka.

V Kovačici má svoje miesto aj komiks a karikatúra. Jeho predstaviteľmi sú Ján Raspír-Žak (1953), ktorý práce uverejňuje v slovenskej, ako aj v srbskej tlači. Karikatúrnou formou ilustrácie sa zaoberal aj Tomáš Hriešik. Obaja ovplyvnili ďalšiu generáciu autorov, ktorá v novom miléniu zorganizovala podujatie Komar. Jeho cieľom bolo prezentovať alternatívnu kovačickú scénu a undergroundové umenie, ktoré uvádza do života nekonvenčné formy komiksu, filmu, divadla a hudobných žánrov. Sem zaraďujeme aj práce Jarmily Sabovej (1977), maliarky, dizajnérky a kresliarky komiksov. Využíva postmoderný postup štylizácie alebo ikonografie, charakteristickej pre deti, avšak témy nie sú z detského sveta, lež snažia sa preniknúť do poznávacieho a pocitového sveta dospelých.

V kultúre má svoje miesto aj literatúra, ktorej milovníkov od roku 1996 združuje Literárna družina Mateja Ambrózyho (LDMA). Spoločne s knižnicou vydáva časopis Klasy, ktorýpôvodne vydávala literárna sekcia pri knižnici Rozlety. Každoročne LDMA vypisuje literárnysúbeh na rôzne témy. Na ňom sa zúčastňujú členovia skupiny a autori z iných dedín a miest,napríklad z Padiny, Boľoviec, Starej Pazovy, Vojlovice, Jánošíka, Erdevíka, Hložian. Výsledkysúbehu sa najčastejšie zverejňujú na literárnom večierku počas Kovačického októbra.

V Kovačici žije a tvorí aj spisovateľka pre deti a mládež Mária Kotvášová-Jonášová (1957). Za svoje dielo získala početné ceny a pozoruhodné uznania z nášho štátu a zo Slovenska. Jej knižný debut Ocko, kedy pôjdeme vyšiel v roku 1997 a potom nasledoval rad poviedok, básní, kniha poviedok Ocko z čokolády (2003), román Mať pätnásť je také ťažké alebo Striptíz (2007), knihy Mama, poď sa hrať (2008), Sú to vážne veci (2010) a i. Jej poviedky a básne sú zaradené do niekoľkých antológií.

Odborné publikácie späté s Kovačicou ale aj vojvodinskými Slovákmi publikoval kovačický rodák Dr. Ján Marko (1928) – univerzitný profesor, publicista, autor vedeckých publikácií a kníh o Kovačici: Kovačičania vysokoškoláci (1992), Prvé osadnícke slovenské rodiny v Kovačici (1995), Seniansky Markovci v Kovačici (1997), Detský domov v Kovačici (2001), Lexikón slovenských vojvodinských vysokoškolských učiteľov a vedcov (2009) a iné. Žije v Novom Sade.

Kovačičankou je aj Dr. Zuzana Čižiková, literárna vedkyňa a kritička, ktorá odborné práce uverejňuje v Novom živote a knižne publikovala Básnické dielo Viery Benkovej.

Podrobne opisuje Kovačicu – rozsahom a obsahom jedinečný - zborník prác Kovačica 1802 – 2002. Je to zborník prác vydaný Miestnym spoločenstvom Kovačice pri príležitosti dvestoročnice mesta. Na takmer sedemsto stranách veľkého formátu popisuje slovom a obrazom geografické parametre, historické fakty, hospodársky a priemyselný rozvoj, spoločenský vývoj, ako aj všetky zložky kultúry a umenia v Kovačici.

Jednu z najrozsiahlejších zbierok slovenských ľudových piesní z Vojvodiny publikovali v roku 1997 v Kovačici. Zostavili ju Pavel Tomáš a Pavel Baláž za odbornej spolupráci etnomuzikológov Oskára Elscheka a Martina Kmeťa a jej názov je Keď si ja zaspievam. Zbierka obsahuje takmer deväťsto slovenských ľudových piesní z Kovačice a Padiny, ako aj odborné články o piesňach a zvykosloví z tohto prostredia.

Kovačica vstúpila do nového milénia s rozvinutou hospodárskou a kultúrnou infraštruktúrou. Ročne priláka veľa turistov, ktorí obdivujú jedinečné diela v galériách, slovenskú gastronómiu alebo jednoducho slovenskú kovačickú pohostinnosť. Zároveň sa tu dobre cítia aj tí, ktorí sa stotožňujú s alternatívnymi žánrami v umení, vo výtvarnej a v hudobnej tvorbe zvlášť.