Laliť

RODISKO PRVÉHO ŠKOLENÉHO MALIARA VOJVODINSKÝCH SLOVÁKOV

Zemepisná charakteristika a demografia

Laliť sa nachádza na území obce Odžaci v západobáčskom okrese Vojvodiny. Jej geografické koordináty sú 45° 31' 07" severnej zemepisnej šírky a 19° 21' 29" východnej zemepisnej dĺžky. Rozprestiera sa na ploche 35,6 km2 v nadmorskej výške 86 m n. m. Od mesta Odžaci je Laliť vzdialená 9 km.

Podľa súpisu obyvateľstva z roku 2002 bolo v Laliti 1646 obyvateľov, z toho 796 Slovákov (45,35 %), 702 Srbov (42,64 %), 27 Rusínov (1,64 %), 12 Ukrajincov (0,72 %), 15 Rómov (0,91 %). Podľa súpisov z minulých rokov nastáva v Laliti pokles obyvateľstva. Priemerný počet členov domácností je 2,47.

Podľa najnovších údajov o počte Slovákov v jednotlivých prostrediach v Srbsku, ktoré poskytol na základe sčítania obyvateľstva v roku 2012 Štatistický ústav Republiky Srbsko, v Laliti žije spolu 1343 obyvateľov, z čoho je 588 Srbov a 638 Slovákov.

Špecifiká Lalite

Z Lalite pochádza viacero významných osobností vedy a kultúry vojvodinských Slovákov. Spisovateľ, prekladateľ a pedagóg Karol Miloslav Lehotský (1846 – 1915), autor prvého rukopisného pedagogického časopisu Priateľ školy, pôsobil v Laliti v rokoch 1873 – 1905. Jeho syn Karol Miloslav Lehotský bol prvým  akademicky vzdelaným výtvarníkom vojvodinských Slovákov a významnou osobnosťou slovenského výtvarného umenia vôbec.

Laliťským rodákom bol aj básnik, evanjelický kňaz a národovec Štefan Valent Šubarov (1910 – 1941). Narodil sa tu a pôsobil aj Michal Benka (1911 – 1993), všestranný kultúrny dejateľ, ktorý sa venoval najmä rozvoju divadelníctva v tejto osade. V Laliti sa narodil a vyrastal priekopník slovenskej rozhlasovej žurnalistiky v Srbsku Ján Grňa (1915 – 1998), ktorý bol pri zakladaní novosadského rozhlasu, vypracoval jeho prvú programovú štruktúru a prvých dvadsať rokov bol šéfredaktorom vysielania v slovenskom jazyku. Jeho syn Jaromír Grňa (1935 – 2000), riaditeľ Domu kultúry v Báčskom Petrovci, divadelník, výtvarník – amatér a vedúci pracovník Galérie Blatno v Báčskom Petrovci, sa tiež narodil v Laliti. Multimediálny umelec a spisovateľ Jaroslav Supek mal tiež laliťské korene. Laliťská rodáčka – autorka abstraktného výtvarného prejavu Jarmila Demiterová dnes ž Panoráma na Laliť. ije a pôsobí v Odžakoch.

Laliťským rodákom je aj popredný slovenský vojvodinský básnik a spisovateľ Zlatko Benka (1951), autor početných básnických zbierok, poviedok a románov. Jeho brat Dušan Benka bol pred vysťahovaním do Veľkej Británie popredným televíznym redaktorom v NovomSade a prvým redaktorom televíznych relácií Dotyky a Art fórum. Spisovateľ a výtvarník Mišo Smišek (1957), ktorý teraz učí na základnej škole v Boľovciach, je ďalším laliťským rodákom.Vďaka týmto, ale aj mnohým ďalším osobnostiam sa Laliť dostala do povedomia verejnosti.

Historické fakty a kultúrny život Lalite

V dnešnej Lalite sa počas tereziánskej a jozefínskej kolonizácie v rokoch 1760 – 1790 usídlilo tristo srbských a slovenských rodín. Slováci sa začali sťahovať zo Zvolenskej, Hontianskej, Novohradskej a Gemerskej stolice, no boli medzi nimi aj obyvatelia z Peštianskej a menší počet z Nitrianskej stolice. V roku 1790 uzavreli tu Slováci osadnícku zmluvu, na základe ktorej dostali usadlosti a pozemky na stavbu domov. Postupne tak vznikla Slovenská ulica.

Cirkevný a školský život sa začal rozvíjať založením prvej slovenskej školy v roku 1791. Prvým učiteľom bol Ján Kramár, po ňom Samuel Jesenský, ktorý sa stal aj prvým farárom, keď sa zbor aj osamostatnil. Najdlhšie v zbore pôsobil Karol Tešéni. Počas jeho šesťdesiatročného úradovania sa cirkev značne zmohla. V roku 1839 postavili Laliťania väčšiu faru, o štyri roky neskôr bola vybudovaná nová škola a v roku 1848 začali stavať kostol, ktorý bol dokončený a posvätený na jeseň 1852.

Obyvatelia v tom čase čelili veľkým výzvam, lebo ich zachvátila cholera, na ktorú umrelo dvesto osôb (1836) a neskôr povodne, tiež vyvolali choleru na ktorú zomrelo ďalších sto osôb.

Na začiatku 20. storočia prichádza k značnému kultúrnemu rozvoju. Čítací spolok bol založený roku 1906 učiteľom Samuelom Kubicom a hneď na začiatku mal päťdesiatšesť členov. Tu sa začali nacvičovať aj divadelné predstavenia.

Začiatkom tridsiatych rokov 20. storočia boli aktívne dva sláčikové orchestre, ktoré hrávali na svadbách a na zábave v krčme. V jednej bol kapelníkom Ján Benka-Hucík a v druhej Ján Fraňa, kým neodišiel do Hucíkovej skupiny, ktorá hrávala do konca tridsiatych rokov. V tridsiatych rokoch sa sformovala ešte jedna hudobná skupina, ktorú založil huslista Štefan Burčiar-Stivi. Nemala už len husle a kontrabas – ako to bolo zvykom doteraz - ale aj tambury. Aktívne boli spevokoly, ktoré viedli učitelia Ján Podhradský a potom Michal Benka.

Úlohu organizovania kultúrneho života po roku 1945 prebral Miestny odbor Matice slovenskej, ktorý sa však o tri roky neskôr transformoval na Kultúrno-osvetový spolok Štefánika. V ňom pokračovali Laliťania v kultúrnej činnosti. Roku 1962 sa kultúrne podujatia prestali organizovať v Benkovej krčme a presťahovali sa do bývalej slovenskej školy, ktorú Laliťania adaptovali a dodnes používajú ako Dom kultúry. Intenzívne sa tu pestuje slovenská ľudová tvorivosť. Speváci a tanečníci sa zúčastňujú na festivaloch V pivnickom poli a Tancuj, tancuj... Úspešné zájazdy, ktoré organizoval KOS Štefánika v sedemdesiatych rokoch minulého storočia na Slovensko, prerástli do družby s Mošovcami. Aj keď sa zlaté časy folklórnej tanečnej skupiny skončili, na Jána Tancíka, ktorý tu dlhé roky pôsobil ako choreograf, sa vždy s vďakou spomína.

Deväťdesiate roky priniesli obnovenie matičnej činnosti (1991) a folklórnych skupín (1998). V tomto období mal spolok Štefánik tri tanečné skupiny (mladšiu, strednú a staršiu) a spevákov. Folkloristi sa zúčastňovali na mnohých prehliadkach – prvýkrát vystúpili na Zlatej bráne 1998 s choreografiou Kde si bol Janíček. V tom istom roku oslávili 50. výročie činnosti spolku a zadovážili si nové ženské kroje. Od roku 2000 sa Laliťania vo väčšej miere orientujú na ochotnícke divadlo, ktoré dedinu a spolok reprezentuje na divadelných prehliadkach.

V súčasnosti na kultúrnom poli pôsobí aj Združenie žien Matkino srdce. Jeho činnosť nadväzuje na spolok Priatelia detí, ktorý ešte v roku 1938 pôsobil ako organizácia s humanitným zameraním. Pod dnešným menom pracuje od roku 1995 a tvorí ho päťdesiat členiek, ktoré pripravili niekoľko výstav s ľudovou tematikou. Od roku 2007 toto združenie stará sa aj o etnodom, ktorý upravilo v štýle slovenskej izby zo začiatku 20. storočia.

Popri spolkovej činnosti sa slovenský jazyk a kultúra pestuje v cirkevnej sfére a v školskom živote. Slovenčina sa na laliťskej základnej škole vyučuje v nižších ročníkoch a vo vyšších ročníkoch je fakultatívnym predmetom.

Prečo by ste mali navštíviť Laliť?

Na počesť Michala Benku sa tu každoročne od roku 2002 konajú divadelné dni pod názvom Dni Michala Benku-Uču. Počas dvoch víkendov roku 2009 tu vystupovalo desať súborov z Pivnice, Lalite, Kulpína, Padiny, Nového Sadu, Báčskeho Petrovca, Báčskej Palanky, Selenče, Vojlovice a Ruského Kerestúra.

Laliťská Krojová zábava, ktorú založili roku 2008 ako lokálnu akciu zábavného charakteru prerástla do celodenného kultúrneho podujatia, na ktorom sa zúčastňujú milovníci tradície a ľudového odevu z viacerých prostredí. Organizátorom je Združenie žien Matkino srdce. Podujatie sa začína krojovaným sprievodom ulicami Lalite a končí na nádvorí Domu kultúry, kde sa pripraví zaujímavý program s ľudovou tematikou. V roku 2011 tu zaspievali Pivničanky a zatancovali na pôvodné pivnické melódie, Selenčania predstavili svadobný zvyk, zatiaľ čo kysáčske kmotry predávali gunára.

V rámci turistickej ponuky Lalite možno navštíviť miestny etnodom a domácnosť Márie Bockovej, ktorá sa venuje maliarstvu. Obrazy nepredáva, ani nevystavuje, ale návštevníkomrada ukazuje svoje práce s motívmi laliťskej prírody, salašov a kvetov. Zaujímavé sú aj práceZuzany Hrnčiarovej, ktorej záľubou je maľovanie na tekvice, taniere a džbány. Jej práce krášliamiestnosti etnodomu.