Literatúra

Literatúra Slovákov vo Vojvodine

Prví slovenskí vysťahovalci z vtedajšej uhorskej Hornej zeme na územie dnešnej Vojvodiny, čiže na Dolnú zem, prichádzajú v druhej polovici 18. storočia. Boli to hlavne chudobní sedliaci a remeselníci, no spolu s nimi prichádzali aj vzdelaní učitelia a kňazi a práve oni, teda táto malá hŕstka intelektuálov dala základ tomu, čo neskoršie budeme označovať ako literatúru a kultúru vojvodinských Slovákov. Činnosť týchto prvých kultúrnych snaživcov mala zo začiatku primárny národnoobrodenecký a ľudovýchovný charakter a len málo sa podobala súčasnému chápaniu literárnej tvorby; avšak na druhej strane, aj ten malý počet textových útvarov, niekedy len „napodobňujúcich“ prózu a poéziu bol predsa tým základným a nevyhnutným predpokladom neskoršieho vývinu literárnej tvorby vojvodinských Slovákov.

V druhej polovici 18. storočia a v celom 19. storočí v slovenskej vojvodinskej enkláve vznikol vcelku veľmi malý počet textov, ktoré by spĺňali tie najzákladnejšie estetické kritériá. Platí to najmä pre poéziu, akú v tomto období písali takí Juraj Rybay (1754-1812), Juraj Rohoň (1773-1831), Matej Ambrózy (1797-1869), Michal Godra (1801-1861), Jozef Podhradský (1823-1915), ale aj niektorí iní menej významní literárni snaživci. Boli to však hlavne sporadické pokusy a jedine posledný z uvedených literátov, teda Jozef Podhradský, sa literárnej tvorbe venoval sústavne a cieľavedome, z čoho potom vzniklo jeho rozsiahle a premyslené literárne dielo. Podobná situacia bola aj v próze, ktorú v tomto období najsústavnejšie písali Félix Kutlík (1843-1890), Albert Martiš (1855-1918) a Gustav Maršal Petrovský (1862-1916). Spoločné pre prozaickú tvorbu týchto dolnozemských literátov, okrem jej romantického východiska a nevysokej estetickej úrovne je aj to, že sa aj napriek svojmu regionálnemu charakteru na všetkých štruktúrnych úrovniach predsa naplno začleňovala do kontextu celoslovenskej literatúry.

Z tohto aspektu odpozorovaná, situácia sa začína podstatnejšie meniť po rozpade rakúsko-uhorskej monarchie, keď sa vojvodinskí Slováci ocitli v novoutvorenom juhoslovanskom štáte, čo spôsobilo ich postupné uvedomovanie si a následne aj literárne zvýrazňovanie vlastnej svojbytnosti. K tomuto procesu tiež prispelo zakladanie kultúrných inštitúcií (gymnázium, Matica slovenská, kníhtlačiareň...) a časopisov (Národná jednota, Náš život, Svit, Naše slniečko...) vojvodinských Slovákov. Avšak samotná literatúra, najmä poézia, akú v tomto období písali Andrej Sirácky (1900-1988), Martin Toman Banátsky (1899-1977), Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972) a niektorí iní menej významní literárni snaživci, je ešte stále na nevysokej estetickej úrovni a najčastejšie ani neprekračuje začiatočnícku fázu. Trochu iná situácia bola v prozaickej tvorbe vojvodinských Slovákov tohto obdobia, lebo ešte začiatkom 20. storočia svoje prvé poviedky, a neskoršie aj román Rodinu Rovesných (1909)uverejnil petrovský učiteľ Ján Čajak (1863-1944) a práve touto svojou realistickou prozaickou tvorbou z dedinského prostredia tento autor podnetne vplýval nielen na tvorbu svojích priamych nasledovateľov, Jána Čajaka mladšieho (zbierka poviedok Dumný briežok (1943) a román Zuzka Turanová (1943)) a prozaika a dramatika Vladimira Konštantína Hurbana (drámy Záveje (1922), Zem (1931) a zbierka krákych próz Pazovské čítanie (1932)), ale malo to vplyv aj na celkovú prozaickú tvorbu vojvodinských Slovákov v druhej polovici 20. storočia.

Najvýraznejší prelom v literárnej tvorbe vojvodinských Slovákov, najmä v poézii, sa odohral koncom 30. a začiatkom 40. rokov minulého storočia pôsobením Juraja Mučajiho (1919-1945) a Paľa Bohuša (1921-1997), prvých slovenských vojvodinských moderných básnikov. Ich básnická tvorba sa stala silným iniciátorom rozmachu literatúry vojvodinských Slovákov, lebo prakticky všetky básnické generácie v druhej polovici 20. storočia pokračovali na základoch, ktoré stanovili títo dvaja básnici. Aj napriek tomu, že je básnická tvorba Juraja Mučajiho (Rozvravené srdce,1942), v pravom slova zmysle začiatočnícka (básnik zomrel dvadsaťšesť ročný), a že sa hlavne nesie v intenciách symbolistickej poetiky, predsa sa v nej nazerajú aj náznaky originálneho básnického rukopisu výrazne talentovaného básnika.

To čo sa nepodarilo naplno rozvinúť Jurajovi Mučajimu, podarilo sa jeho rovesníkovi Paľovi Bohušovi. Vo svojej prvej básnickej zbierke Život a brázdy (1943) Bohuš sa tiež inšpiruje predovšetkým symbolistickou a ruralistickou poéziou, no vo svojej neskoršej básnickej tvorbe (vydal jedenásť básnických zbierok) tento básnik sa dopracoval k originálnemu básnickému prejavu, v základoch ktorého je úsilie skĺbiť lokálne a univerzálne, individuálne a kolektívne do esteticky, ale aj eticky sugestívneho básnického textu. Bohušova básnická tvorba v 60. a 70. rokov minulého storočia je poznačená poetizáciou a neraz aj idealizáciou skutočnosti (Hviezdne proso, 1972; Časom dôjdeme, 1974), zatiaľ čo sa v 80. rokoch, začnúc zbierkou Nikam a späť (1989), jeho básnický prehovor depoetizuje a najčastejšie nadobúda ironické a elegické prifarbenie.

Prvá povojnová uverejnená básnická zbierka vojvodinských Slovákov bol zborník mladých básnikov Do nových dní (1950), v ktorom svoje angažované a ideológiou zaťažené básne uverejnila veľká väčšina vtedajších básnikov (J.Mučaji, P.Bohuš, A. Ferko, J. Labáth, M. Babinka…). V tomto období tiež vyšla kniha začiatočníckej poézie mladého básnika Pavla Mučajiho (1929), Bojujúce srdce (1952), ako aj jediná zbierka básní Andreja Ferka (1925) Okovaná krv (1954), ktorá aj napriek tomu, že bola vybudovaná na základoch vtedy už anachronickej symbolistickej poetiky, prinášala básne silného expresívného náboja.

Výraznejší predel v slovenskej vojvodinskej poézii spôsobila prvá básnická zbierka Jána Labátha (1926) Slnečné hodiny (1958), ktorá sa niesla v znamení impresionistického pansenzualizmu a v nejednom ohľade anticipovala nielen vývin poézie tohto autora, ale aj vývin poézie vojvodinských Slovákov v druhej polovici 20. storočia. Básnická tvorba Jána Labátha vyvrcholila v zbierke Jesenná krajina (1970) a jeho neskoršia tvorba už nedosahovala sviežosť a sugestívnosť básní z konca 50. a zo 60. rokov minulého storočia.

V 60. rokoch sa naplno realizovala aj básnická tvorba Michala Babinku (1927-1974). Inšpirovaný symbolizmom, poetizmom a nadrealizmom tento básnik sa dopracoval k originálnemu básnickému prehovoru, ktorý bol založený na bohatej obrazotvornosti a nehatenej asociačnosti a zameraný na zobrazenie tých najzávažnejších existenčných situácií človeka. Vvyvrcholilo to najmä v jeho najkomplexnejšom diele, v básnickej skladbe Príchodzí sa nevracajú, v ktorej sú veľmi sugestívne evokované nielen existencialistické pocity smútku, skľúčenosti a absurdity ale aj vitalizmu a filantropie.

Aj mladší básnici, ktorí do literatúry vstupujú v 60. rokoch minulého storočia (Juraj Tušiak, Viera Benková, Víťazoslav Hronec...) sa čiastočne napájajú na poetické ovzdušie vytvorené Labáthovou, Babinkovou a Bohušovou básnickou tvorbou, no pritom sa zároveň aj usilujú, zastihnutú situáciu tvorivo prehodnocovať a meniť.

Svoju začiatočnícku, vo väčšine ľúbostnú poéziu Viera Benková (1939) začala písať inšpirovaná básnickým senzualizmom (Májový ošiaľ, 1966), aby neskoršie, pod vplyvom súdobých tendencií v slovenskej a v srbskej literatúre, existenčnú situáciu svojho básnického subjektu čoraz viacej posúvala do komplexnejších a univerzálnejších polôh. Prejavilo sa to najmä v zbierkach Obrady (1971) a  Koráb istoty (1975). Druhou svojou časťou, predovšetkým v zbierke Heroica Slovaca (1997), Benkovej básnická tvorba však inklinovala k bohušovskej poetike, pre ktorú je príznačné úsilie podať univerzálny či mýtický obraz ľudskej existencie v konkrétnom (vojvodinskom) prostredí.

Z vývinového aspektu, najradikálnejší a zároveň aj najvýznamnejší v tomto období bol Víťazoslav Hronec (1944), ktorý svojou básnickou tvorbou poéziu vojvodinských Slovákov naplno napojil na súdobé svetové literárne tendencie. V tom zmysle je dôležitá najmä jeho zbierka Hranica (1981), v ktorej sa tento básnik pokúsil podnety zo srbského (tzv. poézia klasickej inšpirácie) a slovenského literárneho kontextu (tzv. senzualizmus) tvorivo zlúčiť do poézie, ktorá by svojou komplexnou štruktúrou evokovala tie najpodstatnejšie existenčné situácie a problémy človeka. Takúto „neosobnú“, v podstate neosymbolistickú poetiku budovanú na modernistických postulátoch univerzalizácie a totalizácie, polovicou 70. rokov Hronec opúšťa a v pôvodne po srbsky napísanej zbierke Mlin za kafu (1984, slovenský preklad Uhol posunu,1987) básnický prehovor tohto autora je už „postmoderne“ individualizovaný, konkretizovaný a depoetizovaný.

S poéziou depoetizovaného výrazu naplno korešponduje aj väčšia časť básnickej tvorby generácie, ktorá začala tvoriť v druhej polovici 70. rokov a do ktorej patria básnici Miroslav Demák, Miroslav Dudok, Zlatko Benka, Michal Ďuga, Jozef Klátik a Jaroslav Supek.

Najstarší básnik z tejto generácie, Miroslav Demák (1949), jednou časťou svojej rozsahom neveľkej básnickej tvorby nadväzoval na tzv. klasicizujúcu poéziu, zatiaľ čo sa tou druhou časťou napájal aj na poéziu, ktorú podmiečne možno označiť ako postmodernú.

Podobnú tendenciu nachádzame aj v básnickej tvorbe Miroslava Dudka (1952), ktorý po prvý krát do slovenskej vojvodinskej poézii vnáša mestkú senzibilitu maxímalne skonkretizovaného a depoetizovaného výrazu (Ruberoid, 1984). Neskoršie tento básnik vo svojej poézii využíva aj typické postmoderné techniky, akými sú napríklad irónia, slovná hra, intertextualita...

Na začiatku svojej tvorby Michal Ďuga (1951) sa predovšetkým usiloval básnicky rozanalyzovať niektoré hraničné existenčné situácie v kontexte univerzálnych, mytologických modeloch (Spiace motýle, 1976), zatiaľ čo sa jeho neskorší básnický prehovor čoraz viacej konkretizoval, profanizoval, scivílňoval a ironizoval (Výklad snov, 2008).

Najplodnejší v tejto generácii je Zlatko Benka (1951), ktorý si vybudoval originálny básnický prehovor, prakticky nezávislý od predchodcov a súčasníkov; je to však v podstate neosymbolistická poézia (Oceán, 1984; Íl 2001) s relatívne kompaktnou a permanentne sa opakujúcou sústavou symbólov a existenčných situácií, za pomoci ktorých sa tento básnik usiluje nielen uchopiť podstatu existencie, ale aj vyriešiť problémy, ktoré tú existenciu ohrozujú.

Experimentálna poézia Jozefa Klátika (1949) a Jaroslava Supeka (1952) sa len jednou časťou napája na kontext „klasickej“, čiže verbálnej poézie, zatiaľ čo sa tou druhou, v podstate väčšou časťou, už pohybuje v iných umeleckých oblastiach.

V poslednom desaťročí minulého storočia, do slovenskej vojvodinskej literatúry vstúpila aj básnická generácia (tzv. Generácia X), do ktorej patria Martin Prebudila (1960), Ján Salčák (1961), Ladislav Čáni (1961) a Katarína Hricová (1967). Poézia najstaršieho z nich Martina Prebudilu je poznačená typickým beatnickým revoltom (Horeznačky, 1992), avšak spod prvoplánového hlučného obalu tejto poézie presvitá básnický prehovor precitliveného a v súčasnom svete neprispôsobeného človeka (Namiesto kodicilu, 2001). Podobne koncipovaná je aj poézia Jána Salčáka (Pohnuté svety, 1988), zatiaľ čo si básnický subjekt Ladislava Čániho (Zánik chrámu, 1997, Kameň na dlani, 2005) namiesto hluku už volí subtílnejší prejav nesúhlasu poznačený iróniou a miestami až hryzavým sarkazmom. Avšak pre týchto básnikov je spoločná najmä typická postmoderná vyčerpanosť, zneistenosť a pochybovačnosť vyusťujúca niekedy v totálnu rezignáciu. Táto bezmocnosť človeka v súčasnej spoločnosti je veľmi sugestívne zobrazená v básnickej tvorbe Kataríny Hricovej, zvlášť v jej zdôrazňovaní tragiky ľudského údelu (Motýľ v klietke, 2004) vnímaného ako permanentný životný spád (Voľným pádom, 1997).

Prozaická tvorba vojvodinských Slovákov sa v druhej polovici 20. storočia vyvíjala v dvoch smeroch. Na jednej strane ako silné inšpiračné žriedlo pre prozaikov sa ponúkala realistická rurálna poviedka, akú začiatkom 20. storočia svojou tvorbou kanonizoval Ján Čajak a neskoršie rozvinul Ján Čajak mladší. Na tento naratívny model nadväzovali hlavne prozaici Janko Čeman (1922-1987), Miroslav Krivák (1931-2002), Ján Kopčok (1929-1993), Pavel Čáni (1928-1999) a čiastočne aj Pavel Grňa (1937). Títo autori, ktorí do slovenskej vojvodinskej literatúry vstupovali hlavne v 50. rokoch minulého storočia sa vo svojich románoch a poviedkach hlavne usilovali realisticky zobraziť život slovenského vojvodinského dedinčana.

Na druhej strane koncom 50. a začiatkom 60. rokov minulého storočia sa ako svojrázna reakcia na túto tradične orientovanú prozaickú tendenciu zjavujú rozličné inovačno-modernizačné snaženia. Hlavným iniciátorom tohto prúdu v slovenskej vojvodinskej próze bol Ján Labáth a to predovšetkým svojími lyrizujúcimi prózami zo zbierky Jazdec z Turkmenska (1963). V intenciách takejto poetiky neskoršie pokračovala aj Viera Benková v modernisticky koncipovanej zbierke Lesná studienka (1973) a na tento prúd sa naplno napájali aj Víťazoslav Hronec svojou prozaickou knihou Prievan (1976) a Juraj Tušiak zbierkou poviedok Krčma. Avšak Hroncov a Tušiakov inovačný prínos sa už neprejavoval len v lyrizácii prozaického tkaniva, ale predovšetkým vo výraznom zvnútornení diani, teda v aplikovaní modernistickej metódy prúdu vedomia (Hronec) a vo vnášaní prvkov magického realizmu (Tušiak).

Na túto modernizačnú, zrejme omnoho podnetnejšiu tendenciu v slovenskej vojvodinskej literatúre neskoršie nadväzovali aj mladšie generácie prozaikov, ktorí však modernistické naratívne modely najčastejšie už inovovali rozličnými postmodernými postulátmi a stratégiami. Prejavilo sa to najprv v poviedkach zo študenstkého života Miroslava Demáka Švédske domky (1980) a Michala Ďugu Osud ľavej nohy (1997), no neskoršie aj v magickorealistických prózach Zlatka Benku v zbierke (Ryžové plátno,1988), v prozaických paródiách životného a spoločenského konformizmu Zoroslava Jesenského (1956) v poviedkach zo zbierky Prst v nose (1985) a v obraze sveta z okraja spoločnosti Miša Smišeka (1957) v zbierke poviedok Z tmy (2000).

Vývinová tendencia smerujúca od moderny k postmoderne naplno sa prejavila najmä v časopisecky uvereňovaných prózach Tomáša Čelovského (1958), v dlhšej poviedke Miroslava Šipického (1969) Nanebovzatie babky Eržiky (2008) a v ready made prózach Jaroslava Supeka v knihách ...a mier (1989) a Pľuvanec do tváre (2001), no kulminovala v Hroncovej prozaickej tvorbe z konca 20. storočia, ktorá je poznačená jednak typickými postmodernými vlastnosťami akými sú intertextualita, sebareflexívnosť, fragmentárnosť... (román Pán vzduchu a kráľov syn, 1993), ale zároveň aj autorovým uvedomovaním si potreby ďalšej inovácie. Túto pozmenenú poetiku, ktorú aplikoval vo svojom poslednom románe Plný ponor (1999) Hronec definoval termínom hyperrealizmus.

V druhej polovici 20. storočia sa v slovenskej vojvodinskej literatúre naplno rozvinula aj tvorba pre deti a mládež. Najplodnejší a najvýznamejší spisovatelia v tejto oblasti sú Michal Babinka (Ako rástol Igorko, 1970), Pavel Mučaji (Pavúčik hrdina, 1958), Pavel Grňa (Prázdniny v poli, 1975), Juraj Tušiak (Za priehršť radosti, 1959; Maximilián v meste, 1971), Miroslav Demák (O troch umelcoch, 1977), Zoroslav Spevák (Mastené, paprené, solené..., 1987), Tomáš Čelovský (Rád chodím do školy, 1984), Mária Kotvášová Jonášová (Mať pätnásť je také ťažké, alebo Striptíz, 2007), Martin Prebudila (Pozemšťan Milan a Vincent bez ucha, 2007) a iní.

                                                                                                                                                                                                        Adam Svetlík