Nový Sad

MESTO, Z KTORÉHO SA RIADI, KOORDINUJE A PREZENTUJE KULTÚRA SLOVÁKOV V SRBSKU

Zemepisná charakteristika a demografia

Nový Sad je hlavným mestom Autonómnej pokrajiny Vojvodiny, severnej oblasti Republiky Srbsko. Leží na ľavom brehu Dunaja, na hranici medzi Báčkou a Sriemom. Spolu s pätnástimi prímestskými sídliskami sa rozprestiera na 702,7 km˛, kým užšie územie Nového Sadu s Petrovaradínom a Sriemskou Kamenicou tvorí 129,4 km˛. Jeho koordináty sú 45° 15' 18" severnej zemepisnej šírky a 19° 50' 41" východnej zemepisnej dĺžky. Vzdialenosť od hlavného mesta Srbska Belehradu je 75 km.

Nový Sad je podľa počtu obyvateľov druhým najväčším mestom v Srbsku. Spolu s prímestskými sídliskami žije v ňom takmer tristo tisíc obyvateľov. Okrem väčšinového srbského národa žijú tu početné menšinové spoločenstvá. Vyjadrené v percentách je zloženie obyvateľstva nasledovné: Srbi 65,3 %, Maďari 7,6 %, Slováci 3,1 %, Chorváti 3,3 %, Čiernohorci 2,3 %, Rusíni 0,9 % a iní.

Podľa najnovších údajov o počte Slovákov v jednotlivých prostrediach v Srbsku, ktoré poskytol na základe sčítania obyvateľstva v roku 2012 Štatistický ústav Republiky Srbsko, v Novom Sade žije spolu 341 625 obyvateľov, z čoho je 269 117 a 6 596 Slovákov.

Nový Sad charakterizovalo odjakživa heterogénne zloženie obyvateľstva, pokiaľ ide o jeho národnostnú, jazykovú či konfesionálnu zložku. Vzájomné ovplyvňovanie rozličných kultúr podnecovalo všeobecný kultúrny rast, a tak nie div, že v polovici 19. storočia nazývali Nový Sad aj srbskými Aténami.

Niektoré špecifiká Nového Sadu

Nový Sad možno okrem iného ocharakterizovať ako mesto, z ktorého sa riadi, koordinuje a prezentuje kultúra Slovákov žijúcich v Srbsku. Sídli tu značný počet profesionálnych ustanovizní a inštitúcií, ktoré sa starajú o to, aby slovenská kultúra bola viditeľná v čo najširších súvislostiach a aby jej špecifiká a osobitosti sa rozvíjali čo najlepšie.

Nový Sad ako administratívne, kultúrne a vzdelávacie stredisko Vojvodiny je príťažlivý pre mnohých vojvodinských Slovákov z rôznych prostredí, ktorí sa tu zapisujú na stredné a vysoké školy alebo sem prichádzajú za prácou. Na Novosadskej univerzite dnes študuje a pracuje pozoruhodný počet študentov a vysokoškolských pedagógov z radov vojvodinských Slovákov, ktorí svojou činnosťou vynikajú aj v širšom srbskom kontexte.

Podobne to bolo aj v minulosti, keď na novosadské školy prichádzali pôsobiť významní učitelia, ktorí sa do dejín nielen slovenského, ale aj srbského osvetového a kultúrneho života zapísali veľkými písmenami. Je to v prvom rade jazykovedec, slavista, básnik, historik, etnograf a prvý riaditeľ srbského pravoslávneho gymnázia (dnes Zmaj-Jovovo gymnázium) Pavel Jozef Šafárik (1795 – 1861), ktorého srbskí lingvisti pokladajú za priekopníka srbskej filológie. Práve P. J. Šafárik sa zaslúžil o zveľadenie vyučovania a založenie knižnice.

Na srbskom pravoslávnom gymnáziu úradoval aj profesor Jozef Podhradský (1823 – 1915), spisovateľ, dramatik a publicista, ktorý v rokoch 1864 až 1865 vydával dva časopisy: Zorničku, časopis pre mládež a Slávika, časopis pre deti. No existujú zápisy, že ešte v rokoch 1731 až 1789 počas pôsobenia pravoslávnej latinsko-slovanskej školy v Novom Sade prvým jej rektorom bol Slovák Matej Jelenek a posledným tiež Slovák Andrej Gemza.

Popredných osobností bolo potom ešte veľa a preto nie je div, že si Novosadčania menami týchto velikánov nazvali až štyri ulice: Ulica Michala Babinku, Ulica Dr. Janka Bulíka, Ulica Janka Čmelíka a Ulica Pavla Jozefa Šafárika. So Slovákmi súvisia aj ulice pomenované Jánošíkova ulica a Slovenská ulica.

Dnes sa o dobré meno slovenskej kultúry okrem odborných profesionálnych ustanovizní starajú aj úspešní jednotlivci z radov vojvodinských Slovákov. Žijú a tvoria tu poprední slovenskí spisovatelia ako Víťazoslav Hronec, Ján Labáth a Zoroslav Spevák, ako aj známi výtvarní umelci Jaroslav Šimovič a Pavel Pop, ktorí na Petrovaradínskej pevnosti tvoria vo svojich ateliéroch. Pôsobí tu aj sochár a multimediálny umelec Vladimír Labát Rovnev, tvorca svojráznych umeleckých foriem tzv. akustických skulptúr. Z mladšej generácie tu pôsobili alebo pôsobia výtvarník Đula Šanta, sochárka Ingrid Cicková a grafičky Sandra Kopčoková a Jana Viergová. V Srbskom národnom divadle pôsobia špičkoví baletní tanečníci Maja Grňová a Rastislav Varga, profesionálny herec Miroslav Fábry, operný spevák Vladimír Zorjan, a pracoval tu aj prvý profesionálny dirigent z radov vojvodinských Slovákov Juraj Ferík ml. (1935). Ako dirigent pôsobil v Divadle na Teraziách v Belehrade, bol dirigentom a umeleckým vedúcim v Nišskom symfonickom orchestri, a v Srbskom národnom divadle v Novom Sade dirigentom a šéfom operného zboru. Pôsobil tiež v Novosadskom rozhlase ako dirigent ľudových orchestrov

Slováci v Novom Sade

Nové dejiny Nového Sadu sa začínajú rokom 1687 – vyhnaním Turkov z tohto územia. Tie staré však tvrdia, že územie Nového Sadu bolo osídlené oveľa skôr, počnúc starším neolitom až po stredovek. Žili tu Huni, Gepidi, Avari, Frankovia, Slovania, Maďari, Tatári, Turci a Nemci. Významná európska rieka Dunaj, ktorá preteká Novým Sadom, bola dlhé roky dôležitou vojenskou a strategickou ochranou. S podobným zámerom vznikla aj Petrovaradínska pevnosť, ktorá dnešnú podobu dostala v rokoch 1692 až 1780.

Oproti pevnosti, na ľavom brehu Dunaja, v lokalite hraničiarov sa od roku 1694 postupne začali usadzovať aj civilní obyvatelia. Táto malá osada sa volala Petrovaradinski Šanac, Varadinski Šanac, ale aj Srpska Varoš. Svoj vojensko-civilný charakter mal Šanac celé nasledujúce polstoročie a vďaka obchodným a cechovým privilégiám čoraz viac lákal aj iných občanov, najmä po mieri v Požarevci v roku 1718. Zvýšený počet obyvateľstva umožnil rozvoj hospodárstva, rastlinnú výrobu, rozvoj remeselníctva a obchod. Vojenská hranica bola zrušená roku 1746 a o dva roky neskôr, presnejšie 1. februára 1748, cisárovná Mária Terézia povýšila na slobodné kráľovské mesto s názvom Neoplanta (po latinsky), Neusatz (po nemecky), Újvidék (po maďarsky), v srbčine Novi Sad a v slovenčine Nový Sad.

Rozvoj mesta bol radikálne prerušený udalosťami z roku 1849, keď maďarské vojsko bombardovalo z Petrovaradínskej pevnosti mesto. Zbúraných bolo vyše dve tisíc domov a boli aj ľudské obete. Mesto sa však onedlho zotavilo a následne zaznamenalo všestranný rozvoj a neobvyklý rast. Nový Sad sa začal hospodársky rozvíjať a vzmáhať, postupne vznikali nové továrne a priemyselné objekty: na výrobu nábytku, hodvábu, tehelňa, parný mlyn, plynáreň, elektráreň, potom aj lodný prístav, telegraf, telefón, nový most na Dunaji, železničná trať Budapešť – Nový Sad a pod. Rozmáhal sa aj kultúrny život, začali sa vydávať časopisy, založené bolo Srbské národné divadlo (1861) a z Pešti sa do Nového Sadu v roku 1864 presťahovala Matica srbská, najvýznamnejšia srbská kultúrna a vedecká ustanovizeň, z ktorej potom vzniklo Múzeum Vojvodiny, Galéria Matice srbskej a vydavateľské inštitúcie. Zatiaľ nemožno uviesť presný rok, kedy sa Slováci prisťahovali do Nového Sadu. Igor Branislav Štefánik, kňaz v novosadskom evanjelickom zbore (v rokoch 1930 – 1940) v knihe Slovenská evanjelická kresťanská cirkev od Adama Vereša označil rok 1770 za rok príchodu Slovákov do Nového Sadu.

Až po dlhšom čase v roku 2000 vyšla tlačou kniha Minulosť dneška, v ktorej je prvá časť autora Miroslava Kriváka venovaná problematike príchodu Slovákov do Nového Sadu. Pre vypracovanie tejto štúdie autorovi v značnej miere poslúžil výskumný materiál učiteľky Ruženy Mudrochovej (1906 – 1997), uchovávaný v archíve novosadskej Evanjelickej a. v. cirkvi. Tu zisťujeme, že Slováci do Nového Sadu začali prichádzať v rokoch 1770 – 1780, jednak z okolitých slovenských osád (Kysáč, Futog, Petrovec, Pivnica a iných), ako aj priamo zo Slovenska (Myjava, Dlhé Pole, Jablonica, Prietrž, Senica). Sťahovanie pokračovalo aj v nasledujúcich rokoch, ale nikdy sa nekonalo organizovane a masovo. Najväčší počet prisťahovalcov bol zaznamenaný v roku 1890, keď sa do Nového Sadu nasťahovalo 79 rodín. Na rozdiel od iných lokalít, kde sa Slováci zaoberali prevažne poľnohospodárstvom, do Nového Sadu prichádzali rôzni remeselníci: kočiši, obuvníci, obchodníci, čipkári, čižmári, košikári, kováči, drotári a iní.

V roku 1813 si Slováci v dnešnej Šafárikovej ulici vystavali prvý kostolík, byt pre farára, učiteľa a sieň, ktorá slúžila ako škola. Kostol bol v revolučných rokoch 1848 - 1849 zničený. Práce na výstavbe nového chrámu sa začali roku 1884 a o dva roky neskôr bol aj posvätený. V tomto chráme sa služby Božie konajú dodnes. Treba uviesť, že v roku 1890 v Novom Sade popri 864 Slovákoch – evanjelikoch žilo aj 163 Slovákov rímskokatolíckeho vierovyznania.

Ako farári tu najdlhšie pôsobili Gabriel Belohorský (v rokoch 1864 – 1918) a Juraj Struhárik (v rokoch 1947 – 1983), ktorý bol od roku 1957 zároveň aj tretím biskupom Slovenskejevanjelickej cirkvi a.v. v Juhoslávii. Okrem neho tu pôsobili aj ďalší biskupi: Andrej Beredi, Ján Valent a súčasne Samuel Vrbovský.

Aj keď miestnosti pre vyučovanie mali novosadskí Slováci už v roku 1813, prvý učiteľ Ján Čepček začal vyučovať až v roku 1831. Základy novej školy boli postavené roku 1863 zapôsobenia učiteľa Jána Tobiáša Langhoffera, do roku 1920 to bola Evanjelická základná škola a potom sa rozdelila na slovenskú a nemeckú štátnu školu. Z Ulice Vuka Karadžića, z terajšíchmiestností Slovenského kultúrneho centra P. J. Šafárika, sa škola presťahovala do Základnej školy Iva Lolu Rybara, v ktorej sa celá výučba konala v slovenskom jazyku do školského roku1962/63. Dnes sa v niekoľkých základných školách v Novom Sade vyučuje slovenčina akofakultatívny predmet.

V roku 1902 začal v Novom Sade vychádzať tlačou prvý ústredný informátor Dolnozemský Slovák, ktorý sa zaoberal národným, spoločenským, politickým a kultúrnym životomSlovákov nielen v Novom Sade, ale aj na celej slovenskej Dolnej zemi. Tento mesačníkzaložili a redigovali Dr. Miloš Krno a Dr. Ľudovít Mičátek. Novosadskí Slováci mali v tom čase ajsvoju prvú ustanovizeň – Peňažný ústav v Novom Sade, neskoršie premenovaný na Slovenskú banku so sídlom na dnešnej Šafárikovej ulici. Slovenská banka začala s činnosťou roku 1906a v roku 1921 sa spojila s Petrovskou sporiteľňou, ktorá v tom čase mala už svoje filiálky vPivnici, Selenči a v Kysáči.

Miloš Krno a Ľudovít Mičátek sa zaslúžili aj o rozvoj organizovaného spolkového života novosadských Slovákov. Už roku 1905 sa konali slovenské večierky, na ktorých vystupovali so svojím umením ochotníci, členovia spevokolov, tamburášskych orchestrov a divadelníci. Nasledovalo založenie Československej besedy Šafárik a Spolku slovenských žien (1920). V tridsiatych rokoch minulého storočia tu pôsobil Miestny odbor Matice slovenskej a Združenie Slovenskej evanjelickej a. v. mládeže, zatiaľ čo Slovenský kultúrno-umelecký spolok P. J. Šafárika bol oficiálne založený v roku 1950.

V roku 1949 Rozhlasová stanica Nový Sad začala prvýkrát vysielať v jazykoch národnostných menšín, žijúcich na území Vojvodiny, a tak sa potom utvorila aj prvá slovenská redakcia tejto ustanovizne.

Od roku 1961 pôsobí na Filozofickej fakulte v Novom Sade Oddelenie slovenského jazyka a literatúry. V roku 1965 sa do tohto mesta presťahoval Biskupský úrad a Novinovovydavateľskáustanovizeň Hlas ľudu tu sídli od roku 1967. Televízia Nový Sad vysiela programv slovenskom jazyku od roku 1975. V roku 1991 svoju činnosť obnovil aj novosadský Miestny odbor Matice slovenskej.

Koncentrácia ustanovizní tunajších Slovákov v Novom Sade pokračuje aj v novom miléniu. V roku 2003 bola založená najvyššia legálna a legitímna inštitúcia Slovákov v Srbsku - Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny a v roku 2008 aj prvá ustanovizeň kultúry Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov.

Kultúrne inštitúcie a ustanovizne celomenšinového významu pre Slovákov v Srbsku

Rádio-televízia Vojvodiny (RTV)

Rádio-televízia Vojvodiny je verejným mediálnym servisom občanov Vojvodiny, ktorý pripravuje programy po srbsky a v jazykoch národnostných menšín. V rámci RTV pôsobia dve slovenské redakcie, rozhlasová a televízna, ktorých prvoradým cieľom je včas a hodnoverne informovať občanov v slovenskom jazyku, zároveň však zaznamenávať a propagovať osobitosti života Slovákov v Srbsku.

Rozhlasová stanica Nový Sad začala svoj program vysielať 29. novembra 1949, a to v srbskom jazyku a v jazykoch národnostných menšín. Odvtedy sa v rámci Redakcie programov v slovenskej reči vyprodukovali a do éteru odvysielali nespočetné hodiny informatívnych, umeleckých, hudobných, zábavných, vzdelávacích a výchovných programov. Vďaka systematickej a odbornej práci vznikol dnes pozoruhodný rozhlasový fond, obsahujúci početné hudobné nahrávky, tiež iné rozhlasové formy, ako sú rozhlasová dramatická tvorba či programy pre deti. Na čele prvej redakcie slovenského programu Novosadského rozhlasu bol Ján Grňa.

V období sedemdesiatych rokov Rádio Nový Sad prerastá do Rádia-televízie Nový Sad. Pod vedením redaktora Miroslava Kriváka, ktorý bol zároveň aj prvým šéfredaktorom televízneho vysielania, sa začali prípravy na televízny program v slovenskom jazyku. 30. novembra 1975 bol odvysielaný prvý televízny program po slovensky – televízny magazín Rozhľady. Spoločná rozhlasovo-televízna redakcia v slovenskom jazyku pôsobila do roku 1981, keď sa redakcie rozdelili. Ako sa postupne rozvíjala programová štruktúra, tak sa zväčšoval aj počet zamestnancov a zvyšovala sa kvalita programu.

V roku 2006 bola táto ustanovizeň premenovaná na Rádio–televíziu Vojvodiny. Novosadský rozhlas dal do prevádzky tri nové vysielače, čím sa štruktúra vysielaní čiastočne zmenila a slovenská redakcia začala vysielať 5 hodín programu denne. Televízia sa rozdelila na dva kanály, RTV 1 a RTV 2, na ktorom svoje programy vysiela aj slovenská redakcia. Obe redakcie majú mimoriadny význam pre zveľaďovanie a rozvoj kultúry tunajších Slovákov. Vo svojich archívoch chránia vzácne rozhlasové a televízne materiály, ktoré sú vzácnym dokladom minulých čias. Početné dokumentárne filmy o osobnostiach, zvykoch a obyčajach či udalostiach vojvodinských Slovákov, prvý hraný film Mišo, stvárnený v koprodukcii so Slovenskou televíziou, vyše desať tisíc hudobných nahrávok a veľký počet rozhlasových hier, predstavujú jedinečné kultúrne bohatstvo, ktoré svedčí o životaschopnosti a vitalite slovenskej menšiny. Toto médium a obe jeho slovenské redakcie majú aj v dnešných dňoch svoje významné miesto, lebo sú dôležitým prvkom všetkých kultúrnych dianí Slovákov.

Oddelenie slovenského jazyka a literatúry Filozofickej fakulty Univerzity v Novom Sade

Od roku 1961 pôsobí na Filozofickej fakulte v Novom Sade Oddelenie slovenského jazyka a literatúry. Jeho prvým vedúcim bol akademik Ján Kmeť. Oddelenie na začiatku poskytovalo iba dvojročné štúdium a od roku 1968 štúdium trvalo štyri roky. Po absolvovaní štúdia boli študenti pripravení a kompetentní prednášať a vyučovať slovenský jazyk tak na základných, ako aj na stredných školách.

Katedra slovenského jazyka a literatúry sa osamostatnila v roku 1972. Dovtedy existovala spoločná Katedra pre východné a západné slovanské jazyky a literatúry. Organizačné zmeny boli aj v období rokov 1975 – 1993, keď pôsobil Slovakistický ústav ako integrálna súčasť Filozofickej fakulty v Novom Sade. Napokon boli ústavy v roku 1993 premenované na oddelenia.

V súlade s Bolonskou deklaráciou boli v školskom roku 2006/07 štvorročné štúdiá pozmenené na päťročné štúdium, keď k základnému štúdiu pribudol jeden ročník masterských štúdií (master štúdium).

Dnes vzdeláva oddelenie odborníkov, ktorí prispievajú k zveľaďovaniu slovakistickej vedy medzi vojvodinskými Slovákmi. Vyše štyridsať študentov prevažne z radov slovenskej národnostnej menšiny študuje každoročne slovenský jazyk a literatúru ako odbor v rámci slovakistiky. Ďalší srbskí študenti alebo študenti iných národností, si vyberajú slovenský jazyk v rámci svojho odboru buď ako výberový jazyk v rámci slavistického štúdia alebo žurnalistického štúdia, ako ďalší voliteľný živý jazyk alebo materinský jazyk. Takých študentov je ročne vyše osemdesiat. Na oddelení pracovali významní vojvodinskí lingvisti a literárni vedci, vynikajúci učitelia z radov profesorov (Michal Filip, Daniel Dudok, Ján Kmeť, Michal Týr, Jozef Valihora), v súčasnosti tvoria vedecko-pedagogický zbor takisto profesori a docenti – významné osobnosti z jazykovedy a literárnej vedy, známe v Srbsku, ale aj v širších medzinárodných kontextoch (Michal Harpáň, Miroslav Dudok, Samuel Čelovský, Anna Marićová, Adam Svetlík, Anna Makišová, Jarmila Hodoličová, z mladších nádejné vedkyne Marína Šimáková-Speváková, Zuzana Týrová, Jasna Uhláriková). Do kolektívu patrí aj vyslaný lektor slovenského jazyka a kultúry zo Slovenska.

Oddelenie slovakistiky spolupracuje s podobnými inštitúciami v Srbsku, ale aj s univerzitnými centrami na Slovensku a so Slovenskou akadémiou vied. Pri oddelení pôsobí Slovakistická vojvodinská spoločnosť, ktorá vydáva Slovakistický zborník. Vzácnou súčasťou oddelenia je odborná seminárna knižnica, ktorá má 14 220 odborných kníh. Profesor Michal Filip daroval knižnici 2826 monografických publikácií a 203 titulov periodickej tlače. Uvedené knihy tvoria ucelenú súčasť knižnice s vlastnou nomenklatúrou. Na čele Oddelenia slovenského jazyka a literatúry Filozofickej fakulty je prof. Dr. Michal Harpáň (narodil sa v roku 1944 v Kysáči). Je popredný literárny vedec a kritik, zostavovateľ mnohých antológií a autor literárnovedných kníh ako Kritické komentáre (1978), Poézia a poetika Michala Babinku (1980), Teória literatúry (1986, 1994, 2004), Zápas o identitu (2000), S literárnou vedou a kritikou (2005) a i. Za svoju vedeckú, pedagogickú a prekladateľskú činnosť získal početné ocenenia doma a na Slovensku.

Biskupský úrad Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi v Srbsku

Biskupský úrad slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi v Srbsku, niekdajšie Evanjelické ústredie, sa z Báčskeho Petrovca do Nového Sadu presťahovalo v roku 1965. Ako v Evanjelickej ročenke (čísle 8) hovorí biskup Juraj Struhárik, stalo sa to preto, lebo hlavná časť evanjelických luteránov v Juhoslávii žije na území AP Vojvodiny, v ktorej je Nový Sad hlavným mestom a má dobré spojenie so všetkými krajmi Vojvodiny a je aj významným politickým a kultúrnym centrom.

Budova sa začala stavať roku 1964 s cieľom byť strediskom pre všetky protestantské cirkvi v SFRJ. Avšak iné cirkvi sa od tohto plánu dištancovali a budova – dokončená a vysvätená v októbri 1965 – sa stala majetkom tunajšej slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi. Zvlášť v tom čase to bola moderná budova s bytmi pre biskupa a jeho pomocníka, so zasadačkou, slávnostnou sieňou, učebňou pre duchovnú školu a s izbami na ubytovanie študentov. V roku 1967 otvorili Levitskú školu, v ktorej sa vyškolili dve generácie kantorov, levitov a diakonov. V týchto miestnostiach istý čas v sedemdesiatych rokoch minulého storočia vykonávalo svoju činnosť aj vydavateľstvo Obzor a konali sa tu aj aktivity a stretnutia Matice slovenskej.

V sedemdesiatych rokoch minulého storočia bola celá inštitúcia premenovaná na Biskupský úrad Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi v Juhoslávii (dnes v Srbsku). Táto inštitúcia naďalej plnila a plní úlohy, ktoré boli vytýčené pri jej zakladaní – koordinuje prácu Sriemskeho, Báčskeho a Banátskeho seniorátu, sleduje a podporuje činnosť všetkých evanjelických cirkevných zborov v Srbsku, vydáva Ročenku (od roku 1957), Evanjelický hlásnik (1926 – 1941, 1965 až dodnes) a Evanjelický kalendár (od roku 1958)a riadiiné periodické vydania. Všetky grémiá, vrátane synodálneho presbyterstva, kňazskej konferencie, združenia oltárnych krúžkov žien, diakonické odbočky, výbor pre prácu s mládežou a iné výbory sa pravidelne stretávajú a plánujú svoju činnosť v Biskupskom úrade. V rámci tohto objektu sa systematizuje a chráni aj bohatý archív slovenskej evanjelickej cirkvi v Srbsku. Na čele Biskupského úradu a celej cirkvi je v súčasnosti biskup Samuel Vrbovský.

Novinovo-vydavateľská ustanovizeň Hlas ľudu

Novinovo-vydavateľská ustanovizeň Hlas ľudu v Novom Sade sídli od roku 1967, keď sa ako organizačný celok odčlenila od vtedajšej Novinovo-vydavateľskej pracovnej organizácie Obzor, v Báčskom Petrovci.

Tlačenie týždenníka Hlas ľudu má však dlhšiu tradíciu. Prvé číslo vyšlo 19. októbra 1944 v Báčskom Petrovci v náklade 800 kusov. Prvú päťčlennú redakciu tvorili Ivan Majera, Andrej Sirácky, Pavel Sabo-Bohuš, Andrej Kopčok a Štefan Ferko. Postupne sa z malej redakcie zrodilo aj vydavateľstvo, vďaka ktorému sa obnovili mnohé iné časopisy, ako je časopis pre deti Naše slniečko (neskoršie premenované na Naši pionieri, Pionieri, Zornička) a časopis pre literatúru a kultúru Náš život (neskoršie premenovaný na Nový život). Každoročne sa vydával Ľudový kalendár (dnes Národný kalendár), v rokoch 1952 až 1969 vychádzal aj ilustrovaný mesačník Rozhľady a od roku 1970 Poľnohospodárske rozhľady, ktoré sú v súčasnosti prílohou týždenníka Hlas ľudu.

Organizačných zmien v dejinách Hlasu ľudu bolo mnoho. Od novinovo-vydavateľsko-tlačiarenského podniku Hlas ľudu v Báčskom Petrovci sa najprv sformoval Novinovo-vydavateľský podnik OBZOR. Potom tento podnik premenovali na Novinovo-vydavateľskú pracovnú organizáciu Obzor a pozostával z troch pracovných celkov: Hlas ľudu (vydávanie novín a časopisov), Tvorba (vydávanie detskej tlače a kníh v slovenskej reči) a Kultúra (tlačenie vlastných a iných vydaní). Celok Hlas ľudu od roku 1967 sídli v Novom Sade v budove Novinovo-vydavateľskej ustanovizne Dnevnik.

Od začiatku noviny Hlas ľudu informovali v slovenskom jazyku o politických, spoločenských, hospodárskych a kultúrnych dianiach tak z domova, ako aj zo zahraničia. V roku 1970 táto ustanovizeň začala vydávať aj časopis Vzlet pre mladých ľudí v modernej forme aj s primeraným obsahom.

Zakladateľské práva NVU Hlas ľudu v roku 2004 od AP Vojvodiny prebrala Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny. Okrem toho, že vydáva týždenník Hlas ľudu a mesačník Vzlet zaoberá sa aj vydávaním kníh, brožúr a iných publikácií a ponúka služby reklamy a propagácie. Riaditeľom NVU Hlas ľudu je Samuel Žiak.

Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny

Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny (NRSNM) je najvyššou legálnou a legitímnou ustanovizňou Slovákov v Srbsku. Založená bola v roku 2003 na základe Zákona o ochrane práv a slobôd národnostných menšín s cieľom sledovať uskutočňovanie práv a zveľaďovať kvalitu využívania práv slovenskej národnostnej menšiny v oblastiach vzdelávania, kultúry, verejného informovania a úradného používania jazyka a písma. Svoju činnosť vykonáva prostredníctvom štyroch výborov: Výboru pre vzdelávanie, Výboru pre kultúru, Výboru pre informovanie a Výboru pre úradné používanie jazyka a písma. Jej kompetencie spresnil Zákon o národnostných radách národnostných menšín, ktorý bol vydaný v roku 2009. Predsedníčkou NRSNM od založenia až podnes je Anna Tomanová Makanová, významná osobnosť kultúrneho a politického života tunajších Slovákov.

NRSNM udržuje a rozvíja kontakty s materskou krajinou, buduje partnerské vzťahy a aktívne spolupracuje s inštitúciami, ktoré sa zaoberajú problematikou Slovákov v zahraniční a v Slovenskej republike. Spolupracuje s orgánmi výkonnej moci na lokálnej, pokrajinskej a republikovej úrovni a rozvíja partnerské vzťahy s miestnymi samosprávami, v ktorých žijú príslušníci slovenskej menšiny. Ako poradný orgán zúčastňuje sa na rozdeľovaní prostriedkov, ktoré zabezpečujú štátne a pokrajinské orgány v prospech inštitúcií kultúry, informovania, vzdelávania a úradného používania jazyka a písma slovenskej národnostnej menšiny.

NRSNM je zakladateľom Novinovo-vydavateľskej ustanovizne Hlas ľudu, Fondu pre vydavateľskú činnosť v slovenskej reči Slovenské tlačené slovo a spolu so Zhromaždením AP Vojvodiny aj Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov.

Oblasti kultúry vojvodinských Slovákov sa osobitne venuje Výbor pre kultúru NRSNM, ktorý sa zaoberá rozvojom, zveľaďovaním a zachovávaním kultúry a kultúrneho dedičstva, etnických, náboženských a jazykových osobitostí a tradície príslušníkov slovenskej národnostnej menšiny. Stará sa o postavenie kultúrnych, umeleckých a vedeckých ustanovizní, spolkov a združení vo všetkých oblastiach kultúrneho a umeleckého života príslušníkov slovenskej národnostnej menšiny, tiež o ochranu a zviditeľňovanie kultúrneho dedičstva slovenskej národnostnej menšiny. Podporuje súčasnú tvorbu a najmä literárnu, hudobnú, scénickú a výtvarnú tvorivosť a tiež sa venuje iným otázkam z oblasti kultúry, ktoré vyplývajú zo zákona a Štatútu NRSNM, s cieľom zabezpečenia a ochrany práv pri zachovávaní kultúry a kultúrneho dedičstva, etnických, náboženských a jazykových zvláštností a tradície príslušníkov slovenskej národnostnej menšiny. Výbor pre kultúru svoju činnosť realizuje prostredníctvom deviatich komisií: komisie pre divadelnú a audiovizuálnu činnosť, komisie pre ochranu kultúrneho dedičstva, komisie pre literárnu tvorbu, komisie pre výtvarnú činnosť, komisie pre vydavateľskú činnosť, komisie pre hudobnú činnosť, komisie pre knižničnú činnosť, komisie pre zveľadenie festivalov a kultúrnych podujatí a komisie pre činnosť pri zachovávaní a zveľaďovaní ochotníckych spolkov a združení slovenskej tradičnej kultúry v Srbsku.

Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov

Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov (ÚKVS) je profesionálna ustanovizeň kultúry, ktorú v roku 2008 založilo Zhromaždenie Autonómnej pokrajiny Vojvodiny a Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny s cieľom zachovávať, zveľaďovať a rozvíjať kultúru vojvodinských Slovákov.

Víziou ústavu je zviditeľnenie tradičnej a novej kultúry vojvodinských Slovákov a propagovanie jej osobitostí a špecifík v čo najširších kontextoch. Zaoberá sa rozvojovo-výskumnou činnosťou, analýzou kultúrnej infraštruktúry vojvodinských Slovákov s cieľom projektovať jej ďalší rozvoj, informačno-dokumentačnou a komunikačnou činnosťou, zriaďovaním dokumentačných fondov zo všetkých oblastí života, kultúry a umenia vojvodinských Slovákov ako aj permanentnou a systematickou účasťou na zvyšovaní kvality kultúrnych a umeleckých podujatí, odborným zdokonaľovaním a vzdelávaním v kultúre a odbornou činnosťou pri zapájaní slovenskej kultúry do kontextu celosrbského a celoslovenského, ale aj širšieho európskeho kontextu.

Za krátku dobu svojho pôsobenia ústav realilzoval niekoľko kapitálnych projektov ako je Elektronická databáza kultúry vojvodinských Slovákov, Portál kultúry vojvodinských Slovákov www.slovackizavod.org.rs, ktorý prevádzkuje v slovenskom, srbskom a anglíckom jazyku, vydáva ročenku Maják, poriada rad reprezenttívnych kultúrnych podujatí a všeobecne zveľaďuje existujúce a rozvíja nové formy kultúry tunajších Slovákov. Riaditeľkou Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov od založenia tejto ustanovizne je Milina Sklabinská.

Národné ustanovizne, ktoré sa vo svojich programoch venujú aj slovenskej kultúre

Múzeum Vojvodiny

Pre kultúru Slovákov žijúcich v Srbsku má významnú úlohu aj Múzeum Vojvodiny, ktoré sídli v Novom Sade. Založené bolo roku 1947 ako inštitúcia komplexného typu s početnými zbierkami z archeológie, etnológie, histórie, dejín umenia, zoológie, botaniky a geológie. Jeho začiatky však siahajú do roku 1847, keď bola v Pešti založená Srbská národná zbierka.

Z aspektu dedičstva tunajších Slovákov osobitnú hodnotu majú skupiny predmetov z etnologického a etnomuzikologického oddelenia. Etnologické oddelenie okrem iného obsahuje vyše 1500 artefaktov spätých so slovenskou kultúrou, presnejšie s ľudovou architektúrou a nábytkom, ľudovými remeslami, tradičným poľnohospodárstvom a hospodárstvom, ľudovým odevom, interiérovým textilom a spoločenským životom a obyčajami. Ide o predmety prevažne z druhej polovice 19. storočia a prvej polovice 20. storočia a k najstarším predmetom patrí polica z Báčskeho Petrovca z roku 1928, ženský odev zo Starej Pazovy z roku 1840 a dievčenská „láda“ z Aradáča z roku 1850.

Etnomuzikologická zbierka obsahuje aj magnetofónové pásky, tlačené a rukopisné notové zápisy, knihy, fotografie, archív vojvodinských speváckych zborov, ako aj ľudové hudobné nástroje. Fond fonotéky múzea obsahuje trinásť magnetofónových pások, na ktorých je zaznamenaných 742 slovenských ľudových piesní. Ide o záznamy z päťdesiatych a šesťdesiatych rokov 20. storočia nahraných v Aradáči, Novom Sade, Báčskom Petrovci, Kovačici, Padine, Selenči, Kulpíne, Jánošíku, Hajdušici, Dobanovciach, Boľovciach, Kysáči, Starej Pazove a v Pivnici. Nahrávali ich zberatelia a poprední odborníci Mr. Martin Kmeť, Ján Nosáľ, Ján Lomen a Dr. Ladislav Leng.

V roku 2007 komisia pre hudobnú činnosť Výboru pre kultúru NRSNM v spolupráci s Múzeom Vojvodiny a za finančnej podpory Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí vykonala digitalizáciu týchto archívnych zbierok a sprístupnila ich hudobným odborníkom na ďalší výskum.

Knižnica Matice srbskej

Knižnica Matice srbskej je najstaršia srbská knižnica s národným významom a prvá verejná srbská vedecká knižnica. Vznikla roku 1826 v Pešti pri zakladaní Matice srbskej a verejnosti bola sprístupnená roku 1838. Umiestnili ju v Tekelijanume v Ústave pre pomoc Srbom v Pešti, ktorý založil predseda Matice Sava Tekelija. Spolu s Maticou bola knižnica roku 1864 presťahovaná do Nového Sadu, kde pokračovala v úspešnom rozvoji.

V databáze Knižnice Matice srbskej sa nachádza 8807 katalogizačných záznamov publikácií v slovenčine, a to kníh, učebníc, katalógov, zborníkov, časopisov, slovníkov, článkov. Z toho počtu 6002 sú knihy a 2625 články. 180 záznamov sa vzťahuje na špeciálne dokumenty (katalógy, plagáty, pohľadnice). Medzi starými a vzácnymi knihami vynikajú napr. Novem puncta examinis, hungarica, slavica, germanica z 18. storočia, Rasledugice Leporadnosti: wagu zahubene byti; gakozto z 18. storočia, publikácia Schlowakishe Grammatik – Antona Bernoláka z roku 1817 alebo Verše Ivana Kraska z roku 1912 a mnohé iné.

Vo fonde Knižnice Matice srbskej sa nachádza viacero titulov slovenských časopisov, napríklad Slavica Slovaca (od roku 1966), Slovenské divadlo (od roku 1958), Slovenská numizmatika (od roku 1970), Slovenská reč (od roku 1932) atď. Zo starých časopisov treba spomenúť obrázkový kalendár Priateľ vojakov pre spoločných regulárnych vojakov, honvédov a žandárov, vydaný v Budapešti roku 1912. Novšie slovenské dolnozemské časopisy sú taktiež zastúpené vo fonde tejto knižnice, napríklad Rovina, Pazovský kalendár, Evanjelický hlásnik a iné.

V databáze Knižnice Matice srbskej sa nachádza 2356 knižničných zápisov slovenskej vojvodinskej beletristiky: 465 kníh, 1891 článkov. Medzi spracovanými článkami sú i mnohé vzácne články Michala Harpáňa, Miroslava Dudka, Miroslava Demáka, Víťazoslava Hronca,  Milana Krajčoviča, Vladimíra Hudeca a mnohé články z etnografie vojvodinských Slovákov Anny Sečovej, Rista Kovijanvića a iných autorov.

Taktiež sa vo fonde tejto knižnice uschovávajú katalógy mnohých výstav ako napríklad výstavy Hmotná kultúra Slovákov vo Vojvodine z roku 1980, Ľudový odev z roku 1982 atď.

Medzi vzácnymi špeciálnymi dokumentmi sa nachádza rukopisná hudobnina Od severu vietor fúka, vydaná v Novom Sade roku 1921, ktorej autorkou je Miluška Hudrochová, listina Mi Marya Terezya z Bozi Milosti: Rimská Kýsarowna Wdowa... vydaná 1766, Inscriptiones: in spatiis vacuis urbariorum hungaricorum faciendae z 18. storočia a iné cenné dokumenty.

Knižnica vlastní aj 347 katalogizačných záznamov publikácií, ktorých témou sú Slováci. Medzi najstaršími je publikácia Cestopis druhý a paměti za mladšich let života Jana Kollára vydaná v Prahe roku 1863 alebo О кньижевной узаймности између различни племена и наречія славянскогъ народа vydaná v Belehrade roku 1845, ako aj mnohé iné.

Slovenské knihy vydané vo Vojvodine sa do fondu Knižnice Matice srbskej pravidelne zaraďujú ako povinný exemplár, ktorý Knižnica Matice srbskej dostáva od vydavateľov.

Archív Vojvodiny

Najhodnotnejší archívny materiál z Vojvodiny je uložený a spracovaný v Archíve Vojvodiny, ktorý bol založený v roku 1926. Hoci bola táto ustanovizeň neraz ohrozovaná a čelila neprajným podmienkam, je tu vyše 50 tisíc škatúľ, 20 tisíc úradných kníh a viac ako tisíc máp a plánov, ktoré archív uchováva ako historický materiál z územia Vojvodiny od 17. storočia po súčasnosť.

Dôkazy o príchode Slovákov na Dolnú zem sú uložené jednak v samom archíve, ale aj v jeho regionálnych pobočkách (Zreňanin, Sriemska Mitrovica, Pančevo). V Archíve Vojvodiny je uložená kópia zmluvy, ktorá je prvým dokladom o príchode Slovákov do južného Uhorska v roku 1745. Prvé dokumenty súvisiace s príchodom Slovákov na Dolnú zem svedčia o vytrvalom záujme Slovákov, aby mali svojich evanjelických kňazov a organizovaný evanjelický život, na ktorý oficiálne získali súhlas. Sú tu aj ďalšie dobové dokumenty, ktoré svedčia o začiatkoch kultúrneho života Slovákov v novom prostredí.

Archívne materiály o Slovákoch sú zaradené do archívneho materiálu Archívu Vojvodiny, sú odborne chránené a prístupné pre výskumnú činnosť.

Organizácie novosadských Slovákov

Slovenské kultúrne centrum P. J. Šafárika

Spolok novosadských Slovákov bol pod názvom Slovenský kultúrno-umelecký spolok P. J. Šafárika úradne zaregistrovaný roku 1950. Za svojho predchodcu pokladá Československú besedu Šafárik, prvý slovenský spolok v Novom Sade, ktorý v roku 1920 založil Ľudovít Mičátek. Od svojho predchodcu zdedil dnešný spolok nielen meno významného národného buditeľa, historika a jazykovedca Pavla Jozefa Šafárika, ale aj značnú časť inventára (medziiným aj knižničného), ako aj programovú činnosť – nacvičovanie divadelných, speváckych a tanečných skupín a všeobecné organizovanie kultúrneho života novosadských Slovákov.

Okrem toho spolkovú činnosť v Novom Sade vykazoval aj Spolok slovenských žien (1920), Novosadská odbočka Ústredného spolku československých žien (1921). Miestny odbor Matice slovenskej a Združenie Slovenskej evanjelickej a. v. mládeže boli aktívne v tridsiatych rokoch minulého storočia. Vedené poprednými osobnosťami všetky tieto spolky zohrali významnú úlohu v zachovávaní a rozvoji kultúry tunajších Slovákov a položili pevné základy dnešného Slovenského kultúrneho centra P. J. Šafárika.

Dnes v spolku pôsobia štyri tanečné skupiny (detská, mladšia a staršia skupina a skupina veteránov), dva divadelné súbory (detský a dospelý), spevácke skupiny, zbory, sólisti a orchester. Svoj bohatý repertoár predstavili šafárikovci na mnohých slovenských festivaloch, no neraz postúpili aj na celoštátne prehliadky, odkiaľ spravidla prinášali iba tie najvyššie ocenenia. Zároveň našu menšinu reprezentovali aj v Maďarsku, Rumunsku, Turecku, Nemecku, Chorvátsku, Česku, Poľsku, v Čiernej Hore a samozrejme na Slovensku.

SKC P. J. Šafárika sa okrem toho môže pochváliť bohatou šatňou a knižnicou, v ktorej je takmer tisíc knižných titulov. Spolok vydal vo vlastnom náklade dva CD nosiče speváckych skupín, DVD z galakoncertu, ktorý usporiadal pri oslave 90. výročia, ako aj dva zborníky prác pod názvom Minulosť dneška (vydané v rokoch 2000 a 2010), v ktorých sa dokumentujú dejiny novosadských Slovákov, ich spolkového života a prezentuje sa minulosť a súčasnosť Slovenského kultúrneho centra P. J. Šafárika.

Slovenské kultúrne podujatia v Novom Sade

Literárne snemovanie

Literárne porady a snemovania sú elitným kultúrnym podujatím, ktoré takmer polstoročie organizuje Slovenské vydavateľské centrum (v minulosti Akciová spoločnosť - tlačiareň Kultúra) a redakcia mesačníka pre literatúru a kultúru Nový život. V rámci podujatia sa každoročne udeľuje Cena Nového života za najlepší text uverejnený v mesačníku, ktorú udeľuje trojčlenná komisia z redakcie časopisu Nový život. Cena Nového života sa začala udeľovať v roku 1961 a doposiaľ sa dostala do rúk mnohým popredným literárnym vedcom, kritikom, básnikom, prozaikom a publicistom z radov vojvodinských Slovákov. Do roku 2010 Cenu Nového života získalo tridsaťjeden laureátov.

Významní predstavitelia literárneho života tak z radov vojvodinských Slovákov, ako aj vedci a literáti zo Slovenskej republiky a slovenskí autori z Rumunska a Maďarska pertraktujú na snemovaniach témy z oblasti literárnej, literárnokritickej a literárnovednej činnosti vojvodinských autorov. Miesto konania podujatia, ktoré sa každoročne uskutočňuje v júni, je Nový Sad. Od roku 2009 sa na organizácii Literárneho snemovania podieľa aj Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov, v ktorého sídle sa toto podujatie organizuje.

Stretnutie pod lipami

Mládežnícke podujatie Stretnutie pod lipami bolo založené roku 1972 a už usporadúva sa tradične na konci školského roka v rôznych vojvodinských prostrediach, v ktorých žijú Slováci. Jeho organizátorom je redakcia spoločensko-zábavného časopisu pre mládež Vzlet.

Prvoradým zámerom Stretnutia pod lipami je prezentovanie najmladšej slovenskej vojvodinskej tvorby z pera začínajúcich a už píšucich autorov, ktorí uverejňujú svoju literárnu tvorbu v rubrike Rozlety. Okrem toho sa tu predstavuje celý rad iných mladých umelcov: hudobníkov, výtvarníkov, spevákov, divadelníkov a pod. K hosťom sa na akcii spravidla prihovára známy básnik z radov slovenskej národnostnej menšiny vo Vojvodine a odmeňujú sa autori najkvalitnejších textov uverejnených vo Vzlete.

Rozhlasová súťaž mladých recitátorov

Slovenská redakcia Rádia Nový Sad realizuje Rozhlasovú súťaž mladých recitátorov ako jednu zo svojich najstarších akcií. Súťaž bola založená v roku 1969 s cieľom zapojiť čo najväčší počet slovenských recitátorov zo základných a stredných škôl v Srbsku. Neskôr sa zapájali aj študenti a stalo sa aj to, že sem zavítali mladí Slováci, recitátori z Maďarska. Prvoradým cieľom súťaže je zvýšenie úrovne slovenského jazyka, najmä verbálneho prejavu v slovenskom jazyku. V ostatných rokoch sa súťaž uskutočňuje v novembri v Štúdiu M Rádia Nový Sad.

Konferencia muzikológov a hudobných odborníkov

Prvé organizované vystúpenie hudobných odborníkov z radov vojvodinských Slovákov sa uskutočnilo v roku 2005, keď Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny usporiadala muzikologickú konferenciu na tému Slovenská hudba vo Vojvodine. Odvtedy sa konferencie uskutočňujú každoročne a zúčastňujú sa na nich tak odborníci z radov vojvodinských Slovákov a Srbov, ako aj Slováci zo Slovenska, Maďarska a Rumunska. Organizácia konferencií priniesla konkrétne výsledky už v prvých ročníkoch, ktorými sa posunula hudobná prax v mnohých aspektoch na vyššiu úroveň.

Z konferencií vychádzajú zborníky, vydáva ich Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny. Od roku 2008 organizátorom muzikologickej konferencie a vydavateľom zborníkov je Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov. Doteraz bolo vydaných päť muzikologických zborníkov.

Matičné večierky

Novosadský Miestny odbor Matice slovenskej od svojho obnovenia v roku 1991 pravidelne v každú prvú stredu v mesiaci usporadúva večierky, na ktorých sa novosadským Slovákom, ale aj iným záujemcom ponúka možnosť vypočuť si prednášky najmä z kultúry, dejín, medicíny, informatiky, náboženstva a pod. Na posedeniach hovoria významní profesori, odborníci z rozličných vedných odborov. Najnovšie si tieto večierky organizujú aj mladí novosadskí matičiari, ktorí verejnosti predstavujú činnosť a aktivity slovenskej vojvodinskej mládeže. Večierky spestrujú kultúrne programy a aktivity, ako sú výstavy, hudobné či spevácke vložky, premietanie filmov a podobne. Doteraz sa organizovalo vyše stopäťdesiat večierkov.

Šafárikovské zábavy

Slovenské kultúrne centrum P. J. Šafárika od založenia úspešne usporadúva zábavy, ktoré jeho predchodcovia začali organizovať ešte v roku 1905, a to ako prvé organizované stretnutia nielen novosadských, ale aj iných vojvodinských Slovákov. Na týchto zábavách zo začiatku 20. storočia sa položili základy slovenského divadelníctva, folklórnych a speváckych skupín v Novom Sade, nadväzovali sa kontakty s inými dedinami a upevňovalo sa národné povedomie. Aj teraz plnia šafárikovské zábavy podobné ciele, aké si kedysi vytýčili ich zakladatelia, predovšetkým Ľudovit Mičátek a Miloš Krno. Zábavy sú tematické a súvisia prevažne s ľudovými kalendárnymi zvykmi a tradičnou kultúrou. Patrí sem napríklad silvestrovská zábava, potom batôžková, mikulášska, krojová, zábava jesenných plodov a podobne.

Prečo by ste mali navštíviť Nový Sad?

Nový Sad ponúka veľa umeleckých, kultúrnych a turistických možností. Návštevníkov iste očarí Petrovaradínska pevnosť, ktorá ponúka jedinečný pohľad na panorámu mesta. Pevnosť nazývali aj Gibraltárom na Dunaji. Postavili ju v rokoch 1692 – 1780 na mieste stredovekého maďarského a tureckého opevnenia. Jej areál sa sústavne zveľaďuje, no konštantnou hodnotou sú početné umelecké ateliéry, v ktorých už roky tvoria aj slovenskí umelci Jaroslav Šimovic a Pavel Pop. Petrovaradínska pevnosť je od roku 2000 známa v hudobnom svete vďaka letnému hudobnému festivalu Exit.

Stredoeurópsky duch mesta vytvára najmä architektúra z 18. a 19. storočia. Je tu veľa sakrálnych budov, kostolov, patriacich k rozličným konfesiám, ktoré tu boli v minulosti a sú tu aj dnes. Jedným z nich je aj kostol Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi v Novom Sade s jedinečnými hodnotnými vitrážami na oknách.

Nový Sad je známy aj bohatou kultúrnou ponukou, o čom svedčí tridsaťtri rôznorodých festivalov počas celého roka. Okrem Exitu treba spomenúť divadelný festival Sterijino pozorje, hudobný festival Jazz festival, filmový festival Cinema city, Festival pouličných hudobníkov, Festival medu a vína a mnohé iné. Niektoré festivaly sú zamerané na prezentáciu tradičnej kultúry. Slováci sú ich pravidelnými a obľúbenými účastníkmi.

V Novom Sade vystavujú vo viacerých z početných galérií aj diela slovenských umelcov. Slovenskú výtvarnú tvorbu však možno počas celého roka vidieť v Ústave pre kultúru vojvodinských Slovákov, ktorého sídlo je na Njegošovej ulici 16. V tomto najnovšom stánku kultúry vojvodinských Slovákov sa organizujú rozličné kultúrne podujatia.

Návštevníci Nového Sadu si odnášajú z tohto mesta na Dunaji krásne spomienky a dobré pocity aj vďaka pohostinnosti obyvateľov, vždy plným kaviarňam a dobrej atmosfére, ktorú zovšadiaľ cítiť. Starousadlíci, ale aj noví obyvatelia pokračujú v tradícii, ktorú symbolizuje erb mesta s holubom s olivovou ratolesťou. Je to symbol lásky k mieru, zelených polí - bohatstva úrodnej roviny. Modrá stužka znázorňuje tep života a tri veže so zavretými bránami chránia Nový Sad od všetkého, čo je neľudské a zlé.