Bingula

OSADA TISÍCICH PRAMEŇOV

Zemepisná charakteristika a demografia

Binguľa sa nachádza v západnej časti Sriemu, na juhozápade Vojvodiny. Smerom na severozápad je 9 km vzdialená od hranice s Chorvátskom a 25 km od Šídu, strediska Šídskej obce, do ktorej aj patrí. Leží v nadmorskej výške stoosem m. n. m. a väčšia časť jej chotára s úrodnou černozemou sa skláňa k ľavému brehu rieky Sávy a je o deväť metrov nižšie. Sever chotára však siaha k prvým kopcom Fruškej hory s nadmorskou výškou aj do 200 metrov a je vhodný na ovocné sady a vinohrady. Binguľa sa nachádza na približne 45‍° 07' severnej zemepisnej šírky a 17° 05' východnej zemepisnej dĺžky a prevláda tu typická panónska, mierne kontinentálna klíma.

Na základe súpisu občanov, ktorý bol vykonaný v roku 2002, v Binguli žilo 906 obyvateľov, najviac Srbov (477), potom Slovákov (306), ako aj menej početné obyvateľstvo chorvátskej, rusínskej a maďarskej etnickej príslušnosti. Plnoletých občanov bolo 723, zatiaľ čo priemerný vek je 42 rokov. V Binguli je 305 domácností a každá rodina má priemerne troch členov.

Foto: Michal Madacký

Existujú dve podobné interpretácie o pôvode názvu Binguľa. Prvá hovorí, že názov Binguľa má turecký pôvod bin gula a znamená miesto, kde je tisíc prameňov. Tá druhá hovorí, že prvá časť slova je z latinčiny, druhá z tureckého jazyka a znamená dva pramene. Oba výklady svedčia o tom, že Binguľu obklopovali početné pramene, čo následne spôsobilo, že je tu príliš močaristá pôda. Niektoré pramene boli také silné, že poháňali aj štyri vodné mlyny, dva z nich vlastnili slovenské rodiny Kaňovcov a Petržľanovcov. Dnes sú tieto pramene prevažne vyschnuté.

História a súčasnosť Bingule

Osídľovanie Bingule sa konalo v rokoch 1735 – 1786, keď prichádzalo k sťahovaniu obyvateľstva zo sriemskych osád, ale aj srbských rodín z územia Srbska. Niektoré zdroje hovoria, že do roku 1786 Binguľčania osídľovali tzv. planinské vinohrady, čo vlastne znamenalo horné časti chotára, kde sú vinice a ovocné sady. Neraz ich nazývajú aj Starou Binguľou. Do prisťahovania prvých slovenských a nemeckých rodín bola Binguľa srbskou dedinou.

Prvé slovenské rodiny sa do Bingule prisťahovali roku 1835, a to najprv do Starej Bingule a po rokoch začali osídľovať aj Novú Binguľu. Sťahovanie bolo najintenzívnejšie v rokoch 1857 – 1863. Prvá slovenská rodina, ktorá sa do Bingule nasťahovala, bola rodina remeselníka – kováča Pitlikára, ktorý sa toto remeslo vyučil v Petrovci. Išlo o tzv. sekundárnu migráciu, keď sa početné rodiny sťahujú z Hložian, Petrovca, neskôr Kysáča, Pivnice, Selenče, Lalite a z iných báčskych osád. Po roku 1863 sa do Bingule nasťahovali aj slovenské rodiny z Maďarska a zo Slovenska.

Slováci v Binguli mali už roku 1860 cirkevný zbor a patrili k hložianskej evanjelickej cirkvi, neskoršie k evanjelickej cirkvi v Báčskej Palanke. V roku 1863 sa binguľská cirkev pod menom Cirkev evanjelická a. v. binguľsko-erdevícka osamostatnila. Prvým binguľským farárom bol Juraj Jesenský, kaplán kysáčsky, ktorý okrem slovenského a srbského jazyka hovoril aj po nemecky a po maďarsky. Úsilím Karola Kvačalu, druhého farára v cirkevnom zbore, bola roku 1884 ukončená nová modlitebnica, ktorá vystriedala prvú, postavenú v roku 1864, ktorá slúžila aj ako škola a na ktorej vyzváňal desaťkilový zvon s nápisom: Živých volám, mŕtvych oplakávam. Keď sa stala matkocirkvou, binguľská cirkev sa stala zároveň duchovným centrom západosriemskych Slovákov a patrili jej fílie: erdevícka, ľubská, šídska, grgurevská, kuveždínska a starobinguľská. Kostol v Binguli bol postavený zásluhou piateho farára Fedora Ormisa, ktorý sa za svojho 28-ročného pôsobenia pričinil o výstavbu dvoch kostolov – v roku 1910 v Erdevíku a v roku 1913 v Binguli. Kostol v Binguli bol posvätený v roku 1915. Tento kostol, ako aj kantorský byt a niektoré domy zničili nemeckí vojaci v roku 1944. Binguľčania nový kostol posvätili v roku 1962 a evanjelické služby sa v tomto kostole konajú dodnes.

Foto: Michal Madacký

Binguľskí Slováci si roku 1862 založili prvú školu, ktorá pôsobila v rámci slovenskej evanjelickej cirkvi. Začalo sa v nej vyučovať 1. septembra 1863 a jej prvým slovenským učiteľom bol N. Straka z Holíča a ďalším Mišo Gabriš zo Starej Turej, obaja z Nitrianskej stolice. No podľa Juraja Jesenského, prvého farára pôsobiaceho v Binguli, ako aj podľa biskupa Adama Vereša, prvým slovenským učiteľom v Binguli bol Ferdinand Babylon. Slovenská škola sa stala časťou miestnej ľudovej školy v roku 1890, keď bola presťahovaná z cirkevnej modlitebnice. Vyučovanie sa skvalitnilo v roku 1909, keď bola založená aj knižnica. O dvadsať rokov neskôr založili tu aj školskú sporiteľňu. Roku 1945 bola postavená nová školská budova, v ktorej sa binguľské deti vzdelávajú aj dnes. Po druhej svetovej vojne, keď školstvo bolo zreformované, sa vyučujú v Binguli iba prvé štyri triedy, teda nižšie ročníky základnej školy a do vyšších ročníkov deti cestujú do Erdevíka. Tak je to aj dnes. Od roku 2007 si binguľské deti v Základnej škole v Erdevíku môžu zvoliť slovenčinu ako materinský voliteľný predmet.

Počas celých stopäťdesiat rokov života a pôsobenia sa Slováci v Binguli živili roľníctvom. Tak je to aj dnes, pričom väčšinu tvoria tí, ktorí sa zaoberajú pestovaním už osvedčených rastlín, ale v súčasnosti je čoraz viac tých, ktorí sa orientujú na priemyselne využívané rastliny, najmä na tabak.

Kultúrny život v Binguli

Organizované pôsobenie binguľských Slovákov na poli kultúry sa začína v roku 1920, keď bol založený Slovenský spolok Beseda, ako aj Slovenský čítací spolok. Prvým predsedom slovenského spolku bol evanjelický farár Fedor Ormis, ktorý úspešne rozvíjal kultúrny život. S cieľom zabezpečiť miestnosti, v ktorých by sa stretávali, si binguľskí Slováci spoločnými silami v roku 1931 kúpili dom a pomenovali ho Slovenský národný dom. Roku 1942 mala Beseda najväčší počet členov v dejinách spolku - až 57 rodín bolo zapojených do spolkovej činnosti. Zaznamenané je, že roku 1939 beseda nacvičila dve divadelné predstavenia a zorganizovala tri oslavy. V spolku sa zároveň rozširovala spolková knižnica, ktorá v tom období mala 508 kníh. Beseda tak okrem zábavného charakteru mala aj vzdelávacie a kultúrne poslanie.

Foto: Michal Madacký

V tomto období evidujeme aj pôsobenie Matice slovenskej. 13. januára 1934 sa celocirkevný konvent Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi v Binguli rozhodol stať kolektívnym členom Matice slovenskej v Juhoslávii so sídlom v Báčskom Petrovci.

Druhá svetová vojna spôsobila zánik Besedy a po jej ukončení v roku 1948 evidujeme založenie Slovenského kultúrno-osvetového spolku Štefánik, ako aj založenie Miestneho odboru Matice slovenskej v Binguli, ktorý onedlho splynul so spolkom, resp. formálne zanikol. Prvé zachované údaje svedčia o tom, že členovia SKOS-u Štefánik v tomto období usporiadali výstavy kníh a fotografií z dejín spolku, školy a športu v Binguli.

Činnosť SKOS-u Štefánik sa zintenzívnila najmä po roku 1972. Binguľčania si v spolku usporadúvajú zábavné večierky, ale aj akcie ako Rybací večierok, tradičné oslavy Hromníc a pod. V binguľskom spolku boli vítané aj spolky zo slovenských vojvodinských osád, nacvičovali sa v ňom divadelné predstavenia, organizovalo dvíhanie a váľanie mája. Roku 1977 spolkári začali realizovať svoje plány – adaptovať budovu Slovenského domu. V roku 1996 sa v miestnostiach SKOS-u Štefánik konalo ustanovujúce zhromaždenie miestneho odboru obnovenej Matice slovenskej v Juhoslávii. MO MS a SKOS Štefánik v roku 1998 fungovali ako celok a počas celého roka ich hlavným záujmom bola rekonštrukcia Slovenského domu.

Od roku 2001 binguľský spolok pôsobí pod názvom Slovenský kultúrno-umelecký spolok Štefánik Binguľa. V rámci SKUS-u Štefánik pôsobil detský folklórny súbor Čerešničky a spolok sa pravidelne zúčastňoval na takmer všetkých slovenských a neslovenských podujatiach, ktoré sa usporadúvajú v Srbsku. V rámci SKUS-u Štefánik pôsobila i tanečná, detská tanečná a divadelná odbočka.

SKUS Štefánik spolu so zborom Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi v Binguli a MO MS v roku 2007 spoločnými silami zorganizovali oslavy 150. výročia príchodu prvých slovenských rodín do Bingule a 145. výročia založenia Slovenskej školy.

Pri tejto príležitosti bola vydaná monografia Slováci v Binguli 1857 – 2007, pod ktorú sa podpisuje autor Stanislav Stupavský. Ide o vzácne knižné vydanie, ktoré na takmer päťsto stranách slovom a fotografiami mapuje históriu, všeobecný vývoj a súčasnosť Slovákov v Binguli. Podrobne spracovaný náboženský, kultúrny, vzdelávací a všeobecný spoločenský život Slovákov v Binguli dopĺňajú state o popredných osobnostiach ako aj príbehy, ktoré natrvalo zachytili 150-ročné obdobie tejto slovenskej enklávy v Srbsku.

V Binguli sa narodil prozaik Ján Dudok (1919), ktorý uverejňoval texty v časopise Nový život. Známe sú jeho prozaické diela Dobrá studená voda, Keď sa kopyto dotkne brady, Dukáty po pás... Jeho prózy sú inšpirované dedinskou tematikou.

Možno povedať, že okrem organizovaného spolkového kultúrneho života, si binguľskí Slováci zachovávali tradície slovenského pôvodu v každodennom živote a pri udalostiach, ktoré ho sprevádzali. Zvyky a obyčaje boli neoddeliteľnou súčasťou každej domácnosti. Pri obradoch, ako sú narodenie, konfirmácia, manželstvo či smrť, alebo pri bežných prácach a oslavách výročí alebo menín vždy spievali slovenské piesne a recitovali slovenské verše. Keďže išlo o tzv. sekundárnu kolonizáciu, zvyky a obyčaje sú prevažne prebraté zo slovenských dedín z Báčky, no, prirodzene, menili sa a boli ovplyvňované inými kultúrami, s ktorými spolunažívali.

Foto: Michal Madacký

Aj binguľský kroj preto charakterizujú prvky, ktoré nachádzame v ľudovom kroji z Báčky. V hudbe však badať nové prvky, ako je používanie tamburíc a tamburášskych orchestrov pri interpretácii slovenskej hudby a slovenských ľudových piesní. Binguľské nárečie je nárečím stredoslovenského typu, ktorým hovorí najväčší počet Slovákov v Báčke, Banáte a Srieme. Patrí do južnej skupiny stredoslovenských nárečí, ktorými sa hovorí v Hontianskej, Novohradskej, Zvolenskej, Tekovskej stolici a v juhozápadnej časti Gemerskej stolice.

V sľubných začiatkoch osídľovania Bingule boli Slováci hrdí na svoj pôvod. Cítili naliehavú potrebu zorganizovať si náboženský život a zriadiť výchovno-vzdelávacie zariadenia. V súčasnosti zaznamenávame odchod Slovákov z tejto obce. Dôvody sú ekonomického rázu, lebo pracovných príležitostí na uplatnenie, najmä vzdelaných jednotlivcov, je veľmi málo. Hlavným organizátorom kultúrneho života je naďalej SKUS Štefánik, a pochvalyhodná je aj práca evanjelickej mládeže ako i jednotlivcov, ktorí sa snažia zachovávať tradície svojich predkov.