18. filmski seminar - Na liniji Budimpešta-Segedin-Ostrihom

Dejiskom podujatia je tradične Slovenský inštitút Budapešť, vlani k nemu pribudol Segedín a v tomto roku sa pridala aj Fakulta J. Vitéza Katolíckej univerzity P. Pázmaňa v Ostrihome.

Dlhoročnými odbornými vedúcimi seminára sú generálny riaditeľ Slovenského filmového ústavu Peter Dubecký a rektor Vysokej školy múzických umení v Bratislave Ondrej Šulaj, hlavnou organizátorkou a dušou podujatia je riaditeľka budapeštianskeho Slovenského divadla Vertigo Daniela Onodiová, ktorá sa aj v tomto roku snažila pripraviť pútavý program. Spoluorganizátormi filmového seminára boli Slovenský filmový ústav, Slovenský inštitút, Spolok segedínskych Slovákov a Kino Grand Café v Segedíne. Akciu finančne podporili Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Verejná nadácia Pre národné a etnické menšiny v Maďarsku a Slovenská samospráva v Segedíne.

Tri dni v Budapešti si človek pripadal, akoby bol v zajatí strieborného plátna: od rána do večera sme striedavo sledovali hrané a dokumentárne filmy. Riaditeľ Slovenského inštitútu Milan Kurucz nazval podujatie vo svojom príhovore filmovým maratónom, nakoľko premietanie jednotlivých filmov nasledovalo tesne po sebe.

Hoci z roka na rok je menej seminaristov, na druhej strane každý rok rastie záujem o jednotlivé filmy. Je dobré vidieť, ako sa pomaličky napĺňa hľadisko divadelnej sály Slovenského inštitútu mladými i staršími ľuďmi, ktorí medzi sebou hovoria po slovensky i po maďarsky, ale spája ich láska k filmu, k slovenskému filmu. Každý národ má vlastný postoj ku kinematografii, akési zvláštne videnie. Nie je tomu inak ani so Slovákmi. Ich snaha o reálne videnie aktuálnych problémov sa prejavila aj v prudkom náraste dokumentárnych filmov začiatkom 90. rokov. Tento trend pokračuje a dodnes sú slovenské dokumentárne filmy výnimočné, vyhrávajú ceny na medzinárodných filmových festivaloch.

Na filmy tohoročného filmového seminára boli zvedaví študenti slovenského gymnázia z Békešskej Čaby a z Budapešti a vysokoškolskí poslucháči z Budapešti, Pilíšskej Čaby a zo Segedína. Skutočnými tradičnými seminaristami, ktorí absolvovali kompletný program, boli v SI čabianski gymnazisti. Mnohí boli na filmovom seminári prvýkrát a najviac sa im páčil stredometrážny hraný film Ľubomíra Mihaila Kocku Obedár, ktorý získal v lete bronzového študentského Oscara. Monotónnosť deja naruší ochorenie manželky, ktorá denno-denne pripravuje svojmu mužovi do obedára obed, ktorý si odnesie do práce. Formou skratiek zobrazuje traumu hlavného hrdinu, ktorý po smrti manželky hľadá svoje miesto vo svete. Film Mátyása Priklera Ďakujem, dobre sa páčil gymnazistom aj preto, lebo sa čiastočne odohráva v maďarskom prostredí na Slovensku a veľa dialógov odznelo v maďarčine. Absolútnou novinkou na seminári bol film Mariany Čengel-Solčanskej Legenda o lietajúcom Cypriánovi, ktorý našiel obdivovateľa v radoch čabianskych gymnazistov. Nečudo, veď mládež v tomto veku zaujímajú príbehy zo stredoveku, akým je aj tento film, ktorý hoci nelámal rekordy návštevnosti slovenských kín, ale odborníci oň prejavujú záujem. Avšak Bratislavafilm Jakuba Krónera, ktorý by mal byť pre mladých akoby stvorený, sa im nepáčil. Ako mi prezradili, tento príbeh mnohých ľudí z bratislavskej ulice, plný slangu a vulgarizmov, ich neoslovil, nerozumeli nielen jazyku, ale ani mnohým obrazom. Neboli sami - aj na Slovensku film prijali veľmi kriticky.

Békeščabianski študenti prišli do Budapešti pod vedením učiteľa Michala Lásika. Pán učiteľ sa okrem prvého a vlaňajšieho zúčastnil na všetkých filmových seminároch. Ako povedal, veľmi si obľúbil podujatie, lebo aj cez filmy môže človek spoznávať život na Slovensku. Pretože filmy podľa neho odrážajú aj aktuálne spoločensko-politické trendy. „Vždy som sa snažil pričiniť o to, aby sa aj študenti dostali k tejto forme kultúry. Pretože mojou skúsenosťou je, že naši žiaci nepoznajú tzv. umelecké filmy,“ povedal a dodal, že pre väčšinu občanov našej spoločnosti je film niečo, čo pozostáva z deja a farieb a čo sa dá jednoducho vyrozprávať. Je to dané tým, že na dedinách a v menších mestách zanikli kiná. Sú deti, najmä v menších obciach, ktoré možno v živote neboli v kine. V meste multikiná ponúkajú iba komerčné diela. „Je potrebné, aby sa naši žiaci presvedčili o tom, že film je umenie. Má svoje vlastné prostriedky, ako krásne vyjadriť myšlienky, city a nálady. Aj zabaviť sa dá i umeleckými formami,“ dodal M. Lásik. O jazykových bariérach povedal, že jedným z problémov Slovákov v Maďarsku je, že moderný jazyk, najmä slang istých vrstiev, ťažko rozumieme. Mladých by zrejme zaujímal film o dnešku, ale asi by ho ešte ťažšie pochopili, ako filmy o minulosti. Sám sa priznal, že aj on už ťažko sleduje dnešný slang, ktorý ovláda iba ten, ktorý žije v danom prostredí, dokonca v istej skupine ľudí. Ako s úsmevom pripomenul, dnešné filmy, predovšetkým na DVD nosičoch, sa už vyrábajú väčšinou s titulkami v angličtine, tak si niekto môže vypomôcť druhým jazykom. Zároveň poznamenal, že v poslednom období sa podľa neho tematika filmov orientuje na medziľudské vzťahy a na vzťah ľudí k prostrediu a naopak, problémy mladých s globalizovaným svetom a pod.

Segedínska časť filmového seminára sa konala v rámci Týždňa slovenského filmu, ktorý už dlhé roky organizuje milovník slovenskej kinematografie, predseda Spolku segedínskych Slovákov Ján Benčík. Program pozostával prevažne z ponuky budapeštianskej časti prehliadky. Doplnený bol o dokumentárne filmy s národnostnou tematikou, ako aj o profily významných slovenských režisérov Juraja Jakubiska a Dušana Hanáka, ktorého dokumentárny film Obrazy starého sveta, takisto zaradený do programu, divákov veľmi zaujal. Hľadisko príjemnej kinosály v priestoroch ešte príjemnejšej kaviarne Grand Café, slúžiacej aj ako improvizovaná výstavná sieň, zaplnili miestni fanúšikovia filmu, poslucháči tamojšej univerzity, ale vo veľkom počte i diváci z Békešskej Čaby a Slovenského Komlóša. Čabania a Komlóšania sa na toto podujatie vrátili aj na základe minuloročných pozitívnych zážitkov z účasti na prehliadke a seminári, kedy si viacerí z nich uvedomili, že veru aj film má čo povedať... že nemusí byť len lacnou zábavou, ale plnohodnotným kultúrnym zážitkom.

Peter Dubecký sa už vyše desaťkrát zúčastnil na filmovom seminári. Ako nám prezradil, teší sa z toho, že prehliadka slovenských filmov zapustila v Budapešti korene, ale bolo by vítané aj pravidelné - raz týždenne alebo mesačne - premietanie napr. v Slovenskom inštitúte. Zároveň pripomenul, že v poslednej dobe rastie záujem maďarskej verejnosti o slovenské filmy, o čom svedčí účasť na festivaloch a príležitostných prezentáciách. Riaditeľ SFU sa však nazdáva, že by bolo lepšie systematickejšie pristupovať k tejto otázke. Podobné podujatia organizujú pre krajanov žijúcich v Srbsku, Poľsku a v Česku. Veľkú rezervu vidia na Ukrajine a v Rumunsku.

D. Onodiová nám prezradila, že túžbou organizátorov je, aby filmový seminár mal po dvoch-troch rokoch mierneho zoslabnutia opäť charakter ozajstného seminára, teda aby si jeho účastníci nielen filmy pozreli, ale aby o nich debatovali, rozmýšľali, aby pomocou odborných vedúcich spoločne nazreli do tajomstiev kinematografie.