Slováci v Srbsku

Je veľa možností ako predstaviť širšej verejnosti fenomén slovenskej menšiny v Srbsku. Mnohé sa už využili alebo sa aktuálne využívajú. Napriek tomu fakt, že v Srbsku žije početná slovenská menšina, ktorá si počas vyše dvesto šesťdesiatich rokov vybudovala vlastnú autochtónnu kultúru a ktorá túto kultúru dnes naplno prežíva a zveľaďuje, nie je dostatočne známy v širšom kontexte. Práve preto robíme ďalší krok vo zviditeľňovaní Slovákov v Srbsku dnes, v prezentovaní ich úsilia o zachovanie slovenskosti, vlastnej identity a hrdosti na svoje slovenské korene.

 

Príbeh dolnozemských Slovákov sa začína koncom 17. storočia, keď v hojnom počte opúšťajú v niekoľkých vlnách severnejšie slovenské stolice a postupujú na juh, osídľujúc pritom územia spustošené Turkami počas ich ústupu z Uhorska. Sťahovanie Slovákov prebiehalo zhruba v troch časových etapách, a to v rokoch 1690 – 1710, 1711 – 1740 a 1740 – 1790. Ďalšie migrácie kontinuitne pokračovali aj v 19. storočí. Do najjužnejších oblastí vtedajšieho Uhorska – do Báčky, Banátu a Sriemu – sa Slováci sťahujú v tretej vlne. Prvý doklad je z roku 1745, keď slobodník Matej Čáni privádza stodvadsaťosem slovenských rodín do Petrovca na vtedajšie futocké panstvo. Slováci sa do ďalších osád sťahujú buď priamo zo slovenských stolíc alebo aj sekundárne a terciárne z uhorských stolíc alebo z novozaložených dolnozemských osád, a to predovšetkým pre nepriaznivé životné alebo spoločenské podmienky.

 

V novom domove si Slováci zakladajú vlastné dediny alebo sa sťahujú do obcí, kde už žijú Srbi, Nemci, Maďari, Rumuni a iné národnosti. Vo všetkých migračných vlnách prichádzajú na spustošené územie, ktoré bolo treba kultivovať niekoľkými generáciami. Prisťahovalecké komunity boli etnicky značne heterogénne, preto sa v prvom rade orientovali na zachovávanie vlastných tradícií a spoločenských noriem, ktoré si priniesli z predchádzajúceho domova.

 

Okrem určitého percenta Slovákov, ktorí boli rímskokatolíckeho vierovyznania, vyše deväťdesiat percent prisťahovalcov malo evanjelické vierovyznanie. Išlo o protestantov, ktorí sa priklonili k učeniu Martina Luthera a tak ich pri sťahovaní sprevádzala predovšetkým Biblia, písaná archaickou biblickou češtinou, ako aj mravné zásady, ktoré tento smer v kresťanstve reprezentoval. Ich oporným bodom bol duchovný život, ktorý posilňovali kňazi a učitelia. Osadníci boli vytrvalí vo svojich požiadavkách o duchovných otcov, o čom svedčia príbehy, keď veľkostatkári museli zabezpečiť evanjelického duchovného, aby osadníci neopustili ich panstvo. Práve inteligencia položila pevné základy tak náboženského, ako aj kultúrneho života tunajších Slovákov. V každej z osád sa veľmi rýchlo pristúpilo k stavaniu modlitebníc a škôl a najmä kostolov, keď bol v roku 1781 vydaný Tolerančný patent, ktorý zaručoval náboženskú slobodu. Stavajú sa chrámy, ktoré sa vyznačujú jednoduchým interiérom s oltárnymi či nástennými obrazmi a citátmi z Biblie, ktoré mali slúžiť na upevnenie viery. Súčasťou duchovného života bolo v tom čase aj udržiavanie materinského jazyka, rodinných a cirkevných tradícií a všeobecný kultúrny rast slovenskej komunity. Okrem Biblie významnú úlohu zohrali aj spevy piesní z Tranoscia, známej zbierky cirkevných piesní od Juraja Tranovského.

 

Toto obdobie však bolo aj obdobím osvietenstva na Slovensku, keď sa Viedenský panovnícky dvor a najmä Jozef II. zasadzujú za lepšie postavenie obyvateľstva a vyššiu vzdelanosť a kultúru. Nositeľmi týchto snažení sú aj mnohé osobnosti slovenskej inteligencie, ktoré pôsobia v novo osídlených mestách a dedinách a veľmi dobre spolupracujú so Srbmi. Prví štyria riaditelia prvého srbského gymnázia v Sriemskych Karlovciach boli vzdelanci z územia Slovenska (Andrej Volný, Ján Gros, Pavel Magda a Karl Rumy) a v roku 1819 sa stal prvým riaditeľom novozaloženého srbského gymnázia v Novom Sade významný slovenský slavista Pavel Jozef Šafárik. V dvadsiatych rokoch 19. storočia v Hložanoch založili P. J. Šafárik, Juraj Rohoň a Michal Godra učenú spoločnosť Societas Slavica a v šesťdesiatych rokoch 19. storočia Jozef Podhradský vydáva v Novom Sade dva časopisy pre deti a mládež – Zorničku a Slávika. Je to aj obdobie rozvoja knižnej kultúry, o čom svedčí prvá historická kniha o tunajších Slovákoch vydaná po slovensky v roku 1888 v Nemeckej Palanke - Báč-Sriemski Slováci. Slováci pôsobili aj v hlavnom meste Srbska a tak synovec P. J. Šafárika Dr. Janko Šafárik bol jedným zo zakladateľov viacerých celonárodných inštitúcií v Belehrade. V roku 1895 prvú umeleckú kresliarsku školu založil v Belehrade Slovák Cyril Kutlík, pred ním tu však pôsobil aj popredný slovenský výtvarník Jozef Božatech Klemens. Takéto vzťahy trvali počas celého 19. storočia a pokračovali aj v ďalšom období, keď na týchto priestoroch pobudli osobnosti ako Viliam Figuš-Bystrý, Mikuláš-Schneider Trnavský, Ján Koniarek, ale aj mnohí iní.

 

V polovici 19. storočia začínajú organizovane na poli kultúry pôsobiť aj Slováci − potomkovia prvých osadníkov v slovenskom vojvodinskom prostredí. Prvú knižnicu si založili v Petrovci v roku 1845 a tu bola aj v roku 1866 premiéra prvého divadelného predstavenia. Slováci sa združujú v cirkevných a hospodárskych krúžkoch, aby si ekonomicky pomohli, kultúrne a duchovne sa povzniesli, ale najmä aby si upevnili slovenské povedomie. Už v roku 1889 v Petrovci založili Petrovský spevokol, ktorý bol formálne zaregistrovaný roku 1901 a ktorý mal okrem spevu zastrešovať aj ďalšie umelecké činnosti. V podobnej forme začiatkom 20. storočia potom vznikajú ďalšie spolky, najmä čítacie, v rámci ktorých sa vyvíja kultúrna činnosť zahŕňajúca rôzne segmenty kultúry a umenia. Zároveň v Novom Sade v roku 1902 začína vychádzať prvý ústredný informátor o národnom, spoločenskom, politickom a kultúrnom živote Slovákov vo Vojvodine – časopis Dolnozemský Slovák.

 

Po skončení prvej svetovej vojny sa Slováci dostali do nového štátneho útvaru. Rozpadom Rakúsko-Uhorska a vznikom Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov, od roku 1929 Kráľovstva juhoslovanského, sa dostávajú do nových spoločensko-politických pomerov, keď sú odlúčení od svojho materského štátu. To sa odzrkadlilo vo zvýšenej aktivite v politických, spoločenských a kultúrnych procesoch a výsledkom bolo budovanie inštitucionálnych základov slovenskej menšiny. Už roku 1919 vzniká v Petrovci Slovenské gymnázium ako aj kníhtlačiareň − účastinárska spoločnosť, v ktorej sa tlačia slovenské učebnice, knihy a tlač.

 

V tom istom roku sa prvýkrát uskutočňujú Slovenské národné slávnosti, na ktorých Slováci prezentujú svoju kultúru. Zakladajú sa ďalšie spolky a divadelné skupiny. V roku 1920 v Petrovci začínajú vychádzať noviny Národná jednota, tiež aj početné časopisy literárneho, kultúrneho a humoristického zamerania (Snahy, Svit, Frčka, Hévis a iné). V roku 1921 sa osamostatňuje Slovenská evanjelická a. v. cirkev v Juhoslávii a v roku 1932 vzniká Matica slovenská v Juhoslávii ako kultúrna a ľudovýchovná ustanovizeň.

 

V tomto medzivojnovom období sú vojvodinskí Slováci nositeľmi hmotných, ako aj duchovných slovenských kultúrnych tradícií, ktoré vidno na každom kroku. Jednak ide o artefakty stelesnené v ľudovom staviteľstve a v bývaní, v ľudových remeslách, v ľudovom umení či v ľudovom kroji, ako aj o tradície späté s nehmotnou kultúrou, akými sú jazyk a jeho nárečia, obyčaje, zvyky, obradné cykly, ľudové rozprávanie, spevy, legendy a pod. Tie sa prenášajú z pokolenia na pokolenie, z generácie na generáciu, a to v relatívne kompaktnej societe, čím vzdorujú vonkajším vplyvom. Počas druhej svetovej vojny došlo k ďalšej kultúrnej stagnácii. Nastáva boj o holý život a základnú existenciu. Navyše sa v rokoch 1946 – 1948 počas akcie „Mať volá“ vysťahovala na Slovensko veľká časť tunajšej slovenskej inteligencie, ktorá bola zároveň v rozhodujúcej miere nositeľom kultúrnych aktivít slovenskej komunity.

 

Po druhej svetovej vojne prichádza k zlučovaniu dovtedy samostatne pôsobiacich slovenských spolkov a združení. Je to obdobie, keď sa utvárajú vhodné podmienky tak na celomenšinové, ako aj na užšie lokálne pôsobenie. Svedčí o tom vydanie prvého čísla týždenníka Hlas ľudu (1944) v Petrovci, ktorý bol pokračovateľom Národnej jednoty, zriadenie Národopisnej zbierky v Petrovci (1949), zriadenie vysielania v slovenskom jazyku v Rádiu Nový Sad v Novom Sade (1949), slovakistiky na Filozofickej fakulte (1961), slovenského programu v TV Nový Sad (1975), Galérie Zuzky Medveďovej v Petrovci (1989) a mnohých iných. Osobitné miesto tu má aj Galéria ľudových maliarov založená v Kovačici roku 1955, ktorá z lokálneho rázu časom nadobudla omnoho širší význam pod názvom Galéria insitného umenia. Ide o mimoriadne produktívne obdobie, ktorého výsledky vidno najmä na každoročných prehliadkach a festivaloch venovaných hudbe, výtvarníctvu, literatúre, divadelníctvu, tancu a pod. Toto je obdobie aj bohatej vydavateľskej činnosti. Časopis pre deti vychádza od roku 1939 pod názvom Naše slniečko, dnes Zornička. V roku 1933 tlačou začína vychádzať časopis pre literatúru a kultúru Náš život a od roku 1949 mesačník pre literatúru a kultúru Nový život. Od roku 1970 vychádza časopis pre mládež Vzlet. Zároveň však vydavateľskú činnosť naplno reprezentujú diela popredných literárnych osobností a na stovky vydaných titulov rôznorodých literárnych žánrov. Možno povedať, že v období po druhej svetovej vojne až po rozpad bývalej Juhoslávie v deväťdesiatych rokoch dosahuje národnostný život najvyššie štandardy v takmer všetkých odvetviach umenia a kultúry. V tom čase bola slovenská menšina aj najpočetnejšia. Mimoriadne výsledky v elitnej, ako aj masovej kultúre boli dosiahnuté predovšetkým vďaka húževnatosti, koncentrovanosti a vysokej uvedomelosti jej osobností, ale aj širokých vrstiev.

 

Deväťdesiate roky priniesli devalváciu celkového kultúrneho života a nastolili mnohé subkultúrne modely. Postupne silnelo aj etnické sebavedomie a nacionálne cítenie menšín. V tomto období sa obnovuje činnosť Matice slovenskej v Juhoslávii (1990) spolu so svojimi miestnymi odbormi (1991) a od roku 1992 konajú sa obnovené Slovenské národné slávnosti. Napriek ťažkostiam oslavujú Slováci v roku 1995 dôstojne svoje významné jubileum – 250 rokov života Slovákov vo Vojvodine. V organizácii Spolku vojvodinských slovakistov sa koná medzinárodné sympózium v Novom Sade a v Petrovci. Zúčastňujú sa na ňom popredné osobnosti slovenského života. Následky vojnových deväťdesiatych rokov 20. storočia sú pre celú krajinu a jej občanov ďalekosiahle. Slovenská komunita ich pocítila najmä v odchode inteligencie a veľkého počtu vzdelaných ľudí na Slovensko a do zahraničia vôbec.

 

V roku 2000 sa v Srbsku uskutočnili demokratické zmeny, ktoré umožnili nové usporiadanie menšinového života. Mimoriadne citlivú otázku bolo treba vyriešiť vhodným modelom zriaďovania kultúrnej autonómie pre takmer dvadsať národnostných spoločenstiev, ktoré žili v prvom desaťročí 21. storočia najprv v ZR Juhoslávia, neskôr v štátnom zväzku Srbska a Čiernej Hory a následne v Republike Srbsko. Tak bol vydaný Zákon o ochrane práv a slobôd národnostných menšín (2002), na ktorého základoch bola založená aj Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny (2003) a následne upravený aj celý korpus kultúrnej infraštruktúry Slovákov žijúcich v Srbsku. V roku 2002 sa konalo sčítanie obyvateľstva. Podľa jeho výsledkov tu žilo 59 021 Slovákov (0,79% z celkového počtu 7 498 001 obyvateľov Srbska bez údajov pre Kosovo a Metóchiu), z toho vo Vojvodine 56 637. V roku 2009 sa prvýkrát konali priame voľby do najvyššieho zastupiteľského úradu Slovákov v Srbsku - Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny a vtedy sa do osobitného voličského zoznamu zapísalo vyše 32 000 Slovákov, ktorí žijú v 44 obciach v Srbsku.

 

O organizovanom kultúrnom živote v minulosti a dnes možno hovoriť v prípade tridsiatich šiestich dedín a miest, ktoré sú koncentrované hlavne v troch vojvodinských regiónoch – v Báčke, v Banáte a v Srieme. Najväčšie centrá slovenskej komunity sú v Báčke Báčsky Petrovec, v Srieme Stará Pazova a v Banáte Kovačica. Početné celomenšinové ustanovizne a inštitúcie sú dnes zriadené v hlavnom meste Vojvodiny – v Novom Sade, ktorý ako najdôležitejšie administratívne centrum umožňuje dobre koordinovať spomínanú kultúrnu infraštruktúru. K najdôležitejším kultúrnym inštitúciám dnes bezpochyby patria Galéria Zuzky Medveďovej, Galéria K. M. Lehotského, Matica slovenská v Srbsku, Galéria insitného umenia v Kovačici, Múzeum vojvodinských Slovákov, Slovenské vojvodinské divadlo, Slovenské vydavateľské centrum, Knižnica Štefana Homolu a mnohé iné. Najmladšou z nich je Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov (2008), ktorý implementuje politiku zachovávania, zveľaďovania a rozvoja slovenskej vojvodinskej kultúry v jej najširšom kontexte. K sieti profesionálnej starostlivosti o kultúrne dedičstvo a súčasnú kultúrnu tvorbu patrí bezpochyby aj rad ochotníckych spolkov, združení, mimovládnych organizácií a súkromných iniciatív, ktorých entuziazmus a hlboké slovenské cítenie dotvárajú celkový obraz životaschopnej slovenskej menšiny v Srbsku.

 

Prvé desaťročie 21. storočia tak možno označiť za začiatok nového obdobia v živote tunajších Slovákov. Toto obdobie charakterizuje delegovanie kompetencií starostlivosti o celkový kultúrny život Slovákov zo štátnej úrovne na menšinové kapacity. Dôležitou vzpruhou pri realizácii týchto cieľov je aj hmotná a logistická podpora, ktorú Slováci získavajú zo Slovenskej republiky. Vďaka delegovaniu kompetencií, štátnej a zahraničnej podpore a hlavne vďaka neustálej aktivite, ktorú vyvíjajú príslušníci slovenskej národnostnej menšiny na kultúrnom poli, poznajú dnes Slovákov v Srbsku ako vyspelú menšinu, ktorá si hlboko váži svoje korene, zachováva si svoje tradície a ktorá suverénne rozvíja svoje schopnosti a tvorivosť. Zároveň sa Slováci dnes pokladajú za plne integrovanú menšinu, ktorá svojimi osobitosťami a špecifikami vo významnej miere dotvára kultúrnu mozaiku multietnickej Vojvodiny a Srbska.

 

Mgr. art. Milina Sklabinská