Ostojićevo

DEDINKA NA BREHU RIEKY TISY

Zemepisná charakteristika a demografia

Ostojitevo patrí medzi najstaršie obývané osady v severnej časti Banátu. Nachádza sa neďaleko ľavého brehu rieky Tisy v nadmorskej výške 88 m n. m. Patrí do obce Čoka v severobanátskom obvode, ktorá je od Ostojiteva vzdialená 6 km. Maďarsko je vzdialené približne štyridsaťpäť kilometrov a k hranici s Rumunskom je necelých dvadsať kilometrov.

Podľa sčítania obyvateľstva z roku 2002 má Ostojitevo 2877 obyvateľov a 1048 domácností. Srbské obyvateľstvo tu tvorí väčšinu – 56,15 %, žijú tu tiež Maďari – 26,51 %, Slováci – 6,36 %, Rómovia – 2,88 %, Juhoslovania – 1,47 %, Chorváti – 0,77 % a iní.

Foto: Marijan Pavlov

Špecifiká Ostojiteva

Možno povedať, že Ostojitevo predstavuje typickú vojvodinskú dedinku na hranici Báčky a Banátu. Pri príchode si nemožno nevšimnúť tri kostoly, ktoré odzrkadľujú viackonfesionálnosť obyvateľstva. Okrem náboženskej rozličnosti je tu aj výrazne pester národnostné zloženie obyvateľstva. Prívetiví okoloidúci dedinčania sa vám pozdravia v srbčine, ale aj v maďarčine, slovenčine, poľštine či rumunčine, keďže polovica obyvateľstva ovláda aspoň dva z uvedených jazykov.

Historické fakty a súčasnosť

Výsledky terénneho výskumu z roku 2011 poukazujú na fakt, že v súčasnosti existuje iba niekoľko rodín, v ktorých sa hovorí po slovensky. Sú to rodiny, ktorých predkovia sú pôvodní Slováci z Vojvodiny. Väčšina doteraz deklarovaných Slovákov, ktorých predkovia sú Poliaci, sa v súkromí rozpráva po poľsky alebo po srbsky. V zmiešaných manželstvách sa rozpráva hlavne srbčinou, Pohľad na Ostojitevo z kostolnej veže prípadne maďarčinou.

Staršie názvy tejto dediny boli Szent Miklós, Klein Niklos, Tisza Szent Miklós, Potiski Semikluš, Potiski Sveti Nikola, Sankt Nikolaus an den Theiss, Ražan Sent Mikloš a Pejs Szent Miklós. Svoje súčasné meno dostala v 20. storočí v čase Kráľovstva Juhoslávie, a to podľa osobnosti Tihomíra Ostojića. Bol to rodák z tejto dediny, literát a uznávaný člen Matice srbskej.

Podľa cirkevných údajov Svätý Mikuláš založili Srbi v roku 1747. Rumuni sú uvedení ako kontinuitné obyvateľstvo od roku 1752, Srbi od 1753, Nemci od 1777 a Maďari od roku 1831. Od roku 1838 sa tu začalo usadzovať aj evanjelické obyvateľstvo z Poľska. Boli to robotníci z okolia Krakova, ktorí sa postupom času poslovenčili. Začiatkom 20. storočia sa sem prisťahovalo niekoľko rodín z Liptova, ako aj z niektorých slovenských osád v Banáte – z Aradáča a Hajdušice.

Dôvody na poslovenčenie ostojitevskej poľskej menšiny boli viaceré. Jednak bol v období rakúsko-uhorskej éry silný asimilačný tlak z maďarskej strany, jednak to bola absencia poľskej inteligencie. Príchodom slovenských rodín a najmä evanjelických učiteľov a kantorov, začala postupne táto skupina Poliakov hovoriť po slovensky.

Foto: Marijan Pavlov

Na radu misijného farára Gustáva Bujkovského si tamojší evanjelici založili v roku 1867 vlastnú cirkev. Cirkevná spoločnosť sa postupne začala rozvíjať a vznikla potreba vybudovať priestory pre cirkev i školu. Pavel Česlár venoval pozemok vo veľkosti sto veľkých siah. Na ňom bola v roku 1885 vystavaná modlitebnica a škola. V roku 1899 bola vybudovaná nová škola a pôvodné priestory sa používajú aj dnes na cirkevné účely. Okrem fary a modlitebného domu pribudol v roku 1930 ostojitevským evanjelikom aj evanjelický kostol.

Pôvodné slovenské rodiny boli Kmeťovci, Krajčovci, Lastovicovci, Mokráčkovci, Stanovci, Husákovci, Ceperovci. Ako hlavné zamestnanie sa uvádza poľnohospodárstvo, ale sú tu aj remeselníci: stolári, murári, kolári, a iní. Časť dediny, ktorá sa nachádzala v okolí mlyna, sa nazývala aj slovački centar. Bola tu Slovenská ulica a spolu s niekoľkými okolitými ulicami tvorili tzv. slovenský kraj.

Foto: Marijan Pavlov

Foto: Marijan Pavlov

V Potiskom Mikuláši existovala najprv cirkevná ľudová škola. Deti tu vyučoval ako prvý roľník Pavel Česlár a od roku 1894 tu bol prvým učiteľom s diplomom Julius Cavar st. Do sedemdesiatych rokov 20. storočia, pokiaľ ešte fungovala v dedine aj slovenská a maďarská trieda, deti slovenských, poľských a zmiešaných manželstiev navštevovali slovenské triedy.

Foto: Marijan Pavlov

Kultúrny život

Začiatky kultúrneho života sa datujú od roku 1921, keď bol založený Evanjelický čítací a vzdelávací spolok Pokrok. V rámci neho sa členovia stretávali aj na rôznych prednáškach. Došesťdesiatych rokov 20. storočia sa kultúrny život v Ostojiteve spestroval v súlade s celkovýmrozvojom osady. Počet všetkých obyvateľov bol dvakrát taký ako teraz a podobne to bolo ajso slovenskou menšinou.

Aj v sedemdesiatych rokoch 20. storočia slovenská menšina si pestovala svoj kultúrny život. V rámci školy sa organizovali kultúrno-umelecké programy aj v slovenskom jazyku a návštevníci boli z celej dediny. Jeden z dôvodov úspechu týchto programov bolo aj to, že prednes bol vždy v troch jazykoch: v srbčine, maďarčine a v slovenčine. Pri každej príležitosti sa recitovalo, spievali pesničky, či prezentoval folklór. Bývalo to v období, keď v dedine bola väčšia koncentrácia slovenskej menšiny, prisťahovanej z iných vojvodinských dedín. Postupne počet príslušníkov slovenskej menšiny klesal z dôvodu miešania manželstiev.

V súčasnosti existuje Kultúrno-umelecký spolok Ostojitevo. Venujú sa v ňom hlavne srbským ľudovým tancom. Občas sa okrajovo nacvičujú aj tance všetkých menšín, žijúcich v tejto dedine, niekoľko členov je slovenského pôvodu. V súčasnosti sa v základnej škole organizujú všetky kultúrne udalosti spoločne – bez ohľadu na národnosť.

.