Prvý kovačický akademický maliar Tichomír Bíreš sa narodil 4. júla 1947 v Kovačici. V rodisku absolvoval základnú školu a gymnázium v Pančeve. Začal študovať na Ekonomickej fakulte v Belehrade. Jeho prvé mladícke maliarske pokusy boli späté s pančevským výtvarným kruhom a výtvarníckym táborom Deliblatský piesok. Po odchode do Ríma začína študovať maliarstvo na Akadémii Di Belle Arti di Róma. Štúdium končí roku 1973. Zostáva však natrvalo žiť a tvoriť vo večnom meste Ríme, hoci sa snažil byť svojou tvorbou prítomný aj v rodisku a na vojvodinskej výtvarnej scéne až do konca osemdesiatych rokov 20. storočia. Roku 1980 sa stal členom Zväzu výtvarných umelcov Vojvodiny.

Zatiaľ posledné výstavy v Srbsku uskutočnil roku 1988. Boli to: výstava obrazov a umeleckých objektov v Galérii Zväzu združení výtvarných umelcov Vojvodiny v Novom Sade a výstava omaľovaných štítov v Galérii Centra pre kultúru v Pančeve. V nepokojných vojnových rokoch sa k nám nedostali správy o jeho tvorbe, hoci roku 1993 bol zaradený jednou prácou Autoportrét (omaľovanou plechovicou) do expozície neuskutočnenej spoločnej výstavy 16 slovenských výtvarníkov z Juhoslávie v Bratislave. Výstava sa v Bratislave neuskutočnila pre sankcie, ktoré maďarskí colníci prísne dodržiavali. Z toho však vznikla v Galérii Zuzky Medveďovej v Petrovci protestná výstava Komunikácia áNO! Bola to zároveň posledná účasť Tichomíra Bíreša na nejakej výstave v Srbsku v 20. storočí.

Fotografiu diela poskytol Vladimír Valentík

Najstaršie práce Tichomíra Bíreša, ktoré poznáme, boli olejomaľby z druhej polovice sedemdesiatych rokov. Na podujatiach Kovačický salón sa predstavoval portrétmi otca, starej mamy, maliara Martina Jonáša... Jeho skutočná umelecká senzibilita je však poznačená výtvarnými dianiami a ovzduším talianskej výtvarnej scény, čo bolo badať najmä na jeho dvoch posledných – hore uvedených – samostatných výstavách v Srbsku roku 1988.

Jeho umelecká výtvarná poetika a estetické cítenie sa vyvíjali na tradíciach talianskej moderny. Na jeho obrazoch z druhej polovice osemdesiatych rokov bolo badať postmodernistickú výtvarnú poetiku reflektujúcu sa v zámerných eklektických postupoch, ktoré využívali De Chiricovu metafyziku výjavu, Morandiho intimizmus, Savignyho expresívnu silu výjavu a picassovský neoklasicizmus formy. Tými prvkami Bíreš tvorivo disponoval, syntetizoval ich a dosahoval nový, vlastný umelecký prejav. Tieto jeho obrazy majú akési nadrealistické ovzdušie, lebo hoci boli jednoduché a ľahko čitateľné (dvojpohlavné bytosti, človek - noha, ľudské figúry s troma nohami), predsa zanechávali dojem akejsi záhadnosti. Okrem týchto obrazov Tichomír Bíreš maľoval na nekonvenčných materiáloch, akými sú napríklad otvorené plechovice (Autoportrét, 1988, výška 21 cm) a tak prekonával tradične pochopené determinanty obrazu.

Ideu o prekonávaní kla­sicky pochopeného maliarskeho žánru a jeho spájanie so skulpturálnym manifestoval aj pri vypracovaní omaľovaných štítov, ktoré vlastne búrajú hranice medzi obrazom a skulptúrou.