Divadlo

Začiatky divadelného života a divadelná tvorba vojvodinských Slovákov

Plnohodnotný divadelný život vojvodinských Slovákov sa začína rokom 1866, kedy divadelný ochotníci z Báčskeho Petrovca zahrali hru Augusta Kotzebueho Starý vozka Petra III. Záujem o divadlo u vojvodinských Slovákov je možné doložiť aj pred týmto rokom (predstavitelia kultúrnej elity navštevovali predstavenia hlavne nemeckých kočovných skupín), ale iba od uvedeného roku sa v prostredí Slovákov vo Vojvodine začína formovať vedomie o potrebe vlastného divadelného života. Vznik a formovanie slovenského divadelníctva v tomto prostredí je potrebné vnímať najmä cez prizmu ideového a estetického programu, ktorý vznikol v romantickom kontexte štúrovcov: divadlo sa reflektovalo nielen ako umelecký akt, ale aj ako osvietenský prostriedok na pozdvihnutie vzdelanosti, ale najmä ako národno-emancipačné prostredie, v ktorom sa formuje láska k slovenčine a  k duchu slovenského národa.

Organizátor prvého divadelného predstavenia Jozef Viktor Rohoň (1845-1923), slovenský národovec, neskôr vedec svetového mena a profesor na Univerzite Karlovej v Prahe, usporiadal prvé predstavenie aj s prihliadnutím na tento mimoumelecký aspekt – v prvom rade politický: predstavenie bolo uvedené v rámci osláv 300. výročia smrti Nikolu Šubića Zrinského, ktoré rezonovali vo vtedajšom Uhorsku, najmä v prostredí slovanských národov. Už v tomto prvom období, kedy sa hrali hlavne hry slovenských autorov, sa objavil aj prvý dramatik z tohto prostredia: Félix Kutlík (1843-1890), evanjelický kaplán v Petrovci, neskôr farár v Silbaši a Kulpíne, ktorého hru Stratený syn zahrali petrovskí ochotníci roku 1872.  Na dlhé roky Báčsky Petrovec zostal jediným prostredím, kde sa systematicky nacvičovalo a hralo divadlo. Až na začiatku 20. storočia sa aj v ostatných prostrediach začína hrávať slovenské divadlo: Boľovce 1900, Báčska Palanka 1902, Stará Pazova 1903, Kulpín 1904, Nový Sad, Kysáč, 1905, Silbaš, Laliť, Pivnica 1906, Selenča 1911, Hložany 1912, Ilok a Kovačica 1914, Aradáč 1918, Padina 1919; v rokoch po prvej svetovej vojne sa začalo divadlo hrávať aj v Erdevíku, Vojlovici, neskôr v Lugu, Bielom Blate atď.

Na začiatku 20. storočia v Báčskom Petrovci ako evanjelický kaplán pôsobil popredný slovenský dramatik Jozef Hollý (1879-1912), ktorého hra Kubo dodnes patrí k najobľúbenejším dramatickým titulom. Obdobie medzi dvomi svetovými vojnami najvýraznejšie poznačila činnosť jedného z najväčších slovenských dramatikov – Vladimíra Hurbana Vladimírova  - VHV (1884-1950), evanjelického farára v Starej Pazove; Hurban pod vplyvom európskej moderny (študoval vo Viedni) do svojich drám vnášal prvky novej dramatiky, čo výrazne posunulo zmýšľanie o divadle a obohatilo divadelnú produkciu vojvodinských Slovákov. V tomto období sa uskutočnil aj prvý zájazd tunajších divadelníkov na Slovensko: kysáčski divadelníci v réžii Jána Podhradského inscenovali drámu Zem od VHV, s ktorou roku 1938 hosťovali v Slovenskom národnom divadle (SND) v Bratislave, ako aj v Trenčíne, Piešťanoch a v Brezovej pod Bradlom. Tento zájazd stojí na začiatku tradície, ktoré pretrváva dodnes: najlepšie inscenácie vojvodinských Slovákov sú zaradené do programu popredných divadelných festivalov na Slovensku (Scénická žatva v Martine, Festival Aničky Jurkovičovej v Novom Meste nad Váhom, Gorazdov Močenok v Močenku atď.) ako aj do programov družobných výmen medzi jednotlivými súbormi zo Slovenska a slovenskými súbormi z Vojvodiny (takéto družobné výmeny majú svoju tradíciu medzi súbormi zo Starej Pazovy a Púchova, Báčskeho Petrovca a Brezna, Erdevíka a Liptovského Hrádku, Kysáča a Prievidze atď.)

V medzivojnovom období viaceré hry VHV boli inscenované aj na Slovensku – ako na profesionálnej scéne SND, tak aj na ochotníckych scénach; dve Hurbanove operné libretá (Trenčiansky Matúš a Mataj) zhudobnil Jozef Rosinský (1897-1973) a tieto opery boli inscenované v SND a v Nitre. Po druhej svetovej vojne slovenské divadelníctvo vo Vojvodine aj naďalej malo silný prízvuk nositeľa udržiavania národnej kultúrnej kontinuity, no v nových spoločenských pomeroch, stálo aj vo funkcii promovania nových politických ideí. V tomto období začínajú sa hrávať aj ďalší dramatici, ktorí vzišli z tohto prostredia: Ján Kopčok, Janko Čeman atď. Od 70. rokov 20. storočia je evidentný silnejší príklon ku koncepcii divadla ako javu s prvoradým umeleckým zameraním: Andrej Privratský v Báčskom Petrovci, Peter Lazár a Juraj Ondrík v Starej Pazove stoja na začiatku týchto nových tendencií. Osemdesiate roky sa z dnešnej perspektívy javia ako roky kedy slovenské divadelníctvo vo Vojvodine sa dostalo na kvalitatívny vrchol ochotníckej divadelnej sféry v rámcoch bývalej Juhoslávie.

V priebehu 70. a 80. rokov slovenské ochotnícke súbory sa deväťkrát zúčastnili na Festivale divadelných ochotníkov Juhoslávie v Trebinji, ktorý bol ústredným festivalom juhoslovanských divadelných ochotníkov (päťkrát v oficiálnej konkurencii a štyrikrát ako súčasť sprievodného programu). Okrem tohto ústredného festivalu, slovenskí vojvodinskí divadelníci jedenásťkrát vystúpili na Republikovom festivale ochotníckych divadiel Srbska v Kule a tridsaťosemkrát na Stretnutiach ochotníckych divadelných súborov Vojvodiny v Kikinde, ako aj na iných prestížnych festivaloch, akými bol Festival malých a experimentálnych scén v Pančeve, BRAMS v Belehrade a ďalších prehliadkach (Malo Crniće, Sisak, Kosovska Mitrovica).... Najväčšiu zásluhu na tom majú profesionálni režiséri z tohto kontextu – Miroslav Benka zo Starej Pazovy, Ľuboslav Majera a Ján Makan z Báčskeho Petrovca – ku ktorým sa radia aj spomínaní amatérski režiséri, ako aj vynikajúci amatérsky režisér Tomáš Hriešik a herečka Anna Tomanová-Makanová z Kovačice. Rad divadelných inscenácií, ale aj prvý slovenský vojvodinský televízny film (Mišo, réžia Ján Makan) vyzdvihli toto divadelné prostredie na vysoký piedestál umeleckého snaženia, ktoré sa v tom období vnímalo ako reprezentatívna skriňa kultúry vojvodinských Slovákov.

V nasledujúcom období pribudli ďalší profesionálni tvorcovia (režiséri z Petrovca: Ivan Hansman Jesenský, Ján Čáni, Vladislava Feketeová, Miroslav Chlpka, filmový režisér z Kovačice Stanislav Sládeček, režisérka a dramaturgička z Nového Sadu Maja Hriešiková, profesionálni herci Gabriela Dudková z Nového Sadu, Anna Pixiadesová zo Starej Pazovy, Miroslav Fábry z Čeláreva, Andrea Vozárová z Kysáča, bábkoherečky Miroslava Dudková z Nového Sadu a Milina Heverová-Chrťanová z Kysáču, scénická výtvarníčka Mária Havranová z Kovačice atď.), ktorí svojimi úspešnými inscenáciami a kreáciami prispievali k pozdvihnutiu, zviditeľneniu a šíreniu dobrého mena slovenského divadelníctva vo Vojvodine. Niektorí z týchto tvorcov (Majera, Benka, Feketeová, Havranová, Hriešiková) dosiahli aj pozoruhodné výsledky v kontexte profesionálneho divadelníctva na Slovensku.

Od 80. rokov je možné sledovať aj ďalšiu vlnu slovenských ochotníckych režisérov, ktorí prešli viacerými školeniami vo Vojvodine a na Slovensku a ktorí do svojich inscenácií prinášali svieže pohľady na formovanie i tvar tunajšieho divadelníctva: Alexander Bako zo Starej Pazovy, Fedor Popov z Padiny, Ján Privizer z Kysáča, Ján Kmeťko, Ján Salčák a Zvonimír Pudelka z Pivnice, Ján Chalupka z Kulpína, Ján Hrubík z Aradáča, ktorý v súčasnosti patrí aj medzi úspešných dramatikov atď.

K udržaniu vysokej latky divadelnej tvorivosti prispievajú aj divadelné prehliadky: Prehliadka slovenských ochotníckych divadelných súborov Vojvodiny má za sebou už 40 ročníkov a je najširšou platformou prezentácie i hodnotovej konfrontácie ročnej divadelnej činnosti ochotníckych súborov; okrem tejto ústrednej prehliadky existujú aj ďalšie prehliadky, ktoré sú ladené buď tematicky alebo spomienkovo – prehliadky detského divadla v Starej Pazove, DIDA – festival inscenácií a dramatických textov dolnozemských autorov v Pivnici, ako aj prehliadky venované pamiatke osobností tunajšieho divadelného života – Tomášovi Hriešikovi v Kovačici a Zuzane Kardelisovej v Kysáči atď. Pivnická prehliadka mala okrem divadelného momentu aj ďalší významný prvok: stala sa miestom prezentácie nových dramatických textov; takže k dramatikom, ktorých hry sa už etablovali v tomto prostredí (Ján Kopčok, Janko Čeman, Miroslav Demák, Juraj Ondrík, Juraj Tušiak, Anna Nemogová-Kollárová, Zoroslav Spevák-Jesenský, Juraj Madacký atď.) pribudli ďalší slovenskí vojvodinskí autori, ktorých hry sa  stretli s pozitívnym ohlasom ako u obecenstva, tak aj v odborných kruhoch: najvýraznejšie Ján Hrubík z Aradáča, ale aj Michal Cinkotský a Vladimír Marušić zo Silbaša, Elena Valentíková z Pivnice atď.

K prínosom pre slovenské dramatické umenie je potrebné priradiť aj úspechy vynikajúcich umelcov zo sféry hudobno-dramatického umenia – Rastislava Vargu (sólistu baletu Srbského národného divadla v Novom Sade) a dirigenta Juraja Feríka. Najnovšie úspechy slovenského vojvodinského divadelníctva sa javia vo sfére jeho ďalšej profesionalizácie: najtalentovanejší herci z jednotlivých slovenských prostredí absolvovali herecké školenie s profesionálnymi parametrami a roku 2003 bolo založené Slovenské vojvodinské divadlo v Báčskom Petrovci ako špičková inštitúcia, ktorej poslaním je pestovanie divadelnej kultúry a scénického umenia v profesionálnom prostredí. Rad vynikajúcich úspechov, ktoré zaznamenalo toto divadlo v krátkom čase svojej existencie (okrem iného, inscenácie Miroslava Benku dostali najvyššie ocenenia, akými sú Grand Prix na festivale v Teheráne, Cena za výtvarnú zložku na festivale v Káhire, účasť na festivale BITEF v Belehrade a ďalšie) sú potvrdením správnosti rozhodnutia založiť profesionálne divadlo, ako aj hlbokej umeleckej zakotvenosti divadla v kultúrnej a duchovnej sfére vojvodinských Slovákov.

                                                                                                                                                                                                           Michal Babiak