Laudacio na Jána Labátha

Stáročia učili mojich predkov nerúbať nikdy povyše

hlavy vzdorovať

Vetriskám báť sa hromu a modlitbami vyprosovať dážď

I pršalo z neba

Božie požehnanie a plné boli chlievy aj stodoly Ale

ľudská márnivosť sa odvrátila od Hospodina

Nuž tu som dedič na prahnúcej zemi sám sýty samej

sýtej

Samoty medzi nenásytnými samotami a päsťou sa

dožadujem svojich

Práv na prívod bystrín z hviezdnych prameňov...

---------------------------------------------------

(1993)

(Ján Labáth: Na slovíčko básnik. In: Ján Labáth Letokruhy, s. 87)

Vaše excelencie, milé dámy, vážení páni,

dnes, keď je každý náš deň poznačený ďalšími výdobytkami vedy, a najmä techniky, keď sa človek dopracúva k doposiaľ nedosiahnuteľným poznatkom z vesmíru, keď najrelevantnejším jeho cieľom je mať zo všetkého zisk, keď v našej každodennosti panuje odcudzenosť; svet poézie, prózy, tepla, blízkosti, či útočiska je odsunutý na okraj záujmu spoločnosti kýmkoľvek sa v ňom nenájde materiál pre bulvár a tak aj zvýšený záujem čitateľskej, diváckej či poslucháčskej obce. Nám však, ktorí sme vyrastali a žili s umením, aj v súčasnosti verše Jána Labátha z nášho motta sú nielen svetom krásneho slova, ale aj posolstvom zachovávať ich v našej každodennosti a vedieť a môcť sa k nim utiekať.

A preto citujem „kto sa narodí básnikom, ten si Ariadninu niť nájde , a keď aj nezožne vavríny, bude s túžbou sliediť za svojimi snami a značiť zásvit v čase. Tak bolo.

Dúfajme, že aj bude.

Dodávam:

Je to akoby hľadanie drahokamu (v sebe), zásvit ktorého je na dosah ruky, a predsa v nedohľadne... Až pokiaľ nedôjde k súladu okolností so zmyslovým vnemom. Vtedy sa prejaví jeho kúzelná moc, ktorá rozhýbe celým vnútrom – a vznikne báseň. (Odtadiaľ a kam?, 2005)

Ctené slávnostné auditórium,

nesmierne ma preto teší, že dnes môžem predniesť laudacio na básnika, prozaika, prekladateľa, esejistu Jána Labátha z Nového Sadu, nositeľa Ceny Ondreja Štefanka za rok 2017 za všetko to, čo urobil a robí na poli literatúry nielen v slovenskom vojvodinskom, ale aj v celoslovenskom kontexte.

Ján Labáth sa narodil 13. októbra 1926 v Báčskom Petrovci, kde ukončil základnú školu a gymnázium. Štúdiá elektrotechniky absolvoval na Univerzite v Belehrade a Ľubľane. Pôsobí ako básnik, prozaik, prekladateľ. Po štúdiách pracoval ako elektrotechnický inžinier v Banja Luke, v Novom Sade a v Beočine. V rokoch 1965 – 1966 bol redaktorom literárneho časopisu Nový život, od roku 1990 žije na dôchodku v Novom Sade.

Začiatky jeho básnickej tvorby sú poznačené impresionistickým panteizmom: Slnečné hodiny (1958), Keď rieky rozvodnia sa (1961), Vzbura oblakov (1963). V druhom tvorivom období uverejnil básnické zbierky: Jesenná krajina (1970), Svätec s vypichnutými očami (1971), Váhy (1976), Pokračovanie (1984),  Studňa (1988), Letokruhy a v roku 2015 mu vyšiel výber z poézie Zásvity v čase. Jeho metódu básnických začiatkov Michal Harpáň nazval impresionistickým pansenzualizmom. Ďalej Labáth pokračoval v smere vitalizmu, totiž opojenosti životom a jeho básnický prehovor sa postupne rozrastá až smeruje k čoraz väčšiemu skonfliktneniu a existencionalizmu, čo tvorí jeho druhé tvorivé obdobie. Tretie obdobie sa vyznačuje dezilúziou, nostalgiou, spomienkami.

Literárny kritik Samuel Boldocký o Labáthovej tvorbe napísal, že „motívmi a symbolikou domova, sveta a herakleitovsky pochopeného času vo väčšej alebo menšej miere je poznačená celá jeho tvorba i básnická i prozaická, ale i skutočnosť, že nostalgia nie je iba veková záležitosť“.

Slovenská spisovateľka, esejistka, publicistka a filozofka Etela Farkašová jeho úvahy vidí ako súvahu „o prejdenej ceste „nášho človeka“ (človeka, ktorý sa mu prihovára „činným i trpným jestvovaním“, ktorý sa ustavične „vyhrabáva z dejinných rozvalín.... ktorý od vekov trvá, zmieta sa, omdlieva, cúva i padá, rastie a pokračuje vo svojej zostupnej chôdzi...“)

Vydal 16 zbierok veršov, dve knihy poviedok, román Diaľky a výber Diaľky a iné prózy,. Tiež knihy miscelanií Zaviate šľapaje a Odtadiaľ a kam?, ako aj Kto je to Goethe?. Prekladal verše pre deti Jovana Jovanovića Zmaja, Arsena Diklića a Dušana Matića zo srbčiny do slovenčiny. Štyri knihy týchto prekladov vyšli vo vydavateľstve v Petrovci.

Roku 1962 spolu s Miroslavom Antićom zostavil a preložil do srbčiny prvú celistvú antológiu slovenských vojvodinských básnikov v srbčine Rovina spieva – Raspevana ravnica.

Prekladal poéziu zo srbčiny, francúzštiny, ruštiny a angličtiny. Preložil okrem iného verše a prózy: Walta Whitmana, Charlesa Baudelairea, Carla Sandburga, Piérrea Jeana Jouvea, Luisa Aragona, Henriho Michauxa, Jacquesa Préverta, Leopolda Sédara Senghora, Reného Chara, Vesny Parunovej, Allena Ginsberga, Claudea Bauwensa, Jacquesa Crickillona a Umberta Beniho. Výber z týchto prekladov vyšiel knižne roku 1981 pod názvom Rozlúčka s vetrom. Je členom Spolku spisovateľov Vojvodiny a Spolku slovenských spisovateľov.

Tri razy bol odmenený cenou Nového života, v rokoch 1962, 1982 a 1990. Za zbierky Jesenná krajina a Svätec s vypichnutými očami dostal v roku 1971 Októbrovú cenu Nového Sadu. V roku 2007 dostal Cenu za životné dielo Spolku vojvodinských spisovateľov a roku 2016 cenu NRSNM za životné dielo.

O jeho poéziu a prózu, ale aj preklady vyjadrili záujem nielen národnostné vydavateľstvo vojvodinských Slovákov, ale jeho diela a preklady vyšli aj vo vydavateľstvách na Slovensku a v Nadlaku v Rumunsku, a v mnohých antológiách tak doma ako aj v zahraničí, čo hovorí v prospech vysoko umeleckých hodnôt jeho diela.

Patrí medzi najplodnejších básnikov a prozaikov vojvodinských Slovákov a je výnimočnou kultúrnou osobnosťou. Je obnovujúci člen Matice slovenskej v Juhoslávii/Srbsku a neúnavný organizátor slovenského kultúrneho života v Novom Sade, kde pôsobil ako prvý predseda Miestneho odboru oživotvorenej Matice slovenskej v rokoch 1990 až 2001 v troch funkčných obdobiach. Počas jeho funkčných období MOMS Nový Sad patril medzi najaktívnejšie MOMS Matice slovenskej s jeho literárnymi večierkami, kultúrno-zábavnými podujatiami, koncertmi, prednáškami, prácou s deťmi na divadelnom a folklórnom poli.

Nezazlievajte mi, že budem aj osobná. Ale tvorba nášho laureáta Jána Labátha ma oslovuje už dlhé roky, stotožňujem sa s ňou a neraz je mi aj útočiskom v tomto svete, ktorý má ďaleko od sveta, v ktorom som vyrastala.

S menom a tvorbou Jána Labátha som sa prvýkrát stretla doma, na stránkach Nového života, lebo v čase môjho detstva Nový život nebrávali do rúk iba intelektuáli. Intenzívnejšie som sa s jeho poéziou začala kamarátiť na gymnáziu, jednak na Sládkoviči, ale aj v divadle, kde sme usporadúvali poetické pásma a pestovali krásu hovoreného slova. Verše Jána Labátha sú neodmysliteľnou súčasťou našich programov už či kvôli jeho hlbokej zakotvenosti v našskom a ľudskom ponímaní sveta, alebo pre jeho spätosť s jeho a mojím rodným Petrovcom.

Keď som už ako stredoškoláčka začala navštevovať Literárne porady, dnes snemovania, vtedy tie krásne verše dostali aj podobu človeka, ktorý vedel náruživo diskutovať, obhajovať svoje umelecké postuláty, ktorý bol náročný v prvom rade na seba a len potom na iných, ktorý sa nechcel uspokojovať s priemernosťou našej literárnej tvorby, či kritiky, ani knižnej produkcie, či nášho národnostného života. Aj keď vedel diskutovať so zápalom nikdy nezvyšoval hlas a jeho slovo malo v kultúrnej verejnosti osobitnú váhu.

A potom prišli roky matičné kedy viac ako desať rokov udával tón matičného života v Novom Sade, ale jeho slovo s osobitným rešpektom bolo vnímané aj na celomatičných snemovaniach. Vždy vychádzal z toho, že (citujem) „...literatúra je našim spoločným vlastníctvom, tak ako je ním náš jazyk, aké sú mravy, obyčaje, kultúra a ostatné zvláštnosti, ktoré charakterizujú pojem národ. Je to súčasťou boja o vlastnú národnú existenciu, a teda je to národná potreba.“ Spolupráca novosadského MOMS a MOMS v Petrovci bola intenzívna. Mala som tú česť a potešenie účinkovať v programoch, ktoré koncipoval pán profesor Boldocký a s ktorými sme hosťovali v Novom Sade. Pre mňa najvzácnejšie chvíle boli spoločné debaty po programe, v ktorých sa náš laureát s jemu svojskou striedmosťou a odmeranosťou zmieňoval o svojom videní mnohých pálčivých a aktuálnych otázok nášho slovenského spoločenstva.

Osobitne ma však teší, že vrúcny vzťah ku krásnemu slovu má v jeho rodine aj nasledovateľa v jeho vnukovi, ktorý sa vypracoval v neodmysliteľného interpreta umeleckého slova na početných našich podujatiach.

Jánovi Labáthovi, majstrovi slova treba poďakovať za všetky myšlienky už či tie publikované knižne, alebo tie vyrieknuté v debate, či v súkromnom rozhovore. Vďaka mu patrí aj za jeho zhovievavosť, ktorú s nami mal, za chvíle, ktoré nám venoval, za jeho obdivuhodný podiel k literárnemu, kultúrnemu a matičnému životu vo Vojvodine.

Ctenému laureátovi patrí najúprimnejšie blahoželanie tak v mene mojom ako aj v mene zriaďovateľov Ceny Ondreja Štefanka. Želám mu v našom mene za to všetko nám dané, aby mu boli dopriate aj ďalšie tvorivé sily a dni.