Muzikologická konferencia pod názvom Slovenská hudba vo Vojvodine, v poradí 12., sa konala dňa 26. novembra 2016 v Ústave pre kultúru vojvodinských Slovákov. Prebiehala v znamení témy Život a dielo etnomuzikológa Martina Kmeťa pri príležitosti jeho nedožitých 90. narodenín. S tým cieľom boli vyzvaní domáci a zahraniční odborníci, aby z rôznych aspektov preskúmali činnosť poprednej osobnosti vo svete hudby vojvodinských Slovákov a aby tak prispeli k zosystematizovaniu jeho celoživotného diela. Svoje príspevky na konferencii referovali siedmi odborníci, a hold svojmu dlhodobému členovi vzdali aj členovia speváckeho zboru Slovenského kultúrneho centra P. J. Šafárika v Novom Sade, ktorí na začiatku podujatia predniesli jeho skladbu Božská iskra.

Zborník prác prináša príspevky o diele Martina Kmeťa zamerané na aspekty muzikologické, skladateľské, pedagogické, estetické, či vedecko-výskumné. Každý z nich nasvedčuje, že sme v našich radoch mali nesmierne tvorivého a horlivého hudobného odborníka, ktorý sa staral o úroveň prezentácie slovenskej hudby a jej interpretácie vo vedeckých kruhoch. To znamená, že v príspevkoch nájdeme zhrnutie jeho hudobných a estetických štúdií, zoznam autorských skladieb, recepciu jeho diela v médiách, ale aj ukážku toho, ako ovplyvnil ďalšiu výskumnú činnosť, konkrétne keď ide o pazovské piesne. Na konferencii zazneli aj ukážky jeho skladieb, uložených v archíve Novosadského rozhlasu. S cieľom sprístupniť tieto skladby širšej verejnosti a so súhlasom Novosadského rozhlasu zvukové nahrávky sme uložili aj na portáli Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov do kategórie, v ktorej sa nachádzajú biografické údaje o M. Kmeťovi.

Konferenciu sme venovali osobnosti a dielu Martina Kmeťa predovšetkým zato, aby sme sa mu aj týmto spôsobom verejne poďakovali za všetko, čo pre našu slovenskú komunitu vykonal. Z druhej strany, konferencia má aj ďalšie poslanie a tým je ovplyvňovať kvalitu hudobného života vojvodinských Slovákov v dnešnej dobe. Keď sa zamyslíme nad odkazmi, ktoré nám necháva vo svojich štúdiách, tak nemôžeme zostať ľahostajní k tomu, že sme si ako menšina dlhú dobu zachovali piesne predharmonického štýlu. Sú jedinečné, svojím charakterom a obsahom unikátne, a sú výnimočnými skvostmi nášho nehmotného kultúrneho dedičstva. Aj vďaka M. Kmeťovi sú tieto piesne zapísané vo vojvodinskom múzeu, neskôr v roku 2006 aj digitalizované, zapísané sú v našich

kapitálnych zbierkach, a obsahuje ich aj register, ktorý zostavil M. Kmeť. Keď je tomu tak, položme si logickú otázku, prečo po nich nesiahať a častejšie ich neinterpretovať na našich festivaloch a rôznych hudobných podujatiach? Chce to síce trochu viac námahy, ale výsledky iste budú mnohonásobné. Veď register obsahuje až 2700 piesní, čo môžeme pokladať za naše veľké kultúrne bohatstvo.

Kmeťova fascinácia pazovským spievaním bola do veľkej miery podmienená aj tým, na čo upozorňoval B. Bartók, J. Kresánek a aj V. Žganec – podobnosťou týchto piesní s tými z chorvátskeho Medzimuria. Aj keď sa nikomu z nich nepodarilo dokázať vlastnú teóriu, každý podal veľmi fundované zdôvodnenie a každý má svoj podiel pravdy. To však, čo môžeme urobiť my sami, je vyhľadať také piesne, nadviazať spoluprácu s podobnými spevákmi alebo telesami z Medzimuria a zaoberať sa týmto fenoménom prakticky. Iste by sme prispeli k zveľadeniu cezhraničnej spolupráce, k čomu dnes existujú aj patričné fondy podpory. Kvalita a rôznorodosť kultúrnej a hudobnej prezentácie by podstatne stúpla, iste by sa z nej zrodili aj ďalšie komparatívne štúdie.

Najväčšou výzvou zostáva publikovanie skladieb Martina Kmeťa. Ukázalo sa, že stopy po jeho skladbách nachádzame v archíve Novosadského rozhlasu, kde sú uložené zvukové nahrávky. S notovým materiálom je to zložitejšie a žiaľ, zatiaľ mnoho toho nie je nájdené. Konferencia si dala za cieľ zhromaždiť aspoň notové materiály klavírnych miniatúr, prípadne jeho kantáty, ako aj zborové piesne, avšak v čase konania konferencie sa k organizátorom dostal iba zlomok z jeho tvorby. Nepotešila ani odpoveď z vojvodinského múzea, že skladby M. Kmeťa vo svojom archíve uložené nemajú. Ako to aj z príspevkov v tomto zborníku vyplýva, Kmeťov prísny vzťah k slovenskej veci sa prejavoval v jeho neustálom reagovaní na tep hudobného života. Bol pri zrode slovenského programu Novosadského rozhlasu, pri veľkom projekte vojvodinského múzea, ktoré nahrávalo ľudové piesne vo Vojvodine, bol pri definovaní najväčších hudobných festivalov vojvodinských Slovákov, aktívne pôsobil v slovenskom spolku P. J. Šafárika v Novom Sade, hodnotil, apeloval, kritizoval, chválil, povzbudzoval… Slovom, mal nadhľad, vedel, čo je potrebné urobiť a snažil sa usmerňovať javy a spolupracovníkov tak, aby sa dosiahli tie najušľachtilejšie ciele v oblasti hudby.

Doprajme si, aby dielo Martina Kmeťa bolo aj vďaka našim muzikologickým konferenciám dôkladne spracované, zosystematizované a následne vhodne interpretované, propagované, a aby ako také ovplyvňovalo ďalších hudobníkov z radov vojvodinských Slovákov.  

Milina Sklabinská