Erdevík

MALEBNÁ DEDINA NA KONCI HORY

Zemepisná charakteristika a demografia

Erdevík patrí do Šídskej obce sriemskeho regiónu. Nachádza sa v západnej časti Sriemu, na južnom úpätí Fruškej hory. Jeho zemepisná šírka je 45° 07' 00" a zemepisná dĺžka 17° 04' 30" s nadmorskou výškou 119 m n. m. Od Šídu je vzdialený 24 km a od hlavného mesta Srbska Belehradu 100 km. Erdevík má typické panónske (kontinentálne) podnebie, úrodnú černozem, niekoľko potokov a tri jazerá, z ktorých jedno má aj kúpalisko. Lesy sa rozprestierajú na ploche 1500 ha a sú chránené v Národnom parku Fruška hora.

Podľa súpisu z roku 2002 v Erdevíku žilo 3316 obyvateľov. Najpočetnejšie je srbské obyvateľstvo – 2007, t. j. 60,53 %, Slovákov je 846, čiže 25,51 %. Priemerný vek je 42,3 rokov (40,0 u mužov a 44,6 u žien). V osade je 1224 domácností a priemerný počet členov jednej domácnosti je 2,71. Posledné tri sčítania ukazujú na znižovanie počtu obyvateľov.

Podľa najnovších údajov o počte Slovákov v jednotlivých prostrediach v Srbsku, ktoré poskytol na základe sčítania obyvateľstva v roku 2012 Štatistický ústav Republiky Srbsko, v Erdevíku žije spolu 2736 obyvateľov, z čoho je 1566 Srbov a 698 Slovákov.

Špecifiká Erdevíka

Občania Erdevíka sú známi najmä vinohradmi a vínom, ktoré sa spracúva vo veľkých erdevíckych pivniciach a vyváža do mnohých krajín Európy. Predpokladá sa, že prvý vinič v Erdevíku bol zasadený už roku 276 nášho letopočtu, v období panovania rímskeho cisára Proba, ktorý ho ako prvý priniesol do Sriemu. Odvtedy – vďaka výhodnému podnebiu Fruškej hory – sa pestovanie viniča a výroba vína rozvíjala a rozširovala, roky získavala pozoruhodné ocenenia na domácich a medzinárodných vinárskych veľtrhoch. Druhy vína ako tramín, rizling, sauvignon a burgundské sa zaradili medzi najznámejšie vína strednej Európy. Už na začiatku 19. storočia bolo v Erdevíku viacero vinohradov, preto roku 1826 knieža Livius Odescalchi vybudoval veľkostatkársku pivnicu, ktorá sa zachovala dodnes. Pestovanie viniča pokračovalo aj po druhej svetovej vojne, keď vznikol Poľnohospodársky podnik Erdevík, ktorý okrem iného vlastnil aj pracovnú jednotku Vinohradníctvo s plochou vyše 600 ha vinohradov a dve veľké vínne pivnice s kapacitou tisíc vagónov vína. Vďaka tomu sa víno stalo symbolom Zábery z Erdevíka. sriemskej osady Erdevík.

Ďalšími špecifikami Erdevíka sú zaujímavé výsledky archeologických výskumov, ktoré potvrdzujú založenie osady v dávnych časoch. Na tomto území existovalo osídlenie už v dobe bronzovej. V obci sa nachádza aj niekoľko lokalít z doby rímskeho impéria. Asi dva kilometre juhovýchodne od centra boli objavené zvyšky „villy rustica“ a v lokalite Crkvine, vzdialenej 2,7 km juhozápadne od osady, objavili archeológovia vodovodné potrubie a rímske tehly.

Historické fakty a súčasnosť dediny

V stredoveku sa Erdevík spomína pod názvom Erdewzag a potom aj Erdefak. Keď bol Erdevík v rámci Uhorska názov osady sa prispôsobil maďarskému jazyku a znel Erdővég, čo znamená koniec hory (erdő – hora, vég – koniec), preto, že sa osada nachádzala na konci Fruškej hory. Neskoršie sa toto pomenovanie zmenilo na Erdevik (po slovensky Erdevík).

Pôvodná lokalita osady bola asi tri až štyri kilometre južnejšie od dnešnej, avšak bolo tam príliš nízke a vlhké územie. Klčovaním lesov Fruškej hory začalo obyvateľstvo koncom 18. storočia stavať sídlo čoraz severnejšie v lokalite, kde sa dnes nachádza. Roku 1734 žili v Erdevíku iba Srbi, no neskoršie sa prisťahovali Nemci a Maďari.

Slováci začali do Erdevíka prichádzať od rokov 1859 – 1860, najskôr z Lalite, potom aj z Pivnice, Hložian, Selenče, Petrovca, Kulpína a Kysáča. Prichádzali sem najmä za lacnou a úrodnou pôdou a hneď začínali pracovať ako nádenníci a drevorubači. Nasťahovali sa do východnej časti obce, ktorá bola v najnižšej nadmorskej výške a ktorú ohrozovali spodné vody. Slováci sa nasťahovali do tzv. Hornej a Dolnej ulice nazývanej Žabňara pre žabí škrekot, ktorý sa dedinou ozýval z tej oblasti (pomenovanie sa dodnes zachovalo). Po pridelení pozemkov sa erdevícki Slováci začali zaoberať poľnohospodárstvom, vinohradníctvom, ovocinárstvom, včelárstvom a neskoršie aj chmeliarstvom.

Zo začiatku patrili Slováci – evanjelici ako fília k hložianskej, neskôr k palanskej evanjelickej cirkvi. Na sklonku roku 1862 vytvorili spoločnú binguľsko-erdevícku cirkev. Prvým kňazom bol Juraj Jesenský. V tejto cirkvi pôsobil dvadsať rokov. Roku 1870 si Erdevíčania kúpili budovu vojenskej rakúsko-uhorskej kasárne, prestavali ju na modlitebnicu a o niekoľko rokov neskoršie bola tam aj škola. V roku 1880 žilo v Erdevíku len 324 Slovákov – evanjelikov a z toho dôvodu sa cirkev ešte nemohla osamostatniť, lebo obyvatelia nemali dostatok prostriedkov na zaplatenie kňaza. Ale aj napriek takej situácii sa rozhodli Erdevíčania zachovať si svoj pôvod vzdelávaním mladších generácii. Ako učitelia tu najprv pôsobili miestni obyvatelia, remeselníci Juraj Kopčok a Michal Kubica. Prvým školeným učiteľom v Erdevíku bol František Macvejda. Roku 1900 bolo v Erdevíku 918 Slovákov a postupne počet Slovákov vzrastal.

Roku 1902 bol v Erdevíku postavený evanjelický kostol. O päť rokov neskoršie bol založený Slovenský čítací spolok (SČS), ktorý sa stal strediskom vzdelávania a kultúry. Roku 1908 si Erdevíčania postavili faru, ale Slovenská evanjelická cirkev sa osamostatnila až 8. decembra 1921. Slovenská škola prešla z cirkevného domu do budovy školy roku 1908, kde bola spolu so srbskou a nemeckou školou. Farára získali na začiatku roku 1922 a bol to palanský kňaz Ladislav Zgúth, ktorý v Erdevíku pôsobil dvadsaťosem rokov. Po prvej svetovej vojne bola cirkevná škola zoštátnená a spojená so srbskou.

Roku 1931 vďaka finančnej pomoci Tomáša Garyka Masaryka kúpil Slovenský čítací spolok pre svoju činnosť dom, v ktorom od roku 1948 svoju funkciu vykonával Slovenský kultúrnoosvetový spolok (SKOS). Roku 1932 založili Erdevíčania Miestny odbor Matice slovenskej v Juhoslávii. Práca na poli kultúry sa v dedine začína rozvíjať so založením SKOS-u Erdevík. Roku 1953 vybudoval spolok divadelnú sieň a letné javisko na nádvorí roku 1985. Roku 1991 bol v Erdevíku znovu založený Miestny odbor Matice slovenskej.

Na Základnej škole Savu Šumanovića sa od roku 2007 výučba pre slovenské deti od 1. – 4. ročníka koná v slovenskom jazyku a od 5. – 8. ročníka je slovenčina iba voliteľným predmetom.

Hospodársky rozvoj osady mal podobný vývin ako v iných slovenských osadách. Najstaršie zamestnanie našli erdevícki Slováci v poľnohospodárstve. Vhodná pôda im umožňovala pestovať obilniny, akými sú kukurica, pšenica, jačmeň, zaoberali sa teda prevažne rastlinnou výrobou. Tiež chovali aj dobytok. Neskôr vznikli kolárske a kováčske dielne a boli tam aj kožušníci, „bačkoráši“, tehliari, stolári, pekári, mäsiari atď.

Erdevík bol známy aj pestovaním chmeľu. Pozemky vysadené chmeľom sa datujú od roku 1924. Zo začiatku to boli súkromné chmeľnice a od polovice minulého storočia sa chmeľnice vysádzali v rámci Roľníckeho družstva. Pestovanie chmeľu prinášalo v minulosti Erdevíčanom rôzne domáce, ale aj medzinárodné ocenenia.

Kultúrny život v Erdevíku

Kultúrny život v Erdevíku sa začína intenzívne rozvíjať v Čítacom spolku, ktorý bol od založenia strediskom kultúry, vzdelávania, ale aj trávenia voľného času erdevíckych Slovákov.

Dejiny vyše storočného spolkového života v Erdevíku možno sledovať vďaka dôkladne zhotovovaným a archivovaným zápisniciam vedenia spolku. Taká zápisnica je zachovaná aj z roku 1907, keď bol z iniciatívy učiteľa Gustáva Adolfa Rigana založený Slovenský čítací spolok (SČS). Základným cieľom čítacieho spolku bolo združovať Slovákov, vzdelávať ich a prispievať k upevňovaniu národného povedomia a k všeobecnému kultúrnemu rozvoju osady. V rámci čítacieho spolku sa od roku 1919 začalo hrať aj divadlo. Na začiatku boli dve hry Ferka Urbánka Už sú všetci v jednom vreci režiséra Gustáva Rigana a Za živa v nebi režiséra Michala Rumana. Tiež sa začalo uvažovať o založení speváckych zborov a zaobstarávaní hudobných nástrojov.

Roku 1923 si v spolku predplácali noviny: Riječ, Jugoslávsky Čechoslovák, Gospodar, Zdravlje, Uzorni vrtlar, Ilustrovani list, Národná jednota a Frčka. Roku 1931 si členovia spolku na vykonávanie svojej činnosti kúpili dom, ktorý pomenovali Slovenský národný dom.

Folklórno-tanečná skupina v Erdevíku začala so svojou činnosťou v rámci Slovenského čítacieho spolku roku 1938. Prvá skupina mladých tanečníkov nacvičila tzv. Slovenskú besedu, s ktorou sa predstavila domácemu obecenstvu. V spolkových zápisniciach však píše, že sa aj predtým často tancovalo iba so spevom, teda bez hudobného sprievodu. Zo začiatku tance nacvičovali učiteľky Júlia Párnická a Božena Škuľcová a už v polovici štyridsiatych rokov minulého storočia sa Erdevíčania zúčastnili na Slovenských národných slávnostiach v Báčskom Petrovci.

Roku 1946 bolo navrhnuté, aby spolok splynul s Miestnym odborom Matice slovenskej, čo členovia spolku neschválili. O rok neskôr SČS skončil svoju činnosť. Spolkový inventár bol odovzdaný slovenskej evanjelickej cirkvi a Slovenský dom bol určený na prácu Miestneho odboru Matice slovenskej v Erdevíku.

Za svojho pôsobenia v rokoch 1907 – 1947 bol Slovenský čítací spolok kultúrno-vzdelávacou ustanovizňou, ktorá sa zameriavala predovšetkým na zachovanie jazyka, národného povedomia a rozvoj kultúry erdevíckych Slovákov. Na jeho základoch sa formovalo a ďalej rozvíjalo ďalšie ochotnícke teleso – Slovenský kultúrno-osvetový spolok v Erdevíku.

Slovenský kultúrno-osvetový spolok vznikol roku 1948 transformáciou Miestneho odboru Matice slovenskej v Erdevíku. Od založenia spolku bola práca rozdelená do troch odbočiek: knižnica a čitáreň, prednášková činnosť a divadelná činnosť. V rámci spolku sa usporadúvali rôzne prednášky, kurzy pre režisérov, divadelné súťaže, nacvičovali sa hry, spevy a tance a pestovala recitačná zložka.

Najúspešnejšie pracovala divadelná zložka, v rámci ktorej početné ocenenia získali režiséri, herci, debutanti, ale nechýbali ani ocenenia za scény a kostýmy na mnohých menšinových a štátnych prehliadkach. Počas dlhoročnej divadelníckej činnosti réžiu mali na starosti ochotníci, medzi ktorými nemožno nespomenúť takmer dvadsaťročnú prácu Júlie Čániovej a Andreja Privratského, ako aj profesionálnych režisérov Miroslava Benku a Ľuboslava Majeru, ktorí prispeli k pozdvyhovaniu kvality erdevíckeho divadelného ochotníctva. Okrem toho, že sa Erdevíčania osvedčili ako vynikajúci herci a režiséri, preukázali roku 1982 aj svoje organizačné schopnosti, keď vo svojej osade zorganizovali Prehliadku slovenských ochotníckych divadelných súborov Vojvodiny. V poslednej tretine 20. storočia boli pre rozvojdivadla ako aj ďalších kultúrnych a spoločenských aktivítprínosom intenzívne kontakty s divadelným súborom z Liptovského Hrádku zo Slovenska.

Činnosť folklórnej skupiny sa začína rozmáhať a systematicky realizovať až v druhej polovici sedemdesiatych rokov minulého storočia. V roku 1977 sa tanečníci predstavili nafestivale Tancuj, tancuj... a o rok neskôr organizovali tútoprehliadku aj v Erdevíku. Odvtedy erdevícki folkloristi sakaždoročne zúčastňovali na tomto podujatí, ale pravidelneboli hosťami aj v iných osadách a doma vítali mnohé súbory.

Roku 1994 okrem mladej skupiny sformovali aj skupinu veteránov a založili si aj detskú skupinu pod názvom Zvončeky. Prvýkrát sa v roku 1995 zúčastnila aj na Zlatej bráne v Kysáči.

Okrem divadelnej a folklórno-tanečnej odbočky pôsobia v tomto spolku aj hudobný orchester, sóloví speváci a spevácka skupina. Práca s dievčenskou skupinou sa začína v šesťdesiatych rokoch a roku 1977 účinkuje táto skupina prvýkrát na prehliadke slovenských tanečných súborov v Hložanoch ako sprievod k tancom. Sóloví interpreti, ktorí reprezentovali Erdevík na speváckych prehliadkach boli mnohí, no najpozoruhodnejšie výsledky dosiahli Juraj Kubečka, Samuel Lomen, Miroslav Kubečka, Ladislav Čáni a Anna Dudková.

V súčasnosti v Slovenskom kultúrno-osvetovom spolku aktívne pôsobí mládežnícky folklórny súbor a detský folklórny súbor Zvončeky, tiež mužská, ženská a občas aj dievčenská spevácka skupina, ktoré sa pravidelne zúčastňujú na menšinových folklórnych festivaloch s pozoruhodnými výkonmi. V rámci divadelnej odbočky pôsobia herci – ochotníci a detská skupina, ktorí sú taktiež účastníkmi slovenských divadelných prehliadok.

Spolok vlastní knižnicu, ktorá má asi tritisíc kníh, ako aj bohatý spolkový archív. V tejto knižnici majú osobitné miesto dve publikácie. Ide o knihu Slováci v Erdevíku 1860 – 1907 – 1997, ktorú vydal Slovenský kultúrno-osvetový spolok v Erdevíku roku 2001. Je to zborník príspevkov zo symposia usporiadaného 22. marca 1997 v Erdevíku pri príležitosti 90. výročia založenia Slovenského čítacieho spolku. Táto vzácna publikácia, ktorú redigoval a pozoruhodný počet príspevkov napísal učiteľ Vladimír Bartoš, na takmer 460 stranách trvalo uchováva údaje tak o dejinách tejto osady, o príchode Slovákov do nej, ako aj o všetkých aspektoch kultúrneho a spoločenského života erdevíckych Slovákov. Druhá kniha venovaná kultúre tunajších Slovákov vznikla v roku 2005 vďaka spolupráci s Filozofickou fakultou Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Výsledkom etnografického výskumu tohto slovenského tímu je kniha Kultúrne tradície v Erdevíku, Korene a súčasnosť ako aj hudobné CD, na ktorom sú nahraté pôvodné erdevícke piesne.

V Erdevíku pôsobí a odtiaľ pochádza viacero významných osobností, ktoré zanechali a ešte stále zanechávajú stopy v rozvoji kultúry vojvodinských Slovákov. K ním patrí jazykovedec Prof. Dr. Daniel Dudok (1932), ktorý bol jedným zo zakladateľov a prvým predsedom Spolku vojvodinských slovakistov, zakladateľom a redaktorom spolkového bulletinu a vedeckej publikácie Zborník Spolku vojvodinských slovakistov. Okrem iných funkcií vo verejnom, kultúrnom a vedeckom živote bol aj prvým riaditeľom Slovakistického ústavu Filozofickej fakulty v Novom Sade. Vo svojej vedeckej činnosti sa venuje dialektológii ako aj dejinám spisovnej slovenčiny vo Vojvodine. Je autorom štúdií a článkov o jazykovej kultúre Slovákov vo Vojvodine. Zároveň z Erdevíka pochádzajú aj spisovateľ básnik, jazykovedec a vysokoškolský profesor Miroslav Dudok (1952), novinár Ján Struhár (1934), básnik, prozaik, hudobník Ladislav Čáni (1961), akademický maliar, grafik a pedagóg Pavel Čáni (1953) a i.

Prečo by ste mali navštíviť Erdevík?

Okrem toho, že Erdevíčania pravidelne oslavujú výročia založenia Slovenského čítacieho spolku a jednotlivých odbočiek pôsobiacich v rámci Slovenského kultúrno-osvetovéhospolku, usporadúvajú každoročne aj Rybací bál. Toto už tradičné podujatie sa koná v prvúfebruárovú sobotu v miestnostiach spolku. Prvé takéto podujatie sa konalo roku 1961a odvtedy až dodnes si ho Erdevíčania zachovávajú a bez výnimky organizujú každýrok. Rybací bál obsahuje program, v ktorom sa v krátkosti predstavuje celoročná práca Slovenského kultúrno-osvetového spolku, tradične sa prichystá rybací paprikáš a potom nasleduje zábava pri ľudovej hudbe až do rána.

Erdevícke vinohrady, vínne pivnice, bohatá flóra a fauna, starý park uprostred dediny, ale aj významné archeologické náleziská v Erdevíku a jeho okolí upútajú pozornosť každého návštevníka tejto dediny. V Erdevíku existujú aj dve umelé jazerá, jedno dokonca s bazénom olympijských rozmerov, ktoré vo veľkej miere podnietili rozvoj turistiky v tejto oblasti.

Erdevík možno navštíviť aj počas dvoch zaujímavých podujatí, akými sú Sriemska kuleniáda a Preobraženje. Prvé podujatie sa koná v posledný májový víkend v krásnom erdevíckom parku. Druhé, súvisiace s pravoslávnym cirkevným sviatkom, sa začína 8. augusta a trvá desať dní. Na oboch podujatiach je bohatý kultúrno-umelecký ako aj športový program, na ktorom sa zúčastňujú v hojnej miere aj erdevícki Slováci.