HUDOBNOTEORETICKÉ PRÁCE ETNOMUZIKOLÓGA MARTINA KMEŤA

Zo všetkých aktivít na poli hudby, ku ktorým Martin Kmeť inklinoval, patrí k najpozoruhodnejším javom jeho vedecká práca, ktorá má za cieľ hudobno-teoreticky definovať špecifiká slovenskej vojvodinskej ľudovej piesne. Predpokladom na dosiahnutie tohto náročného cieľa je dôkladné poznanie celoslovenského korpusu ľudových piesní, na ktoré nadväzuje slovenská vojvodinská tradícia, poznanie kontextu balkánskeho hudobného zázemia a napokon dôverné poznanie hudobnej predstavivosti tunajších vojvodinských Slovákov, jej zapisovanie, predvádzanie a skúmanie či tlmočenie jej tonálneho, textového, formálneho či kontextuálneho charakteru. „Charakteristiky, dosahy, hodnotu a kvalitu hudobnej tvorby nášho prostredia budeme môcť vzhliadnuť a oceniť iba vtedy, ak sa zoznámime s činiteľmi, ktoré vplývali na jej fyziognómiu a obsah,“ tvrdí M. Kmeť v jednom zo svojich hudobno-teoretických príspevkov, ktorý v tomto smere publikoval 1. O tom, že veľmi dobre poznal všetky spomínané aspekty, sa dozvedáme z vyše päťdesiatich hudobno-teoretických prác, ktoré uverejňoval v mesačníkoch pre literatúru a kultúru Nový život (8 štúdií), zborníkoch Spolku vojvodinských slovakistov (2 štúdie), v zborníkoch Spolku vojvodinských folkloristov (5 štúdií), v zborníkoch spoločnosti PČESA (7 štúdií), odborné štúdie v zbierkach ľudových piesní, v zbierkach, ktoré spracúvajú problematiku národno-oslobodzovacieho boja, v zborníkoch, ktoré sa zaoberajú folklórom v Juhoslávii, ako aj v ďalších zborníkoch prác s problematikou tradičnej kultúry vojvodinských Slovákov.

Prvý príspevok venovaný hudbe vojvodinských Slovákov publikoval Martin Kmeť v roku 1964 pod názvom Niektoré charakteristiky ľudových piesní juhoslovanských Slovákov. V ňom sú uvedené údaje o zberateľských akciách v minulosti a v čase, v ktorom príspevok vznikol. Evidujú sa tu najprv aktivity pri zbieraní textov ľudových piesní, následne v súlade s nárastom hudobne vzdelaných osobností aj zápisy týchto nápevov. V príspevku sú zachytené aj návštevy niektorých hudobných osobností zo Slovenska, avšak celkovo sa tu konštatuje, že „na tomto poli nás čaká veľa práce. Treba sa zoznámiť s hudobným myslením nášho človeka, spoznať jeho hudobnú predstavivosť a jej charakteristiky a umožniť, aby získané poznatky poslúžili na praktické účely, pre výučbu v školách, vývoj hudobnej kultúry ľudu a inšpiračný zdroj pre budúcich skladateľov.“ 2 V texte predstavuje M. Kmeť aj niektoré typické hudobné štýlové prvky našich starých nápevov ako aj niektoré postrehy v súvise s vývojom novej uhorskej piesne. Už v prvom publikovanom texte badať vysokú odbornosť, keď autor vyberá osem notových príkladov na ilustráciu svojich tvrdení, ďalej keď sa opiera o relevantné zdroje a muzikologické a zberateľské osobnosti, ako aj o dôverné poznanie hudobného materiálu, na zbere ktorého sa osobne ako spolupracovník Vojvodinského múzea zúčastnil. Aj dnes skutočnú raritu predstavujú piesne zapísané na trinástich pásoch, ktoré vznikli počas terénnych výskumov v rokoch 1957 ‒ 1965. V tom čase múzeum zaangažovalo odborných spolupracovníkov, aby vykonali nahrávanie a zápis slovenských ľudových piesní vo Vojvodine. M. Kmeť sa na tomto podujatí osobne zúčastnil. Deväť za všetkých pásov má príslušné sprievodné materiály, noty a texty piesní a až sedem pásov kompletne zabezpečil M. Kmeť. Ide celkovo o 450 ľudových piesní z našich prostredí 3. Už vtedy ho zaujala pentatonická tonálna kostra v speve staropazovských Slovákov. K tejto problematike sa neskôr často vracal a podrobne ju skúmal.

V ďalšej vedeckej štúdii, ktorú publikuje o šesť rokov neskôr, evidujeme skutočný prienik do podstaty hudobného myslenia vojvodinských Slovákov. Ide o text s názvom Výskyt starých tonálnych štruktúr v ľudových piesňach vojvodinských Slovákov. 4 Serióznosť zberateľskej a analytickej práce s hudobným materiálom sa opiera o vedecké poznatky muzikológov a etnomuzikológov zo Slovenskej republiky. Slovenská ľudová pieseň zo stanoviska hudobného od Jozefa Kresánka (1913 ‒ 1986), ktorá vyšla v roku 1951 v Bratislave, mala pre slovenskú muzikológiu zakladateľský význam. Jeho hudobno-teoretické poznatky a názory, spôsoby analýzy a triedenie hudobného materiálu ako aj širšie ponímanie hudobného myslenia sa onedlho po vydaní práce dostali aj na Dolnú zem. V jednom zo svojich hudobno-teoretických článkov sa M. Kmeť zmieňuje o tom, že systematickejšie zaoberanie sa hudobným folklórom patrí už výrazne do druhej polovice 20. storočia. Vyplynulo to najmä z obsahu knihy J. Kresánka Slovenská ľudová pieseň zo stanoviska hudobného, ktorá sa nám pre vtedajšiu blokádu dostala do rúk až v roku 1954”5. Ako hovorí, dovtedy už bolo zozbieraných a znotovaných niekoľko stoviek nápevov v novosadskom rozhlase. Inšpirovaný vedeckým dielom, ktoré sa mu stalo “vzpruhou a vodidlom”, sa M. Kmeť podujal bádať a vyhľadávať originalitu slovenskej vojvodinskej ľudovej piesne.

O tom, že sa práca nášho etnomuzikológa prelínala s prácou J. Kresánka, hovorí fakt, že sa aj slovenský vedec pri abstraktnejšom pohľade na fenomén slovenského folklóru dopracoval k štrukturálnym zásadám piesne staroslovenskej. J. Kresánek píše, že “na našom území je križovatka oboch základných tonálnych princípov ľudovej hudby staroslovanskej. Až na naše územie zasahuje starší tetrachordálny princíp, ktorý nás viaže s hudbou južných Slovanov, s hudbou Bulharov, Srbov, Chorvátov z Medzimuria ‒ Maďari tvoria plynulý most“. Na zjednocujúce prvky stredoeurópskeho hudobného ponímania sa zameriava aj M. Kmeť, najmä keď v komparatívnej práci hľadá podobnosti a rozdiely výskytu pentatoniky v Medzimurí a v Starej Pazove. M. Kmeť príspevok píše na podnet Kodályiho inštitútu v maďarskom Kečkeméte, ale príspevok odznel aj na 10. zjazde ľudovej hudby na počesť storočnice narodenia etnomuzikológa Vinka Žganca roku 1990 v chorvátskom Čakovci. Texty “Hrvatske pučke popjevke iz Medjumurja” Vinka Žganeca z roku 1921 využíva vo svojej vedeckej práci aj J. Kresánek. Okrem J. Kresánka na Dolnú zem prichádzalo aj niekoľko ďalších skupín zberateľov zo Slovenska. Izolovanosť našej entity zapríčinila zakonzervovanie istých prinesených prvkov do takej miery, že sa podobné nenachádzajú už ani na Slovensku, čo pre výskumníkov zo Slovenska predstavovalo skutočnú výzvu.

V spomínanej štúdii, ktorá vyšla v roku 1973 ako výsledok vedeckej konferencie venovanej tradičnej kultúre Slovákov vo Vojvodine, sa autor zameriava na korpus piesní, ktoré patria k tým najstarším. Analyzuje melodické hudobné myslenie, ktoré predchádza harmonickému, a tak predkladá čitateľovi piesne, v ktorých je základom trojtónová kostra, a piesne, ktoré od trojtónovej kostry smerujú k pentatonike. Mimoriadne zaujímavou zložkou štúdie je rozbor šesťdesiatich pazovských pentatonických piesní. Podľa autorovho názoru konzervujúce a retardačné činitele umožnili, aby sa takéto piesne zachovali v našom prostredí. Na Slovensku je takých piesní v nepomerne menšom počte, lebo vplyvom rozvíjajúcich a nivelizujúcich prvkov tieto piesne na Slovensku stratili pôvodnú bezpoltónovosť. V štúdii sa zároveň zdôrazňuje, že ide iba o začiatok analytického rozboru korpusu ľudových piesní Slovákov vo Vojvodine a určitým spôsobom sa anticipujú ďalšie rozbory smerujúce k diferenciácii starej a novej piesne.

Staropazovské piesne sú pre autora centrálnym bodom záujmu a venuje sa im v mnohých ďalších štúdiách. K tým prvým patrí štúdia Vplyv ľudových hudobných nástrojov na vývin pazovského spievania, ktorá bola uverejnená v zborníku k 200. výročiu príchodu Slovákov do Starej Pazovy v roku 1970. Neskôr im venuje značnú pozornosť v prácach písaných pre zborníky Spolku folkloristov Vojvodiny, presnejšie v zošite číslo 3 v príspevku Slovačke narodne pesme u Staroj Pazovi (Slovenské ľudové piesne zo Starej Pazovy) a v zošite číslo 5 Mogućnosti etnomuzikološkog objašnjenja pojava pentatonike u Staroj Pazovi i u Medjumurju (Možnosti etnomuzikologického vysvetlenia javu pentatoniky v Starej Pazove a v Medzimurí). Príspevok pod názvom Pentatonika u Medjumurju i Staroj Pazovi (Pentatonika v Medzimurí a v Starej Pazove) bol prednesený v rámci pripomienky stého výročia narodenia Vinka Žganca6 a uverejnený v zborníku, ktorý bol publikovaný v roku 1991.

V roku 1974 vychádza nová štúdia pod názvom Ľudové piesne vojvodinských Slovákov v porovnaní s ľudovými piesňami na Slovensku. V nej sa autor zásadnejšie snaží zodpovedať na otázku, v čom spočíva originalita ľudových piesní vojvodinských Slovákov. Komparatívnou metódou na základe zhromaždených melódií a textov sa dopracoval k definovaniu kategórií piesní, ktoré ostali v pamäti vojvodinských Slovákov. V texte však zdôrazňuje nedostatok systematickosti vo vydávaní piesní, zároveň však ako pozitívne príklady, ktoré naznačujú, že sa s touto problematikou pohlo dopredu, uvádza výskumnú činnosť Vojvodinského múzea a zberateľskú a produkčnú činnosť v Novosadskom rozhlase. V súvislosti s piesňovým repertoárom vojvodinských Slovákov a s ohľadom na ich pôvod vytvoril klasifikačný systém, v rámci ktorého rozdeľuje piesne do nasledovných kategórií: prinesené zo starej vlasti počas sťahovania; dodatočne importované zo Slovenska; utvorené vo Vojvodine a prebrané od iných národov a národností. Sám však zdôraznil, že pieseň ako živý a meniaci sa organizmus nemožno klasifikovať iba týmto spôsobom a že klasifikácia sa vzťahuje na tie typy piesní, ktoré sa u nás spievajú. V tej istej práci M. Kmeť dodáva, že by bolo možné v nadväznosti na folklórne prvky zo Slovenska utvoriť podskupinu, ktorá by zahŕňala piesne, ktoré si Slováci sťahovaním priniesli do novej vlasti, ale ktoré v pôvodnej vlasti vymizli. Aby mohol piesne zaradiť do správnych kategórií, čerpal autor informácie z kapitálneho diela Slovenské spevy (zbierky slovenských ľudových piesní), zo slovenských ľudových piesní zozbieraných Bélom Bartókom, ale aj z iných zbierok. Podľa príbuznosti s našimi piesňami ich autor rozdeľuje do skupín:

1. identické piesne (aj text aj melódia),

2. identická melódia, textový variant: a) bližší, b) vzdialenejší,

3. identická melódia, iný text,

4. a) variant melodicky bližší, textovo vzdialenejší,

b) variant textovo bližší, melodicky vzdialenejší,

5. identický text, variant melódie: a) bližší, b) vzdialenejší,

6. identický text, iná melódia,

7. variant melódie na iný text: a) bližší, b) vzdialenejší,

8. textový variant na inú melódiu: a) bližší, b) vzdialeneší,

9. rovnaký iba sujet (námet lexikálno-poetického textu)..

Ďalšia štúdia je z roku 1976 s názvom Hudobná tvorba Slovákov vo Vojvodine. Príspevok vyčerpávajúco spracúva tému folklórnej hudobnej tvorivosti a analyzuje hudobnú predstavivosť podľa etáp: najstaršia etapa (do konca prvej svetovej vojny), vývojová fáza medzi dvoma svetovými vojnami, obdobie ľudovej revolúcie a povojnových rokov, vývojové etapy 50. a 60. rokov a obdobie spoločensky organizovanej hudobnej tvorivosti. Touto štúdiou autor podal prehľad dejín hudby vojvodinských Slovákov.

Nasleduje plodné tvorivé obdobie: v ňom autor analyzuje novú tvorbu, ktorá vznikala počas druhej svetovej vojny, ktorú sám zažil, keď ako stredoškolák bol dirigentom zboru jedného vojenského práporu. Vyše desať štúdií zasvätil práve tejto téme a magisterskú prácu Popevke narodnooslobodilačke borbe u AP Vojvodini - uticaj raznih područja folklora na njihov sadržaj i oblik (Nápevy národnooslobodzovacieho boja v AP Vojvodine ‒ vplyv rôznych folklórnych regiónov na ich obsah a formu) obhájil na Fakulte hudobného umenia v Belehrade na Oddelení etnomuzikológie.

Etnomuzikologické práce o slovenskej ľudovej piesni vo Vojvodine nachádzame ďalej v piatich zborníkoch prác, ktoré každoročne vychádzali pod názvom Folklor u Vojvodini (Folklór vo Vojvodine). Zborníky publikovala Spoločnosť na ochranu folklórnych tradícií vo Vojvodine, ktorej bol M. Kmeť predsedom v období 1989 ‒ 1991. Nachádzame tu v srbčine písané analytické texty o štruktúre piesňového dedičstva tunajších Slovákov, osobitne o tzv. pazovskom spievaní. V srbčine sú publikované aj texty, ktoré pravidelne vychádzali v rámci združenia Proleće na Čenejskim salašima (História poľnohospodárstva „sálašov“ a dedín ‒ Jar na Čenejských sálašoch). Autor píše analytické príspevky v súlade s témami, ktoré združenie každoročne vyhlasovalo. V období 1990 ‒ 1997 sú v knihách VI ‒ XIII spracované piesne svadobné, piesne spievané v dedinských školách, nezvyčajné remeslá, ktoré sa spomínajú v piesňach, piesne spievané v domácnostiach, piesne, v ktorých sa spieva o „sálašoch“, vodách, susedoch, Rómoch, kúpe a predaji, jahodách a pod.

V roku 1998 Víťazoslav Hronec urobil výber z publikovaných prác M. Kmeťa a v časopise Nový život uverejnil článok s názvom Fragmenty o našej hudobnej kultúre. V týchto fragmentoch sa uvádzajú osobitné podkapitoly: O “pazouskom spievaní”, 1964, O vplyve inonárodného etnika na ľudovú hudbu v Starej Pazove, 1972, Hlavnú prácu na zachovávaní a zveľaďovaní našej hudobnej kultúry musíme zdolávať my sami, 1973, O zachovávaní pentatoniky v našich ľudových piesňach, 1973, Naša špecifickosť ‒ nočný spev mládencov po dedine, 1974, Dôsledky počardášovania našich ľudových piesní, 1974, O našich hudobných festivaloch vo všeobecnosti, 1975, O vzťahu literatúry a hudby, 1978, Účasť našej ľudovej piesne na formovaní mravného profilu ľudí, 1996, Niekoľko kritických záznamov o našom vzťahu k hudbe, 1998. V závere tohto výberu je uverejnená skladba Božská iskra pre mužský trojhlasný zbor.

Pri tomto stručnom prehľade hudobnovedných prác M. Kmeťa nemožno nespomenúť jeho štúdiu z roku 1998 Príčiny, dôsledky a prax uverejňovania prác z národopisu vojvodinských Slovákov v srbčine 7. Aj sám tu konštatuje, že napriek bohatej tematickej rozmanitosti, žánrovej šírke a priľnutia piesne k takmer všetkým prejavom spoločenského života, sa na ich dôkladnejšie poznanie dbalo primálo. Myslí tu najmä na systematickosť v podnecovaní a uverejňovaní odborných článkov z národopisu, ktorý v našej slovenskej vojvodinskej odbornej tlači akoby zostal na okraji pozornosti. Podobne je to aj so snahami preložiť odborné štúdie písané po slovensky do srbčiny a ich uverejňovanie v patričných publikáciách. Ako vynikajúci znalec charakteru a podstaty slovenskej piesne chce autor posmeliť ďalších odborníkov k ráznejšej konfrontácii názorov, lebo sa tak ľahšie vyhneme omylom, chybám a nedostatkom v snahe účelnejšie prispieť k zlepšeniu kultúrnej situácie. Článok sa nesie v kritickom tóne, podobne ako aj článok z roku 1994, keď sa kriticky píše o Retrospektívnej národopisnej bibliografii 1901 ‒ 1960, v ktorej je národopis Slovákov z Juhoslávie zachytený okrajovo a nedostatočne.

Okrem uvedených štúdií uplatňoval autor svoje bohaté vedomosti z oblasti etnomuzikológie vo všetkých oblastiach. Zostavoval spolu s inými zbierky ľudových piesní, písal zasvätené texty k nim, analyzoval iné zbierky, najmä v posledného desaťročia 20. storočia, sledoval tep hudobného života vojvodinských Slovákov a svojou neúnavnou prácou udržiaval hudobný aspekt kultúry tunajších Slovákov na vysokej úrovni. Po odborné rady chodili ku M. Kmeťovi tak skladatelia, ako aj hudobní pedagógovia a hudobníci. Preto nie je div, že sám za svojho života nepripravil na vydanie súhrnné dielo, obsahujúce vzácne poznatky, ku ktorým celoživotnou prácou dospel. Veríme, že v budúcnosti sa takéto súhrnné dielo objaví a že bude dôležitým prínosom k celistvému chápaniu hudobného života a potom aj celkovej kultúry Slovákov vo Vojvodine.

Resumé

Slovenská enkláva v dnešnom Srbsku počas svojej takmer tristoročnej vývinovej cesty mala celý rad osobností, ktoré reflektovali kultúrne javy enklávnej skutočnosti a dostávali ich do nových významových súvislosti. Dnes sú mnohé z týchto osobností vo väčšej alebo menšej miere známe najmä v úzkom odbornom kruhu. Zviditeľniť ich prácu a dielo v širšom zábere si kladú za cieľ odborné a akademické pracoviská. Jedným z nemnohých etnomuzikológov, ktorí svoje celoživotné pôsobenie zasvätili práve analýze podstaty hudobného myslenia slovenského etnika vo Vojvodine, bol Mr. Martin Kmeť. Výsledkom jeho sústavnej práce sú desiatky uverejnených odborných článkov v slovenskom a srbochorvátskom jazyku, spoluautorstvo pri zbierkach ľudových piesní, ale aj vlastná vokálna a inštrumentálna umelecká tvorba. Ako hudobný odborník bol osobnosťou, ktorá svoju celoživotnú muzikologickú prácu korunovala určením špecifík a charakteristík slovenskej ľudovej piesne vo Vojvodine. Za toto dielo získal rad ocenení, medzi ktoré sa zaraďuje aj medaila Zoltána Kodályiho a mnohé iné. O tom, v akej miere prispel k rozvoju vedeckého myslenia o hudbe, k rozvoju hudobného umenia, hudobnej praxe a hudobného života vojvodinských Slovákov, bude možné hovoriť po preskúmaní jeho komplexného diela. Odhalil mnohé kategórie piesní, ktoré nám dávajú priame odpovede na prepojenosť hudobného myslenia a cítenia s materskou krajinou, s novým prostredím, respektíve mieru ovplyvňovania a prelínania so všetkým, čo ich v danej chvíli obklopovalo. Náš príspevok je stručným prehľadom niektorých hudobno-teoretických prác, ktoré anticipujú potrebu hlbšieho a dôkladnejšieho výskumu diela M. Kmeťa.