Ján Nosál
Ján Nosál sa narodil 17.03. roku 1941 v Selenči. Je známym hudobným skladateľom, pedagógom, upravovateľom a kantorom. Je autorom zborových skladieb pod názvom Rukoväti, prvej dolnozemskej slovenskej opery Zypa Cupák a oratória Mária Magdaléna. Počas svojho života jeho tvorba v oblasti vážnej slovenskej hudby nebola zvlášť povšimnutá, ale jeho tvorbe sa v budúcnosti bude venovať adekvátny priestor.
Základnú školu zakončil v Selenči. Ako 12 ročný bol kantorom v rímskokatolíckom kostole Najsvätejšej Trojice v Selenči. Strednú učiteľskú školu zakončil v Sombore.
Ako učiteľ triednej výučby pracoval (1961-1962) v Selenči na ZŠ Jána Kollára. Pôsobil aj v Rádio Novom Sade ako hudobný redaktor Slovenskej redakcie. Potom odišiel do Sarajeva študovať na vyššiu hudobnú školu smer Strunové hudobné nástroje a po jej zakončení (1965-1967) pracoval v Sokolci ako prednášateľ hudobnej kultúry na tamojšej ZŠ . Potom prednášal na Strednej učiteľskej škole v Sriemskej Mitrovici (1967-1969). Prišiel do Selenče (1969-1971) kde pracoval na ZŠ ako prednášateľ hudobnej kultúry. Roku 1971 odchádza do Belehradu, kde sa zapisuje na fakultu hudobných umení (1971-1975). Počas svojho školenia v Belehrade ako prednášateľ hudobnej kultúry pracoval v Zemune na viacerých základných školách a v KUS Branko Radičević pracoval ako zakladateľ a umelecký vedúci tamburášskeho orchestra (1973-1975). Roku 1977 postgraduálne získal akademický titul magister hudby na tému „Harmonický štýl St. St. Mokranjca“.
Od roku 1978 pracuje v Alexandrovci ako hudobný redaktor vo vydavateľstve gramoplatní - Diskos, odkiaľ odišiel do predčasného invalidného dôchodku. Dlhé roky Externe spolupracoval s TV Belehrad. Štyri roky (1992-1996) s rodinou strávil na Slovensku. Žil v Horných Zeleniciach, pri Trnave odkiaľ sa vrátil do rodiska kde počas posledných dvoch rokov svojho života (2007-2009) bol znovu kantorom v rímskokatolíckom kostole.
Jeden je zo zakladateľov selenčských festivalov Selenča v znamení mladosti a Festivalu nových piesní v duchu ľudovej tvorby Selenča 70, ktoré boli zárodkom festivalu Súťaž o slovenskú hudobnú tvorbu, neskoršie Zlatý kľúč pre ktorý i komponoval.
V Zväze združení skladateľov SOKOJ sa s menom Jána Nosála stretáme v rôznych úlohách zhruba 500 krát. Nachádzame ho tam ako autora skladieb, úprav ale i textov slovenských a mnohých srbských skladieb rôznych žánrov. Upravoval slovenské ľudové piesne pre ľudový orchester RNS.
Založil tamburášsky orchester v KUS Branko Radičević v Zemune a neskoršie založil i svoj vlastný tamburášsky orchester: Tamburaši s Dunava. V Selenči v roku 1996 založil súbor Matičiari.
Ján Nosál bol tiež i zberateľov slovenských ľudových piesní a vydal ich v podobe upravených, harmonizovaných skladieb pre spevácky zbor. V skladbách, ktoré najprv nazval Evenky a neskoršie Rukoväti zahrnul slovenské ľudové piesne opierajúc sa o Rukoväti Stevana Stojanovića Mokranjca. Ide tu vlastne o skladby, ktoré sú v svetovej literatúre pomenované ako suity, vence, venčeky, kytky, kytice a podobne. Utvoril celky zostavené z rozličných častí. Vydal dve knihy svojich Rukovätí, z ktorých prvá vyšla roku 2002 a druhá v roku 2003. Prvá obsahuje 14 Rukovätí a dve skladby; dievčenský a mládenecký nápev. Druhá zbierka obsahuje 13 rukovätí pre dospelé zbory a jednu malú rukoväť pre detský zbor. Autorom je aj samostatných zborových skladieb písaných pre Združené zbory Zvony zo Selenče a Neven z Báču. Pre tieto zbory utvoril skladby: Slovenská modlitba, Áve Mária, Materská krajina, Dolná zem, Selenča, Moj dični Bač, Gorko vino pijem, Škripi đeram.
V roku 2007 vyšla zbierka zborových skladieb pod názvom „Panonske rukoveti“ v ktorej ich je 7. Tu ide o srbské ľudové piesne harmonizované, ale i upravované pre miešaný spevácky zbor.
Ján Nosál je autorom prvej dolnozemskej slovenskej opery pod názvom Zypa Cupák ktorá sa dožila svojej premiéry v roku 2004 v Selenči a je nahratá v podobe audio zápisu.
Jeho vzácnym duchovným dielom je i do teraz ešte nepredvedené oratórium Mária Magdaléna, písané pre sólistov, miešaný zbor, drevené a plechové dychové, sláčikové, bicie hudobné nástroje a harfu.
Zomrel 29.01. 2009 v Selenči kde je i pochovaný na rímskokatolíckom cintoríne.
