Zrenjanin

MESTO PRVÉHO STRETNUTIA  HUDOBNÝCH SKLADATEĽOV 

MIKULÁŠA SCHNEIDERA-TRNAVSKÉHO A VILIAMA FIGUŠA-BYSTRÉHO

Zemepisná charakteristika a demografia

Zreňanin sa nachádza v západnej časti sprašovej terasy stredného Banátu na mieste, kde sa rieka Begej vlieva do bývalého koryta rieky Tisy. Leží na 20° 23’ východnej zemepisnej dĺžky a 45° 23’ severnej zemepisnej šírky. Od Belehradu je vzdialený 75 km a od Nového Sadu 50 km a toľko sú od neho vzdialené aj terajšie hranice s Rumunskom. Zreňanin je zároveň aj obcou, do ktorej patrí dvadsaťdva osídlení.

Zreňanin je politickým, hospodárskym, kultúrnym, osvetovým, zdravotníckym a športovým strediskom regiónu Banát. Podľa sčítania obyvateľstva z roku 2002 žilo v ňom 79 773 obyvateľov, z čoho Srbov 70,90 %, Maďarov 14,54 %, Juhoslovanov 2,44 %, Rómov 1,97 %, Rumunov 0,79 %, Chorvátov 0,60 % a Slovákov 361, čiže 0,45% z celkového počtu obyvateľov. Rôznorodú národnostnú štruktúru tu tvorí takmer dvadsať rôznych etnických spoločenstiev.

Podľa najnovších údajov o počte Slovákov v jednotlivých prostrediach v Srbsku, ktoré poskytol na základe sčítania obyvateľstva v roku 2012 Štatistický ústav Republiky Srbsko, v Zreňanine žije spolu 76 511 obyvateľov, z čoho je 54648 Srbov a 329 Slovákov.

Mesto Zreňanin menilo svoje názvy. Pôvodne malo názov Veľký Bečkerek (maďarsky Nagybecskerek, nemecky Großbetschkerek, rumunsky Becicherecu Mare), potom v období 1935 –1941 a 1944 – 1946 Petrovhrad (srbsky Petrovgrad). Dnešný názov Zreňanin (srbsky Zrenjanin) dostalo mesto v roku 1946.

Foto: Anna Kišová

Špecifiká Zreňanina

Vo Veľkom Bečkereku pôsobil v roku 1906 slovenský hudobný skladateľ, dirigent, pedagóg a organizátor hudobného života Mikuláš Schneider-Trnavský. Práve Veľký Bečkerek bol miestom prvého stretnutia M. Sch.-Trnavského s hudobným skladateľom Viliamom Figušom-Bystrým, ktorý v tom čase pôsobil v neďalekej slovenskej Padine.

Vo Veľkom Bečkereku vyšlo v roku 1899 v tlačiarni Franca Paula Plajca tlačou šesť čísel novín Torontálsky priateľ ľudu po slovensky. Išlo o päťjazyčné hospodárske noviny, ktorých identický obsah bol tlačený popri maďarskom aj v nemeckom, srbskom, slovenskom a rumunskom jazyku. Noviny sa objavili po štrajkoch koscov a mali jasný politický cieľ zmierniť nespokojnosť sedliakov a poukázať na to, že štátna moc pracuje v ich prospech. Noviny obsahovali aj odborné články z oblasti poľnohospodárstva, no svoj cieľ nedosiahli, lebo ich sedliaci nechápali ako svoje. Prvé číslo bolo vytlačené v marci roku 1899 a šieste číslo, ktoré je zachované v archíve v Budapešti, je datované zo 6. decembra 1899. Redaktorom vydaní bol Andor Marton a hlavným spolupracovníkom pre slovenské vydania bol Samuel Paulíni.

Slováci v Zreňanine

Podľa Dr. Jána V. Ormisa a tiež podľa Dr. Jána Siráckeho sa Slováci do Veľkého Bečkereku nasťahovali roku 1795, keď sem prišlo niekoľko remeselníkov z Oravy a Liptova. Niekoľkí roľníci sa sem prisťahovali aj zo západného Slovenska. Miestna znalkyňa histórie zreňaninských Slovákov Vierka Hrubíková však tvrdí, že Slováci vo Veľkom Bečkereku sa prvýkrát spomínajú už roku 1745. V tom čase totiž Sebastian Kracajzen staval pivovar a na ňom pracovali aj majstri Slováci. Aj keď neexistujú priame doklady, ktoré to dosvedčujú, s istotou sa však vie, že v roku 1795 vo Veľkom Bečkereku žilo štrnásť slovenských rodín, čiže štyridsaťdeväť Slovákov. Spomínajú sa čižmárski majstri Ondrej Meleg a Matej Likavec, ale aj to, že tunajší Slováci boli vzdelaní a majetní ľudia. Keďže boli všetci evanjelického vierovyznania, hneď sa aj cirkevne organizovali a stali sa filiálkou aradáčskeho zboru.

V roku 1809 mesto zachvátil veľký požiar, takmer celý Bečkerek vyhorel. Vtedysi veľa vytrpelo aj niekoľko slovenských rodín a vyhoreli aj písomné doklady o veľkobečkereckých Slovákoch.

Počet Slovákov v tomto meste sa zvyšoval vďaka novým prisťahovalcom zo Slovenska. V roku 1816 tu žilo približne dvesto Slovákov a o štyri roky neskôr ich bolo už päťsto tridsať. Slováci si založili aj samostatnú cirkev. Prvým učiteľom bol Tobiáš Záborský a prvým farárom veľkobečkereckej evanjelickej cirkvi bol Michal Obetko. Evanjelický kostol tu vysvätili v roku 1837.

O dva roky neskôr bola v Bečkereku založená aj protestantská „gramatikálna“ škola s prvými profesormi Jurajom Benkom, vtedy aj farárom, a Jánom Ečédym, kaplánom. Mala dve učebne, a hoci bola známa ako dobrá škola, v roku 1849 zanikla.

V druhej polovici 19. storočia prebiehala aj v týchto častiach silná maďarizácia a vtedy sa mnohé, najmä majetnejšie slovenské rodiny pomaďarčili a prebrali katolícke vierovyznanie.

Začiatkom 20. storočia sa do Veľkého Bečkereku zo Slovenska prisťahoval Žid Viktor Elek, ktorý tu začal stavať cukrovar. S ním prišlo aj dvadsať slovenských rodín, prevažne remeselníkov, ktorí v cukrovare pracovali.

Po skončení prvej svetovej vojny sa farárom slovenskej evanjelickej cirkvi vo vtedajšom Petrohrade stal mladý farár Ľudovít Jurány, ktorý spolu s manželkou v nových spoločenských podmienkach usilovne aktivizoval Slovákov. Počas pôsobenia farára Jurányho bol obnovený slovenský evanjelický kostol, zrenovovaný cintorín a vybudovaná nová fara, jedna z najkrajších v regióne. Založili aj Kultúrno-osvetový spolok Beseda, ako aj knižnicu, ktorá obsahovala 588 kníh. Roku 1932 si Slováci zriadili vkladovo-úverové družstvo, aby mohli za výhodných podmienok pomáhať chudobnejším Slovákom. V tomto medzivojnovom období boli tunajší Slováci aj najorganizovanejší.

Po druhej svetovej vojne si zreňaninskí Slováci založili Kultúrno-osvetový spolok Jánošík, v rámci ktorého pôsobila aj tanečná a divadelná odbočka a spevokol. Spolok zanikol v polovici päťdesiatych rokov, o čom je málo písomných dokladov.

Fotografiu poskytol Adam Markuš

V poslednom desaťročí sa zreňaninskí Slováci opäť zorganizovali vďaka slovenskej evanjelickej cirkvi. Bol tiež založený aj Miestny odbor Matice slovenskej, ktorý udržiava materinský jazyk a národné povedomie Slovákov v tomto meste. Miestny odbor MS má asi päťdesiat aktívnych členov a vo svojej činnosti úzko spolupracujú s evanjelickou cirkvou v Zreňanine, organizujú koncerty vážnej a ľudovej hudby. Členovia miestneho odboru zozbierali sedemsto starých slovenských kníh a v rámci cirkvi obnovili knižnicu.

Prečo by ste mali navštíviť Zreňanin?

Slováci v Zreňanine si v roku 2005 zorganizovali Deň zreňaninských Slovákov. Oslavujú ho každoročne 10. apríla, lebo je to dátum najstaršieho doloženého dokumentu o Slovákoch v Zreňanine. Ide o list, tzv. pariu, z 10. apríla 1795, v ktorom je na pergamene zapísaných štyridsaťdeväť Slovákov. V tento deň sa v rámci tunajšej cirkvi a Miestneho odboru Matice konajú rôzne kultúrne podujatia.

V rámci etnologického oddelenia Národného múzea v Zreňanine, ktoré funguje od roku 1906, existuje zbierka z 2900 exponátov. Od osemdesiatych rokov minulého storočia sú zriadené tzv. Izby národov a národností a medzi nimi si svoje miesto našla aj Slovenská izba. V roku 2006 a potom aj v roku 2011 sa upravovala táto expozícia, dopĺňala sa ďalšími ľudovými predmetmi, najmä z Aradáča, takže v súčasnosti Slovenská izba znázorňuje izbu Slovákov z Banátu z konca 19. storočia.

Mesto Zreňanin ponúka možnosť prehliadky a návštevy početných kultúrno-historických pamiatok, spätých s architektonickým dedičstvom. V starom meste sa nachádzajú atraktívne budovy z 19. a zo začiatku 20. storočia. Na Námestí Slobody je baroková budova mestskej radnice (vystavaná roku 1820 a dobudovaná roku 1888), Rímskokatolícky kostol Sv. Jána Nepomuckého (so známym organom) z roku 1864, Mestská knižnica Žarka Zreňanina, pomník Petra I. Karađorđevića (postavený roku 1926, zničený roku 1941 a zrenovovaný roku 2004), monumentálny palác Národného múzea, bývalý Palác financií (z roku 1894) a budova Národného divadla Tošu Jovanovića s najstaršou divadelnou sieňou v Srbsku z roku 1839.

V blízkosti tzv. Malého mosta zroku 1904 sú najkrajšie mestské budovy – budova Hudobnej školy Josifa Marinkovića, zreňaninského gymnázia, bývalej Obchodnej akadémie, Kultúrneho centra, kostol reformovanej cirkvi, budova súdu a mimoriadna rarita – zvyšok bývalého toku rieky Begej, ktorý sa teraz nazýva Centrálne mestské jazero. Pestrá národnostná štruktúra obyvateľstva si vyžiadala mnohé náboženské objekty z rôznych historických období. Na okraji severovýchodnej časti mesta sa nachádza aj jeden kláštor.