Silbaš

DEDINA MORUŠÍ A MELÓNOV

Zemepisná charakteristika a demografia

Silbaš sa nachádza v obci Báčska Palanka a jeho zemepisné koordináty sú: 45° 23' severnej zemepisnej šírky a 19° 27' východnej zemepisnej dĺžky. Leží v nadmorskej výške 82 m n. m.

Podľa súpisu z roku 2002 žilo v Silbaši 2849 obyvateľov. Z toho Srbov bolo 1601 alebo 56,19 %, Slovákov 1018 alebo 35,73 %, Rómov 1,54 %. Najväčší počet obyvateľov mal Silbaš v prvej polovici 20. storočia, žilo v ňom takmer 3500 osôb. Pri ďalších sčítaniach obyvateľstva bol zaznamenaný mierny pokles a tento trend v súčasnosti pokračuje.

Podľa najnovších údajov o počte Slovákov v jednotlivých prostrediach v Srbsku, ktoré poskytol na základe sčítania obyvateľstva v roku 2012 Štatistický ústav Republiky Srbsko, v Silbaši žije spolu 2467 obyvateľov, z čoho je 1390 Srbov a 833 Slovákov.

Špecifiká Silbaša

V Silbaši spolunažívajú Srbi a Slováci a v menšom počte aj Rómovia takmer dvesto rokov. Podmienilo to kultúrny život, ktorý sa vyznačuje prelínaním a ovplyvňovaním rozličných kultúr. Mnohí silbašskí Srbi hovoria plynule po slovensky a, prirodzene, všetci silbašskí Slováci sú prinajmenšom bilingvisti. Dlhé tolerantné spolunažívanie Srbov a Slovákov v tomto prostredí je jeho najväčšou hodnotou.

V Silbaši vysadili v časoch vlády Márie Terézie morušové stromy. Silbašania na jar zbierali priadku morušovú, z ktorej sa vyrábal hodváb, a počas leta z plodov pálili pálenku. Morušu silbašskí Slováci nazývajú jahoda a Srbi dud, z čoho vznikol názov pálenky Dudara. V šesťdesiatych rokoch 20. storočia moruše zanikajú a aj s nimi späté tradície. Zostávajú však slovenské ľudové piesne ospevujúce jahodu, ako aj divadelná hra Dudovo, moje dudovo od známeho vojvodinského spisovateľa a literáta Velju Subotića, ktorý ju napísal inšpirovaný Silbašom.

Historické fakty a súčasnosť Silbaša

Prvé písomné zmienky o osade Silbaš uvádza I. Inványi v monografii o Báčsko-bodrožskej župe, kde sa v roku 1263 spomína Szilbach, južný sused Buľkesu. ako dedina susediaca spozemkom Kesi. Neskoršie záznamy pochádzajú z letopisu pravoslávnej cirkvi v Silbaši, kdesa uvádza pustatina zvaná Sila Vaš. Niekoľko záznamov z 15. storočia uvádza názov Zylbac alebo skratku Zil. Podľa ústneho podania dostala osada názov podľa maďarského slova szilva – slivka. V tureckých defteroch z Báčskej nachie spomínajú Silbaš ako dedinu s dvadsiatimipiatimi daňovými poplatníkmi. Z týchto údajov môžeme zistiť aj to, že dedina nebola vždyna rovnakom mieste a trvalo osídlená. Postupne sa poloha dediny prestala meniť a dveneďaleké osídlenia sa spojili do jednej osady – Silbaša. V rokoch 1844 až 1918 oficiálne menosa nariadením úradov zmenilo na Silbač.

Slováci prichádzali do Silbaša sekundárnou, respektíve terciárnou kolonizáciou z už osídlených obcí dolnozemskej oblasti. Najviacej ich prišlo z oblasti Kiskörösa (dnešné Maďarsko) a z okolitých slovenských vojvodinských dedín – zo Selenče, Lalite, Bajše a Hložian. Podľa záznamu v matrike prvý Slovák v Silbaši bol ešte pred rokom 1799, ale v organizovanejšej forme sa prvé skupiny trvalo usadzovali v rokoch 1814 až 1816. Podľa cirkevných záznamov prví slovenskí obyvatelia boli: Adam Tušjak, Jakub Gajdoš, Juraj Javorský, Tomáš Kováč, Jozef Andrášik, rodiny Banská, Faboková, Čermáková, Krnáčová a iné.

Fotografiu poskytlo Múzeum Vojvodiny

Organizovaný spoločenský život slovenskej menšiny v začiatkoch sa vyznačoval aktivitou v cirkevnej, ako aj v školskej oblasti. Silbaš mal od roku 1818 prvú evidenciu v matrike narodených a úmrtí. V rovnakom roku bola otvorená prvá slovenská škola. Za prvého učiteľa bol zvolený Matej Ondrej Franko, ktorý pôsobil zároveň ako cirkevný levita. Takéto spojené funkcie v rámci cirkvi a školy vykonávali viacerí jeho nástupcovia.

Silbašský evanjelický zbor bol najprv fíliou pivnickej cirkvi. Od roku 1822 zmenil fíliu a patril do nemeckej cirkvi v susednom Buľkesi, v dnešnom Maglići. Roku 1839 získala silbašská cirkev samostatnosť a za prvého farára si obyvatelia Silbaša zvolili Samuela Babylona. Počas svojho pôsobenia v Silbaši bol aktívny aj na kultúrnom poli, o čom svedčí aj rok 1863, keď zorganizoval Cyrilo-metodské oslavy. V jeho stopách išiel aj druhý silbašský farár Michal Valach, ktorý tu pôsobil od roku 1866 do roku 1874. Venoval sa zveľaďovaniu života slovenskej menšiny, ale zároveň pôsobil ako konateľ Matice slovenskej v Báčke a prispieval do slovenských novín a časopisov. Mal výrazný podiel na výstavbe novej školy v Silbaši a okrem toho bol v pivnickom školskom okrese dekanom.

Aj ďalší kňazi a učitelia sa zaslúžili o udržanie národného povedomia a vzdelávania Slovákov. V rokoch 1874 – 1876 pôsobil v Silbaši ako evanjelický kňaz Félix Kutlík (1843 –1890). Bol to významný osvetový a kultúrny dejateľ, jeden z prvých skutočných spisovateľov vojvodinských Slovákov. Zo záznamov Félixa Kutlíka sa dozvedáme, že v Silbaši vtedy žilo asi 2800 obyvateľov, z toho 721 Slovákov, a ďalšiu časť tvorili Srbi. Bolo to obdobie, keď osada nemala žiadne národno-osvetové spolky. Vzácnym dokumentom je práca Félixa Kutlíka Dejiny Cirkvi ev. a. v. silbašskej, ktorá je jeho prvou vojvodinskou historickou prácou. V snahe zachovať budúcim pokoleniam trvalé záznamy podal stručné dejiny silbašských Slovákov, zaujímal sa najmä o osídľovanie a kultúrny život. Z obdobia pobytu v Silbaši sa zachovala aj jeho rukopisná práca, obsahujúca súpis slovenských silbašských rodín. Pri každom mene bol uvedený dátum, miesto narodenia, miesto úmrtia. Pri menách detí sa uvádzajú údaje o krste a sobáši. Félix Kutlík zdôrazňoval hlavne pozdvihnutie morálky medzi dospelými a školskú dochádzku medzi deťmi.

Zdroj: wikipedia

Súčasný slovenský evanjelický kostol začali Silbašania stavať na mieste, kde bola predtým modlitebnica. Dokončili ho a vysvätili 31. októbra 1886 v deň Pamiatky reformácie. Organ v silbašskom kostole kúpili z kostola v Laliti a používa sa dodnes. Na hornom strope nad oltárom sa nachádza reprodukcia slávneho obrazu Poslednej večere Leonarda da Vinciho, ktorú urobil v polovici 20. storočia majster M. Kocka z Kysáča. Počas celého 20. storočia bola cirkev základným nositeľom tak cirkevného, ako aj verejného kultúrneho života slovenskej menšiny. Úspešne tu roky pôsobil cirkevný spevokol, ktorý bol prítomný na každej cirkevnej slávnosti a v poslednom desaťročí 20. storočia tu úspešne pôsobila evanjelická mládež, ktorá vo vojnových rokoch usporadúvala verejné humanitné koncerty s nábožnými piesňami v slovenskom jazyku. Silbašania pravidelne oslavujú Deň pamiatky reformácie 31. októbra, keď sa koná aj dedinská oslava kirbaj.

Školstvo je ďalším pilierom slovenského života v Silbaši. Jeho základy boli položené ešte v rámci cirkevnej školy, o ktorej rozvoj sa pričinili početní farári a učitelia. Novú budovu cirkevnej školy postavili v roku 1900. Významnú úlohu v tom zohral farár Viliam Seberíny, ktorý pôsobil od roku 1876 do roku 1914. Svoju cirkevnú školu (1836) mali aj srbskí občania. Zoštátnením sa tieto školy zlúčili a po druhej svetovej vojne dostala škola meno Základná škola bratov Novakovcov, a to podľa piatich bratov, ktorí zahinuli v druhej svetovej vojne. Slovenské deti sa vyučujú v slovenskom jazyku v prvých štyroch ročníkoch, zatiaľ čo vo vyšších ročníkoch je výučba v srbskom jazyku a slovenčina je fakultatívnym predmetom. Táto škola má svoje vysunuté oddelenia v susedných osadách v Despotove a v Paragu.

Foto: Ondrej Miháľ

Kultúrny život Silbaša

V kultúre v Silbaši sa začalo aktívne pracovať koncom 19. storočia, keď bol založený Slovenský čítací spolok pod vedením učiteľa Samuela Hrúza. Roku 1906 nacvičili prvé divadelné predstavenie. Už na Hromnice v tom istom roku usporiadali divadelný večierok a obecenstvu sa predstavili veselohrou a slovenskými pesničkami. Tým boli položené základy ochotníctva v Silbaši.

Roku 1922 bol v Silbaši založený Slovenský spevokol pod vedením učiteľa Jozefa Párnického. Pôsobil paralelne s existujúcim srbským chórom. Spolok založili iba muži, ale neskôr sa členstvo rozšírilo aj o ženské hlasy. V repertoári mali aj iné ako cirkevné piesne. V roku 1923 založili aj hudobný orchester. Do dejín kultúrneho života v Silbaši sa zapísal aj Sokolský spolok, v ktorom sa aktívne prejavovala srbská a slovenská mládež. Miestny odbor Matice slovenskej začal pôsobiť v roku 1933 a prvý predseda bol učiteľ Martin Kmeť. V medzivojnovom období boli aktívni na kultúrnom poli najmä silbašskí učitelia. O rozvoj divadelného života sa starali Michal Stupavský, Ondrej Turóci, Ema Kmeťová a Zuzana Sirácka.

Hoci otázka súvisle organizovaného kultúrneho života v Silbaši nie je ešte dostatočne preskúmaná, možno s istotou povedať, že slovenské tradície tu sprevádzali každodenný život Slovákov. Slovenská mládež sa v tomto období popri priadkach zabávala aj v Škodákovej krčme, kde hrávať do tanca chodili Trpkovci, neskôr Zolňanovci – hudba zo Selenče. Tu sa konali aj divadelné predstavenia, ktoré Silbašania nacvičili sami alebo im ich prišli zahrať z okolitých osád. Cestou na zábavu sa dievky pozývali tak, že jej kamarátky spievali pod oknom a tak sa slovenské piesne ozývali z mnohých ulíc celej dediny.

Po druhej svetovej vojne silbašskí Slováci založili Kultúrnoosvetový spolok Milana Rastislava Štefánika. V tom čase bolaaktívna predovšetkým divadelná zložka, a to vďaka režisérovi Michalovi Sklabinskému. Divadelná skupina v päťdesiatycha šesťdesiatych rokoch stvárnila pod jeho vedením početnépredstavenia, s ktorými vystupovala na domácom javisku av iných osadách ako v Báčskej Palanke, Selenči, Hložanoch,Lugu, Iloku, v Erdevíku. Doma často vítali ochotníkovz okolitých osád a zúčastňovali sa aj na divadelných prehliadkach.

Foto: Emil Lačok

V polovici päťdesiatych rokov 20. storočia založili ženy v Silbaši spolok žien, v ktorom do roku 1991 pravidelne organizovali výstavy ručných prác. Zvyčajne to bolo pri príležitosti Medzinárodného dňa žien.

Dom kultúry sa začal stavať v roku 1949 a prvá projekcia filmu v kine, ktoré sa v Dome kultúry nachádzalo bola 07. júla 1954.V rámci Mládežníckej organizácie, ktorá tu pôsobila od šesťdesiatych rokov, sa vytvorila tanečná skupina, ktorá združovala asi desať párov tanečníkov, niekoľko spevákov a muzikantov. Začiatkom osemdesiatych rokov mali veľmi aktívnu činnosť a venovali sa najmä tanečnému folklóru - nacvičovali srbské, slovenské, vlašské a rusínske tance.

V roku 1980, keď sa v Silbaši pripravovalo nahrávanie známeho juhoslovanského vysielania pre dedinu Vedomosti bohatstvo Znanje imanje, Silbašania renovovali Dom kultúry a bola to vhodná príležitosť, aby skoncentrovali všetky sily a predstavili čo najlepšie kultúrne tradície Silbaša.

V roku 1995 začal pôsobiť Kultúrno-umelecký spolok Silbaš. Aj v ňom sa divadlu venovala primeraná pozornosť, čo sa odzrkadlilo na výsledkoch. Zúčastňovali sa na prehliadkach slovenských ochotníckych divadiel, najmä na prehliadkach divadelných inscenácií dolnozemských autorov – DIDA, kde boli viackrát ocenení. Neskôr bola na tejto báze založená divadelná skupina Drahokamy, ktorá nahrala početné televízne komické seriály na námety späté so životom na dedine v súčasnosti.

V deväťdesiatych rokoch bola obnovená činnosť Miestneho odboru Matice slovenskej v Silbaši. S touto organizáciou súviselo i dianie na kultúrnom poli, avšak po niekoľkoročnej činnosti sa jej pôsobenie v Silbaši ukončilo.

Do nového milénia vstúpila aj slovenská kultúra v Silbaši s novými plánmi. V roku 2005 vznikol Detský folklórny súbor Silbašaník pre najmladších členov - žiakov základnej školy. Najväčšiu časť repertoáru Silbašaníka tvoria detské hry. Pravidelne sa zúčastňujú aj na detskom festivale Zlatá brána, kde už roky patria medzi popredné súbory. Získali tu prvú cenu v roku 2006.

V Dome kultúry sa nachádza od roku 2007 pobočka Ľudovej knižnice Veljka Petrovića z Báčskej Palanky. Knižnicu založili v roku 1963 a v uplynulých rokoch knihy niekoľkokrát sťahovali. Knižnica je univerzálna a prístupná všetkým obyvateľom Silbaša. Roku 2010 mala 330 členov a 9 500 kníh a detských obrázkových knižiek – srbských a slovenských. V tom roku získali 554 nových kníh, včítane detských, z čoho deväťdesiat je v slovenčine. Knižný fond sa stále dopĺňa s dôrazom na najnovšie a najaktuálnejšie knihy. V knižnici sa organizujú kreatívne dielne, ktoré tu združujú mladších čitateľov.

Knižnica sa môže pochváliť aj knihami silbašského autora Budimira M. Popadića, a to knihami Silbaška kazivanja (2007), Običan divan silbaški (2008) a Mirisi silbaškog detinjstva (2010). V prvej knihe hovorí aj o niektorých slovenských zvykoch a obyčajach. A posledná kniha v poradí zachytáva po prvýkrát knižne aj život Slovákov v tejto dedine. Prostredníctvom textov v srbskom a slovenskom silbašskom nárečí prináša pohľad na minulé časy - na akýsi iný Silbaš, iné životné podmienky, zvyky z minulosti srbskej a slovenskej národnosti a na dávne osobnosti, ktoré dnes žijú iba v spomienkach Silbašanov.

Od roku 2008 spestruje kultúrny život Silbaša aj Združenie silbašských žien, ktoré si v roku 2010 zorganizovalo podujatiepod názvom Čaro višieň. O rok neskôr v jeho rámci vystúpilapo prvýkrát aj ženská spevácka skupina zo Silbaša, a to sozmesou slovenských ľudových piesní. Spolok sídli v Domekultúry, kde má upravenú izbu v etnoštýle.

Prečo by ste mali navštíviť Silbaš?

Silbaš je v širokom okolí známy chýrečnými muzikantmi rómskeho pôvodu. Ospevuje ich aj známy srbský spevák Zvonko Bogdan v piesni Jedan stari kontrabas, ktorá je venovaná Stevanovi Nikolićovi, prezývanému Crni Steva. Bol to silbašský rodák, ktorý svojou hrou na tzv. begeši (kontrabas) sa prepracoval za stáleho člena Tamburášskeho orchestra Rádiotelevízie Nový Sad. Svojou hrou a jedinečnou charizmou patril do známeho okteta Osam tamburaša s Petrovaradina, ktorý viedol vynikajúci tamburáš Janika Balaž.

Zdroj: panoramio

Milovníkom dedinského prostredia a báčskej vojvodinskej roviny odporúčame navštíviť Silbaš koncom júla, keď sa koná podujatie Bostanijada, ktorého cieľom je na jednej strane zvyšovať kvalitu pestovania melónov a na druhej strane predstaviť svoj produkt verejnosti. Bostanijada bola prvýkrát usporiadaná v roku 1989 a odvtedy popri melónoch prezentuje zeleninu, agrotechniku a osivá, čo každoročne priláka veľa návštevníkov. Bostanijada do programu zaraďuje aj súťaž o najväčší a najsladší melón, ale aj rôzne školenia, zábavný, športový, kultúrno-umelecký program a výstavu ručných prác. Doteraz najťažší šťavnatý sladký plod vážil 23 kg. Bostanijada je zaradená aj do turistickej mapy Báčskej Palanky a každé leto láka turistov.

(Výskum vykonal Marijan Pavlov)