Vizuálne umenie

Začiatky výtvarného umenia vojvodinských Slovákov a prví slovenskí výtvarnící v Srbsku

Výtvarné umenie Slovákov v Srbsku v prítomnosti tvorí jeden z naj­bohatších, najkvalitnejších a najvzácnejších segmentov súčasnej kultúry slo­venskej enklávy v Srbsku. Súčasní profesionálni slovenskí výtvarníci sú uznávaní a vítaní v najväčších a najelitnejších galériách a výtvarných podujatiach v krajine a o mimoriadnom význame svetoznámych kovačických insitných maliarov netreba hádam ani hovoriť. Z druhej strany začiatky výtvar­nej tvorby Slovákov, ktorí sem prišli pred 260 rokmi, neboli sľubné. Z bez­pochyby bohatého potenciálu iba v ojedinelých prípadoch – v 19. storočí – sa javil záujem vážnejšie, alebo profesionálne sa zaoberať výtvarnou tvorbou. Prvý taký príklad zaznamenávame v prvej polovici 19. storočia. Petrovský kaplán Štefan Homola v októbri 1845 písal z Petrovca do Štúrových Slovenských národných novín, že prednedávnom v Petrovci pochovali 26-ročného schopného maliara Jána Rohoňa, vnuka vtedy už nebohého hložianskeho farára, báčsko-sriemskeho seniora a básnika Juraja Rohoňa. Š. Homola v uvedenom článku ešte hovorí: „Opismi vítvorou maljarskih v cesto­pise p. J. Kollára predstaveními tak bou nadchnutí, že po višších ideáloch uprjamení jeho duch s jakousi ňespokojnosťou čakau čim skoršje uzdraveňje svojho suchoťinami strápenjeho ťela, abi viďeu v Itálii umeleckje ďjela, a svojho ducha uspokojiť mohou.“ Podobne ako Jánovi Rohoňovi (1819 – 1845) osud nežičil ani ďalšiemu výtvarne mimoriadne nadanému mladíkovi Františkovi Jesenskému v Kysáči (8. 10. 1842– ? ). Po Jesenskom nám však zostali, aspoň v súkromnom vlastníctve, zachované kresby, z ktorých najstaršia s datovaním je z roku 1857. Výtvarné práce po Jánovi Rohoňovi sa nezachovali, alebo nám doposiaľ žiadna z nich nie je známa.

Nepoznáme ani školské výtvarné práce dcér petrovského ev. farára Jána Stehlu, autora Kroniky petrovského evanjelického a. v. zboru, v ktorej uvádza, že nie iba svojich synov, ale i svoje dcéry, najmä Emíliu a Paulínu, dal študovať do Prešova a Pešti, kde okrem iného (slobodné vedy a umenia) študovali maliarstvo. Bol to v tom období zároveň jediný inštitucionálny spôsob pre ženy umelecky sa školiť, lebo do druhej polovice 19. storočia a niekde až do začiatku 20. storočia ženy nemali prístup na umelecké akadémie. Stehlove dcéry zároveň museli byť dobre oboznámené s dejinami výtvarného umenia, keďže mali príležitosť cestovať po európskych mestách a roku 1854 navštívili aj Benátky.

Doposiaľ najstaršiu zachovanú olejomaľbu u nás – namaľovanú autorom z radov dolnozemských Slovákov – ochraňuje Múzeum, respektíve Galéria Zuzky Medveďovej v Petrovci. Jej autorom je ďalší nadaný výtvarník z polovice 19. storočia Benjamín Reis.

Fotografiu poskytol Vladimír Valentík

Fotografiu maľby poskytol Vladimír Valentík

Po ňom sa zachovala krajinomaľba men­ších rozmerov (32 X 40 cm) na fare v Starej Pazove a neskoršie ju petrovskému múzeu darovala Ľudmila Hurbanová. Maľba nie je signovaná, ale je prav­depodobne namaľovaná v 60. rokoch 19. storočia, keď Benjamín Reis bol farárom v Starej Pazove. Ináč Benjamín Reis, o ktorého výtvarných sklo­noch sa u nás absolútne nič nepísalo, sa narodil v Petrovci 22. októbra 1841. V Petrovci nadobudol i základné vzdelanie a neskoršie sa školil v Novom Vrbase, na Evanjelickom lýceu v Bratislave a vo Veľkom Kereši. Teológiu vyštudoval v Halle a v Bazileji. Roku 1866 bol zvolený za evanjelického farára v Starej Pazove. Osud bol však i k nemu – ako aj k iným našim výtvarným snaživcom zaregistrovaným v 19. storočí – neprajný. Umrel v mladom veku (32-ročný) 25. júla 1873 počas veľkej epidémie cholery v Starej Pazove.

Prvým naším výtvarníkom, ktorého životná a tvorivá dráha boli dlhšie a po ktorom sa zachovali početnejšie práce, bol akademický maliar Karol Miloslav Lehotský, narodený 16. novembra 1879 v Laliti. K. M. Lehotský zároveň bol prvým profesionálnym výtvarníkom a slobodným umel­com z radov vojvodinských Slovákov. Umelecké vzdelanie nadobudol na Aka­démii výtvarných umení v Prahe v triede Maxa Pirncra a neskoršie na vie­denskej akadémii. Maľoval a kreslil medzi vojvodinskými Slovákmi najmä v Laliti, Hložanoch, Iloku a Petrovci, ale aj na Slovensku, najmä v Martine, v Češku v Prahe a najmä v moravských mestách, kde v Brne 4. marca 1929 aj umrel a tam bol i pochovaný.

Fotografiu poskytol Vladimír Valentík

Karol Miloslav Lehotský patrí medzi najvýznamnejších slovenských ma­liarov na začiatku 20. storočia v celoslovenských rámcoch. Na jeho obrazoch, okrem impresionistických vplyvov a zvýšeného záujmu o svetlo, sú najmä v krajinomaľbe badateľné elementy secesného dekoratívneho symbolizmu, hlavne v neskoršom tvorivom období.

K. M. Lehotský bol výborný kresliar a hypersenzitívny umelec. Z druhej strany ho charakterizujú melanchólia a samotárstvo s výraznými sklonmi k mystike a mesianizmu. Preto ho v tvorbe predovšetkým lákali jeho filozofické a teozofické vízie, ktoré stvárňoval v podobe výtvarných alegórií. Figurálne kompozície tohto druhu si zároveň aj najviac vážil. Najpočetnejšie jeho práce sú však krajinomaľby, hoci sa u nás zachovali ako najpočetnejšie portréty, ktoré nasvedčujú o vynikajúcej Lehotského portrétistickej vyspelosti a zručnosti.

Ďalšia osobnosť zaslúžilá o budovanie pevných základov súčasnej rozvet­venej tvorby slovenských výtvarníkov v Srbsku bola akademická maliarka Zuzka Medveďová (1897 – 1985). Narodila sa v Petrovci a prirodzené umelecké nadanie si prehĺbila maliarskym školením, najprv súkromne v Prahe u prof. Engelmüllera, potom v Záhrebe a konečne na Akadémii výtvarných umení v Prahe u profesorov Jakuba Obrovského a Maxa Švabinského.

Fotografiu poskytol Vladimír Valentík

Výtvarná tvorba Zuzky Medveďovej pokračuje v tradícii slovenského ľudovožánrového maliarstva, ktorej základy dal ešte v polovici 19. storočia popredný slovenský maliar a litograf Peter Michal Bohúň (1822 – 1879). Orientácia na Bohúňov výtvarný program uplatnený na motívy zo života vojvodinských Slovákov tvorila základ výtvarnej tvorby Zuzky Medveďovej. Jej ľudopisná maľba lyrizuje a velebí znázornené motívy, ale zároveň s odstupom času nadobudla význam národopisného dokumentu. Okrem toho Zuzka Medveďová portrétovala i popredné osobnosti národnokultúrneho života, kul­túrnych dejateľov a svojich známych a priateľov.

V tomto období pôsobenia K. M. Lehotského a najmä Zuzky Med­veďovej začína vzrastať záujem o výtvarné umenie v našich prostrediach. Začínajú sa organizovať prvé výstavy umeleckých prác a strediskom výtvarno-umeleckého života u nás sa stáva Petrovec. Väčší počet ľudí s prirodzeným výtvarným nadaním sa začína zaoberať – síce amatérsky, ale seriózne – vý­tvarníctvom. Na týchto umelecko-historických základoch je v súčasnosti vybu­dovaná rozvetvená výtvarná tvorba a výtvarný život Slovákov v Srbsku, ktorý je včlenený do kontextu súčasného výtvarného umenia v Srbsku a ktorý sa snaží nájsť svoje miesto i v rámcoch celoslovenského súčasného výtvarného umenia, ale ktorý zároveň vďaka svojej minulosti a vďaka svojej podmienenosti špecifickými lokálnymi charakteristikami vytvára autonómny kontext, nazývaný u nás výtvarné umenie vojvodinských Slovákov.

Keď hovoríme o kultúrnych kontextoch výtvarnej tvorby Slovákov v Srbsku, často sa zabúda, alebo iba čiastočne hovorí o slovenských výtvar­níkoch, ktorí v minulosti pôsobili na území dnešného Srbska, ale sa nevčlenili do kontextu dejín výtvarného umenia vojvodinských Slovákov. Ide tu pre­dovšetkým o osobnosti, ktoré si vydobyli svoje miesto tak v dejinách slo­venského, ako aj v dejinách srbského výtvarného umenia, ale do špecifického a relatívne autonómneho menšinového kontextu výtvarnej tvorby vojvodin­ských Slovákov nezasiahli. Miesto pôsobenia týchto slovenských výtvarníkov bolo Srbsko, presnejšie Belehrad.

Prvým slovenským umelcom, ktorý pôsobil v Belehrade – hoci veľmi krátko – bol jeden z najvýznamnejších slovenských maliarov a sochárov z 19. storočia Jozef Božatech Klemens (1817 – 1883), ktorý do Belehradu pricestoval ro-ku 1855 na pozvanie Janka Šafárika. V Belehrade pôsobil ako výtvarný pedagóg a sochár a údajne v tom období tu vypracoval i Karađorđeho bustu.

Fotografiu poskytol Vladimír Valentík

Omnoho hlbšie stopy v dejinách srbského výtvarného umenia zanechal Cyril Kutlík (1869 – 1900), ktorému sa podarilo vďaka veľkej vytrvalosti a snahe založiť prvú maliarsku školu v Srbsku. Pred Kutlíkom v Belehrade od roku 1845 bolo niekoľko nevydarených pokusov založiť umeleckú školu. Cyrilovi Kutlíkovi sa to podarilo prvému. Dňa 3. septembra 1895 začala s prácou prvá Srbská kresliarsko-maliarska škola. Na Kutlíkovu výzvu záujem o školenie prejavilo 80 žiakov, z čoho 30 žiakov aj štartovalo s výučbou.

Cyril Kutlík napriek prekážkam niektorých domácich umelcov a Minis­terstva školstva, ktoré mu neposkytlo finančnú pomoc, úspešne viedol školu až do svojej predčasnej smrti. Umrel 31-ročný roku 1900. Kutlíkova Srpska crtačko-slikarska škola však nezanikla. Odkúpili ju od Kutlíkovej vdovy Rista a Beta Vukanovićovci. Neskoršie, po prvej svetovej vojne, sa pôvodne Kut­líkova škola zoštátnila a roku 1937 na jej základoch vznikla v Belehrade Výtvarná akadémia.

Fotografiu poskytol Vladimír Valentík

Kutlíkova umelecká škola nemala veľké nároky. Cyril Kutlík chápal svoju školu ako prípravu pre talentovaných žiakov, aby mohli pokračovať v školení na umeleckých akadémiách v zahraničí, alebo aby boli uschopnení pracovať ako učitelia kreslenia, ktorých v Srbsku v tom období nebolo dosť. Kutlíkov pôvodný zámer sa aj splnil. Najtalentovanejší Kutlíkovi žiaci Dragomir Glišič, Borivoje Stanković, Kosta Miličević, Milan Milanović a Nadežda Petrovićová sa stali priekopníkmi moderného výtvarného prejavu v Srbsku.

Cyril Kutlík udržiaval kontakt i so Slovákmi vo Vojvodine. Išlo predo­všetkým o rodinné styky. Jeho starý otec Ján Kutlík (II.) bol učiteľom v Starej Pazove, kde sa narodil aj Cyrilov otec Bohdan, a jeho strýc Félix bol farárom v Kulpíne.

Cyril Kutlík počas svojho pobytu v Belehrade okrem pedagogickej čin­nosti aj maľoval. Najznámejšie jeho práce z tohto obdobia sú: Čukur česma, Manastir Vratna, Čučuk Stana, Apoteoza izmirenja Aleksandra Obrenovića sa knezom Nikolom Crnogorskim, Kraljević Marko ubija Aždaju a pre výstavu v Paríži roku 1900 chystal obraz Ulazak svetog Save u Jerusalim. Tak sa Cyril Kutlík – stvárnením historických kompozícií, žánrových scén a portrétov – zapojil do prúdu srbského maliarstva národného romantizmu.

Tretí významný slovenský výtvarník, ktorý časť svojho tvorivého veku strávil v Belehrade, bol jeden z najvýznamnejších slovenských sochárov na začiatku 20. storočia Ján Koniarek (1878 – 1952). J. Koniarek sa školil v Budapešti a Ríme. Neskoršie pracoval v Mníchove ako asistent a tu sa zoznámil s početnými študentmi zo Srbska, čo ho podnietilo roku 1906 i pricestovať do Srbska. Najprv pôsobil v Čačku a neskoršie roku 1908 sa presťahoval do Belehradu, kde pracoval ako výtvarný pedagóg. V Belehrade sa zúčastnil na mnohých súbehoch o reliéfy a sochy. Na súbehu o návrh a vypracovanie Čukur česmy aj zvíťazil. Okrem toho vo Svilajnci vypracoval pomník Sindelićovi a v Belehrade vymodeloval busty členov kráľovskej rodiny, Aleksandra Karađorđevića, Nikolu Pašića, Minu Pavlovića, Uroša Predića a iných významných osobností Srbska tých čias. Pre Ministerstvo hospodárstva vypracoval monumentálne sochy rozsievača a kosca. Najvýznamnejšou jeho prácou z belehradského obdobia je Hlava Jána Krstiteľa, ktorá sa uschováva v kolekcii Národného múzea v Belehrade. Táto Koniarekova práca dostala i početné uznania nielen v Belehrade, ale aj v Sofii, v Mníchove a Bruseli.

Fotografiu poskytol Vladimír Valentík

Ján Koniarek sa v Srbsku úplne zapojil do výtvarných dianí. So srbskými výtvarníkmi vystavoval roku 1908 na Prvej výstave Srbského umeleckého združenia (Prva izložba Srpskog umetničkog udruženja) v Belehrade, roku 1910 v Sombore na Prvej srbskej umeleckej výstave (Prva srpska umetnička izložba) a znovu v Belehrade na výstavách združenia srbských umelcov Lada. Tiež vystavoval aj roku 1912 v Belehrade na Štvrtej juhoslovanskej umeleckej výstave. Tvorivá umelecká práca Jána Koniareka v Belehrade bola prerušená balkánskou vojnou, v ktorej bojoval ako dobrovoľník. Za prvej svetovej vojny Koniarekov ateliér v Belehrade bol zničený. Po vojne sa napriek pozvaniam z Belehradu, ale aj z iných miest Kráľovstva SChS, Ján Koniarek usadil na Slovensku.

Tento príspevok o začiatkoch výtvarnej tvorby medzi vojvodinskými Slovákmi a o slovenských výtvarníkoch pôsobiacich v minulosti na území Srbska treba pochopiť iba ako základnú informáciu o tejto širšej, verejnosti takmer neznámej a nedostatočne preskúmanej problematike. Určite existujú ešte osobnosti z dávnejších dejín výtvarníctva Slovákov na tomto území, ktoré sme v tomto stručnom prehľade neuviedli. Jednou z nich je napríklad i vnuk padinského majstra kožušníka Adama Poničana, akademický maliar Adam Poničan ml., neskoršie profesor na umeleckej akadémii v Segedíne, po ktorom je v padinskej základnej škole zachovaná krajinomaľba znázorňujúca Ďurišov sálaš a v padinskom kostole oltárny obraz. Pre dejiny výtvarníctva Slovákov v týchto krajoch je zaujímavá i osobnosť Daniela Abafiho. O jeho umeleckých sklonoch vieme na základe zachovaných obrazov v Kysáči, v rodine nebohého dôstojného pána biskupa Andreja Berediho. Táto zanedbaná problematika, ktorá tvorí významný segment kultúrnych dejín Slovákov v Srbsku, si teda vyžaduje ďalší a dôkladnejší výskum.

                                                                                                                                                                                                       Vladimír Valentík