Maliarstvo a sochárstvo

Výtvarné umenie Slovákov vo Vojvodine v 20. storočí

Prvé zmienky o výtvarníctve vojvodinských Slovákov nachádzame už polovicou 19. storočia, avšak o skutočných začiatkoch vytvarnej tvorby vojvodinských Slovákov môžeme hovoriť iba v poslednom desaťročí 19. storočia, keď svoje prvé obrazy namaľoval a odišiel na maliarske školenie do Prahy prvý školený maliar z povolania z radov vojvodinských Slovákov Karol Miloslav Lehotský (1879 – 1929). Začiatkom 20. storočia Lehotský už bol v svojom rodisku v Laliti a odtiaľ cestoval so svojimi obrazmi a nevšedným maliarskym nadaním na Slovensko a do Česka. Tam účinkoval na najvýznamnejších spoločných výstavách slovenských výtvarníkov a stal sa ako impresionista významnou osobnosťou slovenského výtvarného umenia.

Počas jeho štúdií v Prahe, v Báčskom Petrovci sa roku 1897 v sedliackej rodine narodila Zuzka Medveďová, neskoršie prvá slovenská akademická maliarka Zuzka Medveďová svoje prvé olejové farby dostala údajne od K M. Lehotského a po prvýkrát sa ako výtvarníčka predstavila verejnosti 28. augusta roku 1919 v Petrovci, práve na výstave organizovanej Lehotským na prvých Slovenských národných Slávnostiach. Zuzka Medveďová zanechala hlbokú stopu v umeleckom cítení vojvodinských Slovákov a jej výtvarné dielo predstavuje trvalý monument slovenskému vojvodinskému cíteniu.

Vedia Zuzky Medvedovej v medzivojnovom období začína maľovať aj Oľga Garayová-Babylonová (1905 – 1988), ktorej nerozslahle výtvamé dielo má predovšetkým významnejšiu historickú dimenziu než umeleckú. Dôležitá však je jej výtvamo-pedagogická práca spolu s Vjačeslavom Vovom Rovnevom na petrovskom gymnáziu, tesne po druhej svetovej vojne, keď sa Zuzka Medvedová už odsťahovala na Slovensko. Tu sa vytvorila skupina výtvarníkov, ktorá poznačila slovenské vojvodinské výtvarníctvo najmä v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch 20. storočia. Toto obdobie prebiehalo v znamení tvorby Anny Máľachovej-Fajndovićovej (1922 – 2001), Anny Pixiadesovej (1924 – 2004), Jaroslava Šimoviča (1931), Štefana Lačoka (1933 – 2006) a iných výtvarníkov.

Významnou osobnosťou výtvarného umenia vojvodinských Slovákov polovicou šesťdesiatych rokov 20. storočia sa stala staropazovská akademická maliarka Mira Brtková (1930), školená v Ríme, ktorá od samotného začiatku sa viazala o abstraktný výtvarný prejav a vedľa Anny Pixiadesovej a Jaroslava Šimoviča, ktorí sa v tom období venovali abstraktnému výtvarnému prejavu sporadicky alebo obdobne -určite je prvou čírou predstaviteľkou abstraktného výtvarného prejavu v umení vojvodinských Slovákov.

V sedemdesiatych rokoch na výtvarnú scénu prichádza nová generácia maliarov, grafikov a sochárov školených hlavne na slovensku: Milan Súdi (1942), Vladimír Kardelis (1944), Pavel Pop (1948), Viera Fajndovičová-Súdiová (1948), Jozef Klátik (1949), ale aj maliarka Mária Gašková (1948), školená v Belehrade. K tejto skupine výtvarníkov treba priradiť aj sochárov Vladimíra Labátha-Rovneva (1946), Jána Stupavského (1947), Miloslava Pavelku (1951) a Katku Pavelkovú-Vukajlićovú (1954) a maliara Ivana Križana (1944).

Koncom sedemdesiatych a začiatkom osemdesiatych rokov na výtvarnú scénu vystúpili aj traja vynikajúci grafici: Pavel Čáni (1953), Michal Kiráľ (1955 – 1995) a Martin Kizúr (1957), ktorí okrem svojej umeleckej tvorby zanechali stopy aj na výtvarno-pedagogickom poli a v sfére organizovania nášho vvtvarného života a výstavnej činnosti.

Rozvetvovanle výtvarného umenia a narastanie počtu akademicky školených výtvarníkov pokračovalo aj v nasledujúcom období: Miško Bolf (1960), Ján Agársky (1962), Rastislav Škulec (1962), Mária Galátová-Ćirovićová (1963), Ďtula Šanta (1969), Ingrid Cicková (1970), Marjan Karavla (1970), Sandra Kopčoková (1970), Michal Ďurovka (1972), Jana Viergová (1975), Ján Triaška (1977), Milan Grňa (1979), Martina Karavlová (1980), Daniela Triašková (1980), Marína Čániová (1981)... Naša expozícia, prvá tohto druhu sa však zastavila pri maliaroch narodených okolo roku 1970, lebo im a mladším umelcom patrí 21. storočie.