Zrenjanin

MESTO PRVÉHO STRETNUTIA  HUDOBNÝCH SKLADATEĽOV 

MIKULÁŠA SCHNEIDERA-TRNAVSKÉHO A VILIAMA FIGUŠA-BYSTRÉHO

Zemepisná charakteristika a demografia

Zreňanin sa nachádza v západnej časti sprašovej terasy stredného Banátu na mieste, kde sa rieka Begej vlieva do bývalého koryta rieky Tisy. Leží na 20° 23’ východnej zemepisnej dĺžky a 45° 23’ severnej zemepisnej šírky. Od Belehradu je vzdialený 75 km a od Nového Sadu 50 km a toľko sú od neho vzdialené aj terajšie hranice s Rumunskom. Zreňanin je zároveň aj obcou, do ktorej patrí dvadsaťdva osídlení.

Zreňanin je politickým, hospodárskym, kultúrnym, osvetovým, zdravotníckym a športovým strediskom regiónu Banát. Podľa sčítania obyvateľstva z roku 2002 žije v ňom 79 773 obyvateľov, z čoho Srbov je 70,90 %, Maďarov 14,54 %, Juhoslovanov 2,44 %, Rómov 1,97 %, Rumunov 0,79 %, Chorvátov 0,60 % a Slovákov je 361, čiže 0,45% z celkového počtu obyvateľov. Rôznorodú národnostnú štruktúru tu tvorí takmer dvadsať rôznych etnických spoločenstiev.

Mesto Zreňanin menilo svoje názvy. Pôvodne malo názov Veľký Bečkerek (maďarsky Nagybecskerek, nemecky Großbetschkerek, rumunsky Becicherecu Mare), potom v období 1935 –1941 a 1944 – 1946 Petrovhrad (srbsky Petrovgrad). Dnešný názov Zreňanin (srbsky Zrenjanin) dostalo mesto v roku 1946.

Foto: Anna Kišová

Špecifiká Zreňanina

Vo Veľkom Bečkereku pôsobil v roku 1906 slovenský hudobný skladateľ, dirigent, pedagóg a organizátor hudobného života Mikuláš Schneider-Trnavský. Práve Veľký Bečkerek bol miestom prvého stretnutia M. Sch.-Trnavského s hudobným skladateľom Viliamom Figušom-Bystrým, ktorý v tom čase pôsobil v neďalekej slovenskej Padine.

Vo Veľkom Bečkereku vyšlo v roku 1899 v tlačiarni Franca Paula Plajca tlačou šesť čísel novín Torontálsky priateľ ľudu po slovensky. Išlo o päťjazyčné hospodárske noviny, ktorých identický obsah bol tlačený popri maďarskom aj v nemeckom, srbskom, slovenskom a rumunskom jazyku. Noviny sa objavili po štrajkoch koscov a mali jasný politický cieľ zmierniť nespokojnosť sedliakov a poukázať na to, že štátna moc pracuje v ich prospech. Noviny obsahovali aj odborné články z oblasti poľnohospodárstva, no svoj cieľ nedosiahli, lebo ich sedliaci nechápali ako svoje. Prvé číslo bolo vytlačené v marci roku 1899 a šieste číslo, ktoré je zachované v archíve v Budapešti, je datované zo 6. decembra 1899. Redaktorom vydaní bol Andor Marton a hlavným spolupracovníkom pre slovenské vydania bol Samuel Paulíni.

Slováci v Zreňanine

Podľa Dr. Jána V. Ormisa a tiež podľa Dr. Jána Siráckeho sa Slováci do Veľkého Bečkereku nasťahovali roku 1795, keď sem prišlo niekoľko remeselníkov z Oravy a Liptova. Niekoľkí roľníci sa sem prisťahovali aj zo západného Slovenska. Miestna znalkyňa histórie zreňaninských Slovákov Vierka Hrubíková však tvrdí, že Slováci vo Veľkom Bečkereku sa prvýkrát spomínajú už roku 1745. V tom čase totiž Sebastian Kracajzen staval pivovar a na ňom pracovali aj majstri Slováci. Aj keď neexistujú priame doklady, ktoré to dosvedčujú, s istotou sa však vie, že v roku 1795 vo Veľkom Bečkereku žilo štrnásť slovenských rodín, čiže štyridsaťdeväť Slovákov. Spomínajú sa čižmárski majstri Ondrej Meleg a Matej Likavec, ale aj to, že tunajší Slováci boli vzdelaní a majetní ľudia. Keďže boli všetci evanjelického vierovyznania, hneď sa aj cirkevne organizovali a stali sa filiálkou aradáčskeho zboru.

V roku 1809 mesto zachvátil veľký požiar, takmer celý Bečkerek vyhorel. Vtedysi veľa vytrpelo aj niekoľko slovenských rodín a vyhoreli aj písomné doklady o veľkobečkereckých Slovákoch.

Počet Slovákov v tomto meste sa zvyšoval vďaka novým prisťahovalcom zo Slovenska. V roku 1816 tu žilo približne dvesto Slovákov a o štyri roky neskôr ich bolo už päťsto tridsať. Slováci si založili aj samostatnú cirkev. Prvým učiteľom bol Tobiáš Záborský a prvým farárom veľkobečkereckej evanjelickej cirkvi bol Michal Obetko. Evanjelický kostol tu vysvätili v roku 1837.

O dva roky neskôr bola v Bečkereku založená aj protestantská „gramatikálna“ škola s prvými profesormi Jurajom Benkom, vtedy aj farárom, a Jánom Ečédym, kaplánom. Mala dve učebne, a hoci bola známa ako dobrá škola, v roku 1849 zanikla.

V druhej polovici 19. storočia prebiehala aj v týchto častiach silná maďarizácia a vtedy sa mnohé, najmä majetnejšie slovenské rodiny pomaďarčili a prebrali katolícke vierovyznanie.

Začiatkom 20. storočia sa do Veľkého Bečkereku zo Slovenska prisťahoval Žid Viktor Elek, ktorý tu začal stavať cukrovar. S ním prišlo aj dvadsať slovenských rodín, prevažne remeselníkov, ktorí v cukrovare pracovali.

Po skončení prvej svetovej vojny sa farárom slovenskej evanjelickej cirkvi vo vtedajšom Petrohrade stal mladý farár Ľudovít Jurány, ktorý spolu s manželkou v nových spoločenských podmienkach usilovne aktivizoval Slovákov. Počas pôsobenia farára Jurányho bol obnovený slovenský evanjelický kostol, zrenovovaný cintorín a vybudovaná nová fara, jedna z najkrajších v regióne. Založili aj Kultúrno-osvetový spolok Beseda, ako aj knižnicu, ktorá obsahovala 588 kníh. Roku 1932 si Slováci zriadili vkladovo-úverové družstvo, aby mohli za výhodných podmienok pomáhať chudobnejším Slovákom. V tomto medzivojnovom období boli tunajší Slováci aj najorganizovanejší.

Po druhej svetovej vojne si zreňaninskí Slováci založili Kultúrno-osvetový spolok Jánošík, v rámci ktorého pôsobila aj tanečná a divadelná odbočka a spevokol. Spolok zanikol v polovici päťdesiatych rokov, o čom je málo písomných dokladov.

Fotografiu poskytol Adam Markuš

V poslednom desaťročí sa zreňaninskí Slováci opäť zorganizovali vďaka slovenskej evanjelickej cirkvi. Bol tiež založený aj Miestny odbor Matice slovenskej, ktorý udržiava materinský jazyk a národné povedomie Slovákov v tomto meste. Miestny odbor MS má asi päťdesiat aktívnych členov a vo svojej činnosti úzko spolupracujú s evanjelickou cirkvou v Zreňanine, organizujú koncerty vážnej a ľudovej hudby. Členovia miestneho odboru zozbierali sedemsto starých slovenských kníh a v rámci cirkvi obnovili knižnicu.

Prečo by ste mali navštíviť Zreňanin?

Slováci v Zreňanine si v roku 2005 zorganizovali Deň zreňaninských Slovákov. Oslavujú ho každoročne 10. apríla, lebo je to dátum najstaršieho doloženého dokumentu o Slovákoch v Zreňanine. Ide o list, tzv. pariu, z 10. apríla 1795, v ktorom je na pergamene zapísaných štyridsaťdeväť Slovákov. V tento deň sa v rámci tunajšej cirkvi a Miestneho odboru Matice konajú rôzne kultúrne podujatia.

V rámci etnologického oddelenia Národného múzea v Zreňanine, ktoré funguje od roku 1906, existuje zbierka z 2900 exponátov. Od osemdesiatych rokov minulého storočia sú zriadené tzv. Izby národov a národností a medzi nimi si svoje miesto našla aj Slovenská izba. V roku 2006 a potom aj v roku 2011 sa upravovala táto expozícia, dopĺňala sa ďalšími ľudovými predmetmi, najmä z Aradáča, takže v súčasnosti Slovenská izba znázorňuje izbu Slovákov z Banátu z konca 19. storočia.

Mesto Zreňanin ponúka možnosť prehliadky a návštevy početných kultúrno-historických pamiatok, spätých s architektonickým dedičstvom. V starom meste sa nachádzajú atraktívne budovy z 19. a zo začiatku 20. storočia. Na Námestí Slobody je baroková budova mestskej radnice (vystavaná roku 1820 a dobudovaná roku 1888), Rímskokatolícky kostol Sv. Jána Nepomuckého (so známym organom) z roku 1864, Mestská knižnica Žarka Zreňanina, pomník Petra I. Karađorđevića (postavený roku 1926, zničený roku 1941 a zrenovovaný roku 2004), monumentálny palác Národného múzea, bývalý Palác financií (z roku 1894) a budova Národného divadla Tošu Jovanovića s najstaršou divadelnou sieňou v Srbsku z roku 1839.

V blízkosti tzv. Malého mosta zroku 1904 sú najkrajšie mestské budovy – budova Hudobnej školy Josifa Marinkovića, zreňaninského gymnázia, bývalej Obchodnej akadémie, Kultúrneho centra, kostol reformovanej cirkvi, budova súdu a mimoriadna rarita – zvyšok bývalého toku rieky Begej, ktorý sa teraz nazýva Centrálne mestské jazero. Pestrá národnostná štruktúra obyvateľstva si vyžiadala mnohé náboženské objekty z rôznych historických období. Na okraji severovýchodnej časti mesta sa nachádza aj jeden kláštor.