Novi Sad

Zemepisné charakteristiky a demografia

Nový Sad je hlavným mestom Autonómnej pokrajiny Vojvodiny. Leží na ľavom brehu Dunaja, z druhej strany rieky je nacionálny park Fruška hora, od mesta vzdialený 20 km. Čo do veľkosti Nový Sad je na druhom mieste v Srbsku. Rozložil sa na rovine, na necelých 703 (702,7) metrov štvorcových, jeho nadmorská výška je 72 až 80 m. Vzdialenosť medzi Belehradom a Novým Sadom je 75 km.

Mesto má dve miestne spoločenstvá: Nový Sad a Petrovaradín. Spolu s primestskými osadami v ňom žije 304 519 duší. Zloženie obyvateľstva v Novom Sade je heterogénne, okrem väčšinového národa žijú v ňom početné menšinové spoločenstvá. Percentuálne zloženie obyvateľstva je takéto: Srbi 65,3 %, Maďari 7,6 %, Slováci 3,1 %, Chorváti 3,3 %, Čiernohorci 2,3 %, Rusíni 0,9 % a iní. Mesto má šestnásť sídlisk, z ktorých najstaršia je Podbara. V centre Nového Sadu, tak ako je tomu všade, sústredené sú dôležité ustanovizne a inštitúcie: sídlo vojvodinskej vlády je v budove nazvanej Banovina, je tu i krásna novorenesančná budova mestskej radnice, vystavaná v roku 1895 ako kópia radnice v Grazi, divadlá, knižnica, múzeá, kostoly...

Špecifiká mesta

Nový Sad je administratívnym centrom Vojvodiny, predovšetkým je však jej veľkým kultúrnym a osvetovým strediskom. Budúci stredoškoláci, najčastejšie z Báčky, ale i z celej Vojvodiny, vo svojom školení pokračujú na stredných školách v Novom Sade. Sú tu štyri gymnáziá, najstaršie má meno básnika a lekára Jovana Jovanovića Zmaja. Jeho prvým riaditeľom bol významný slavista a národovec, Slovák Pavel Jozef Šafárik. V Novom Sade sú aj iné stredné školy: lekárska, elektrotechnická, strojnícka, chemická, stavebná, hudobná, baletná a poľnohospodárska škola v neďalekom Futogu. Nový Sad má aj svoju univerzitu. V rámci nej pôsobí filozofická, poľnohospodárska, právnická, technologická fakulta, fakulta technických vied, ekonomická, lekárska, prírodovedno-matematická, fakulta telesnej výchovy.

V Novom Sade sa žije bohatý a pestrý spoločenský a kultúrny život. Je tu niekoľko divadiel, medzi nimi na týchto priestoroch najstaršie a najznámejšie – Srbské národné divadlo. Mestská knižnica má svoje vysunuté prevádzky aj v iných sídliskách a v rámci nej pôsobí i verejná čitáreň Matice srbskej. V miestnostiach knižnice sa organizujú verejné prezentácie kníh, literárne večierky a iné kultúrne podujatia.

Nový Sad sa môže pochváliť i veľkým počtom kostolov, čo svojím spôsobom svedčí o jeho šírke a tolerantnosti. Medzi najväčšie patrí zborový chrám z polovice 18. st., potom je tu katolícky kostol, nikolajevský, najstarší v Novom Sade, uspenský, almašský, rusínsky gréckokatolícky, reformátorsko-kalvinistický, hebrejská synagóga, adventistický chrám, tiež slovenský evanjelický kostol vystavaný v roku 1886. Spomenieme i arménsky kostol, s ktorým sa však Nový Sad viac pýšiť nemôže, ba naopak. Pred zhruba 50-timi rokmi bol zrúcaný, zostal po ňom iba pôdorys.

Najznámejšia novosadská ulica je Zmaj Jovova. Je v samom centre mesta. Do určitej miery plní aj funkciu obchodných ulíc v svetových veľkomestách. Sú na nej okrem niektorých už spomínaných kostolov najstaršie budovy mesta, pomník venovaný Svetozarovi Miletićovi, bol významnou politickou osobnosťou v Srbsku v 19. st., a Jovanovi Jovanovićovi Zmajovi. Práve tu sa takmer celý rok uskutočňuje bohatý spoločenský, ako aj svojrázny kultúrny život, o čom svedčia mnohé koncerty, performancie, detské programy a pod. Na túto ulicu nadväzuje Dunajská, rovnako živá a plná ľudí. Vychádza na Dunajský park, v ktorom sa od včasnej jari do pozdnej jesene hmýri deťmi a kvetmi. Neďaleko je aj Dunaj, a vedľa neho sa peši, tzv. korzom možno dostať na chýrečný Štrand – údajne najkrajšiu dunajskú pláž. Aj na Štrande bývajú v lete mnohé kultúrne podujatia, festivaly, divadelné predstavenia a koncerty.

Jedna z významných pamätihodností mesta je i Petrovaradínska pevnosť z tej strany Dunaja. Sú v nej doteraz nie celkom preskúmané podzemné galérie, množstvo reštaurácií, ateliéry, barokové sídlisko Suburbium, kostoly. Symbolom pevnosti, ale aj Nového Sadu sú hodiny, na ktorých malá ručička ukazuje minúty a veľká hodiny. Dostali pomenovanie aj opité hodiny, v letnom období idú dopredu a v zime meškajú.

Nemožno obísť ani športové, rekreačné a podnikateľské stredisko SPENS, ktoré ma výnimočné podmienky pre šport a podujatia, čo s ním súvisia, ale aj pre rôzne kongresy, konferencie, prezentácie, súťaže a koncerty.

No opravdivým špecifikom Nového Sadu je jeho multinacionálne zloženie. Z neho pramení i multikonfesionálna pestrosť, o ktorej už dlho svedčia i spomínané kostoly, ale i množstvo kultúrno-umeleckých spolkov, ktoré jednotlivé národné spoločenstvá zakladali v rôznych obdobiach a svoju činnosť – ochraňovanie a pestovanie kultúrnej a umeleckej tradície svojho národa – vykonávajú vo svojom jazyku. Všetko to prispieva k multinacionálnej a multikultúrnej pestrosti a rozmanitosti Nového Sadu a vytvára v ňom ovzdušie tolerancie, porozumenia a spolunažívania.

Historické fakty a súčasnosť Nového Sadu

Archeologické výskumy hovoria, že na týchto priestoroch ľudia žili už v roku 3000 pred naším letopočtom. Žili tu Huni, Gepidi, Avari, Frankovia, Slovania, Maďari, Tatári, Turci a Nemci. Petrovaradínska pevnosť je o niečo staršia ako Nový Sad, vznikla v rokoch 1692 až 1780. Opevnený komplex tu však existoval aj skôr, bol významnou vojenskou a strategickou záštitou. Po páde Západorímskej ríše sa pevnosti zmocnilo Byzantsko a od 10. po 16. storočie patrila do tredovekého Uhorska. Na začiatku 16. storočia sa Petrovaradín dostal do rúk Turkom, ktorí tu zostali viac ako 150 rokov. V roku 1961 dobylo ho Rakúsko.

Nový Sad bol založený v roku 1694. Na ľavom brehu Dunaja, oproti pevnosti, na lokalite hraničiarov sa postupne začali osídľovať aj civili. Táto malá osada sa volala Petrovaradinski Šanac, Varadinski Šanac, ale aj Srpska Varoš. Vtedy sa začali nové dejiny mesta. Paralelne s výstavbou pevnosti na pravej strane Dunaja sa rozvíjala aj osada - Šanac, ktorá zo začiatku mala úlohu vojenskej obrany pevnosti. Počet obyvateľov stúpal. Občania Petrovaradinského Šanca sa zaoberali hospodárstvom, rastlinnou výrobou, remeslami a obchodom. V roku 1849 mesto malo vyše 20 000 obyvateľov, viac ako vtedajší Belehrad alebo Záhreb. V tom období sa začínajú stavať i kostoly. A potom, v roku 1748, 1. februára, Maria Terézia vydala rozhodnutie, že toto už dosť bohaté a rozvinuté mesto bude odteraz patriť do radu slobodných kráľovských miest pod menom Neoplanta (po latinsky), Neusatz (po nemecky), Újvidék (po maďarsky), teda Nový Sad (po slovensky). Mesto malo právo na samosprávne orgány a súd, ako aj na nezávislosť.

Od roku 1748 sa mesto hospodársky a kultúrne rozvíja, ibaže život miest, tak ako aj ľudí, vedia navštíviť všelijaké nešťastia, a tak i Nový Sad bol počas revolúcie v roku 1848 tak nemilosrdne bombardovaný, že z 2 812 domov zbúraných bolo až 2 004, a z 20 000 obyvateľov zostalo 6 000. Zničené boli i mnohé pamätihodnosti, medzi nimi napríklad aj evanjelická cirkevná matrika.

O niekoľko rokov neskoršie sa začalo stavať modernejšie mesto. Vtedy vystavané domy a ulice sa zachovali dodnes. Postupne vznikli i mnohé továrne: na výrobu nábytku, hodvábu, tehelňa, parný mlyn, plynáreň, elektráreň, lodný prístav, telegraf, telefón, nový most na Dunaji, železničná trať Budapešť – Nový Sad. Mesto sa rozrastalo, bohatlo. Rozmáhal sa i kultúrny a politický život, obyvatelia ho začali prirovnávať k Aténam. V tom období vnikli i mnohé časopisy, založené bolo Srbské národné divadlo, a Matica Srbská sa z Budapešti presťahovala do Nového Sadu.

Turizmus

Turistický potenciál Nového Sadu je veľký, keď sa naň pozeráme v širšom kontexte, a nie iba v kontexte hodnôt, ktoré sa nachádzajú v samom meste. Prírodný potenciál okolia a širšieho prostredia, potom i Dunaja a Fruškej hory, je omnoho väčší a všetky jeho komponenty sa v budúcnosti môžu i zväčšiť i skvalitniť.

V Novom sade si pozornosť i zasluhujú kultúrne pamiatky v jeho starej časti, najviac v uliciach Zmaj Jovovej, Dunajskej a Zlatne grede, ale i Petrovaradínska pevnosť ako symbol Nového Sadu, ktorá okrem svojho bohatého obsahu ponúka krásny pohľad na Nový Sad a okolie. Záujem hostí upútajú aj početné manifestácie. Jednou z nich je festival EXIT – patrí medzi najväčšie hudobné a kultúrne podujatia na území Srbska a širšie. Nový Sad je počas Exitu opravdivou európskou metropolou, do ktorej zrazu zavíta 150 000 mladých ľudí z celého sveta. Posledne sa k nemu pripojil i BABY EXIT. Dlhú tradíciu majú tu i Zmajove detské hry a v posledných rokoch festival pouličných hudobníkov, ktorý sa koná začiatkom jesene. Býva tu aj festival medu a vína, keď sa už v našom širšom prostredí vyrába aj jedno aj druhé, ale i festival jedla a hudby, na ktorom sa ponúkajú špeciality všetkých tunajších kuchýň, a je ich neúrekom.

Osobitná kapitola v tejto oblasti je Medzinárodný novosadský veľtrh s dlhou tradíciou a dobrým menom vo svete. Je to ďalšia príležitosť, keď si na svoje prichádza tzv. kongresná turistika, ale aj mnohé zo spomínaných kultúrnych obsahov Nového Sadu.

Potenciál Dunaja nateraz nie je využitý. Aj Fruška hora má čo ponúknuť, treba sa jej iba väčšmi venovať, a vidiecka turistika v našom trebárs aj rovinatom prostredí, by mohla tiež mať skvelú budúcnosť. Autentické sálaše, staré dedinské domy, dvory, staré jedlá, remeslá, poľné práce, všetko to čaká na znovuobjavenie.

Slováci v Novom Sade

Slováci prichádzali do Nového Sadu z okolitých osád, z Petrovca, Hložian, Pivnice, Kysáča... Igor Štefánik, ktorý sa zaoberal dejinami novosadských Slovákov, za rok ich príchodu do Nového Sadu označil rok 1770. Historici sú toho názoru, že Slováci prišli do Nového Sadu v rámci druhotnej kolonizácie, keď sa zo Selenče, nespokojní s tamojšími podmienkami vybrali skúsiť šťastie v Starej Pazove. Už aj z tej skutočnosti vidno, že prví prišelci boli chudobní ľudia. Mnohé vzácne údaje o Slovákoch žijúcich v Novom Sade poskytla aj učiteľka Ružena Mudrochová, ktorá medziiným urobila zoznam slovenských rodín podľa rokov príchodu do Nového Sadu, z ktorého vyplýva, že Slováci sem začali prichádzť v rokoch 1770 – 1780, priamo zo Slovenska alebo z okolitých osád. V roku 1857 v Novom Sade žilo 343 Slovákov.

V súčasnosti sa v Novom Sade nachádzajú inštitúcie významné nielen pre novosadských ale aj pre Slovákov z celej Vojvodiny. Sídli tu ústredná inštitúcia Slovákov v Srbsku –Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny, novozaložený Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov. V Novom Sade je aj Oddelenie slovakistiky, ktoré pôsobí v rámci Filozofickej fakulty Univerzity v Novom Sade, na ktorom školia naši profesori slovenčiny, ktorí sa podľa vlastného záujmu orientujú na rôzne pracoviská. Pri katedre pôsobí aj Spolok vojvodinských slovakistov. V novosadských základných školách sa slovenčina vyučuje ako fakultatívny jazyk. Rádio-televízia Vojvodiny má tiež stredisko v Novom Sade, v rámci nej sú i menšinové redakcie, ktoré svoje programy vysielajú v materinskej reči. V Novom Sade sídli aj novinovo-vydavateľská ustanovizeň Hlas ľudu. Nemožno nespomenúť Miestny odbor Matice slovenskej, ako ani slovenskú evanjelickú av cirkev a biskupský úrad, ktorý tiež súdli v Novom Sade. Miesto, na ktorom sa novosadskí Slováci už dlho zoskupujú a aktívne zaoberajú rôznymi formami kultúrnej a umeleckej práce, je kultúrno-umelecký spolok Pavla Jozefa Šafárika.