GOVOR NA OTVARANJU IZLOŽBE RESTAURIRANIH SLIKA ZUSKE MEDVEĐOVE

Zuzka a abstrakcia

Riaditeľ Galérie Zuzky Medveďovej Pavel Čáni

Nesmierne ma teší, že sme sa dnes stretli práve tu, v Ústave, a práve pri tejto príležitosti. Ústav pre kultúru, v čele s riaditeľkou Milinou Sklabinskou, a SVD majú vinikajúcu spoluprácu. Dva roky za sebou Ústav financuje reštaurovanie obrazov Zuzky Medveďovej a prezentuje jej dielo usporiadaním takýchto výstav. Pomaly sa tak dostáva do verejnosti Zuzka menej známa, totiž Zuzkine obrazy, ktoré dlhé roky boli v Galérii Zuzky Medveďovej, ale v zlom stave.

Podarilo sa nám, akoby zámerne vybrať kytice, ktoré sa prvýkrát v takomto množstve zjavujú ako celistvá expozícia Zuzkiných obrazov. Z tých malých reprodukcií pri obrazoch môžete vidieť, v akom stave boli obrazy pred ich reštauráciou. Aj ja som prekvapený ako sa Zuzka zrazu objavila v novom kolorite, v novom svetle. Slová vďaky patria určite M. Sklabinskej, ktorá pochopila a videla hodnotu Galérie Zuzky Medveďovej. Ďalej by som spomenúl Miroslava Nonina, ktorý sa pomaly stáva expertom pre Zuzku Medveďovú, a ktorému v mene ctiteľov výtvarného umenia úprimne ďakujem.

Sľúbil som, že sa pokúsim dnes hovoriť nie ako riaditeľ Slovenského vojvodinského divadla, nie ako riaditeľ Galérie Zuzky Medveďovej, ale ako kolega Zuzkin, teda ako umelec. O Zuzky Medveďovej sú napísané dve monografie, dobová tlač ukazuje na to, že záujem o ňu, o jej dielo je veľmi dlhé, a tak doma ako i na Slovensku napísaných je hodne textov, kritík, súvah s katalógov. Vytvorené sú určité stereotypy, ktoré ukazujú na Zuzku taká aká v danej dobe bola pochopená a akceptovaná. Na začiatku, alebo v prvej polovici dvadsiateho storočia sa akoby očakávalo, že sa Zuzka dostane na Akadémiu do Prahy, že bude študovať u profesorov, ktorí učia realizmus, akademický realizmus a že sa vráti k svojim koreňom. Monografia hovorí, že Zuzka mala vzťah k figurácii realizmu, že sa tematicky orienotvala na portréty, na krajinomaľbu, v rámci ktorých boli aj etnomotívy, no bolo tu aj niekoľko obrazov staršieho typu, pred akadémiou, ktoré akoby naznačili, že Zuzka je aj takou umekyňou, ktorá pokračovala v určitých tradíciách, ktoré boli aktuálne u Slovákov koncom 19. a na začiatku 20. storočia.

Neviem či ste si povšimli pozvánku na dnešnú vernisáž, ktorá ma zaujímavú, výstižnú grafickú úpravu, za ktorú ďakujeme Anne Maľakovej. Upozorňujem, že upravená Zuzkina reprodukcia, dotvorená tehnológiou 21. storočia, dostala novú dimenziu. Výsledok toho posunu je zosúčastnenie a navrstvenie Zuzkinho diela. Ten moment a detail mi ukázal priestor vhodný na inú možnosť analýzy Zuzkinho výtvarného opusu, ktorý zostal nepovšimnutý a zatiaľ neanalizovaný. Dalo by sa to nazvať Zuzka a abstrakcia.

Stereotyp, že je Zuzka typická maliarka realistka, figurálneho prejavu, orientovaná na portréty, krajinomaľby a kvetinové zátišia, platí. Predsa by som však citoval PhDr. Ladislava Takáča a zhodol sa z konštatáciou, že jej realistické videnie nie je popisné totiž, Medveďovej obrazy vyžarujú, predovšetkým maliarkin vnútorný étos úprimnej a čistej duše a vo všeobecnosti sú autonómnym svetom farieb citlivých reflexií. Teda Zuzku možno brať ako osobu, ktorá rozumela moderne a ktorej sa dokonca aj dotkla, keď ide o tieto kvetinové zátišia. Každý obraz, ktorý má výšku, šírku, bezohľadu koľko bol realistický je iba plocha, teda sebaklam, ktorý vďaka umelcovi a jeho obsahom a forme, umožní tomu sebaklamu zotrvávať, veriť v neho a zažiť ho.

Veda vied-filozofia ukazuje nám, že abstrakcia je základná metóda, teda prístup k poznaniu, ktorá v štarte determinuje hodnoty. Tak aj ozdobené kvetinové zátišia sú už svojou podstatou blíske abstrakcii. Forma v takých kompozíciách takmer úplne preberá domináciu nad obsahom, fabulou. Je známa vec, že výtvarné diela sa predovšetkým vnímajú ako vizuálne senzácie a podliehajú estetickým kritériám, resp. odvodeným symbolickým významom. Tým pádom sa kvetinové zátišie dostáva do pozície amalgámu so zreteľom na význam a vplyv. Je to určitymsi spôsobom rušenie konvencií. Žiada si to od konzumentov námahu, uvedomenie, aprobáciu, že obraz, maľba nie je renesančné okienko do sveta, ale iba plocha, papier, drevo, omietka, plátno... z jednej strany pomaľovaná farebným pigmentom. Znamená to, že kvetinové zátišie je čistá abstrakcia.

Jednoducho, Zuzka Medveďová poznala tendencie, ktoré sa diali aj v moderne, ale na taký nezvyčajný, prikrytý spôsob, teda tým nejakým takmer impresionistickým koloritom, nielen v rámci týchto kvetinových zátiší, ale aj krajinomalieb, ukázala na sviežosť a na niečo čo stojí za to, ako postup pri nastávajúcich hodnoteniach.

Estetika existuje aj v prázdnom priestore

Výtvarný kritik Vladimír Valentík

Je divná náhoda, že päťsto kilometrov odtialto, v Bratislave, hodinu skôr, teda o 17.00 hodine sa v aukčnej spoločnosti začala jarná aukcia obrazov, na ktorej sa predáva vyše tristo obrazov. Medzi nimi je aj jedno kvetinové zátišie Zuzky Medveďovej namaľované v roku 1960, vyvolávacia cena: dvesto eur. Obrazy, ktoré sa tuná prvýkrát predstavujú širšej verejnosti vďaka Ústavu pre kultúru sú omnoho cennejšie a zrejme žiaden z nich by nemal vyvolávaciu cenu dvesto eur. Avšak skutočnosť je tá, umelecký trh je taký, že cena umeleckých diel sa formuje na základe ponuky a dopytu, teda ako aj cena všetkého iného. Zuzka Medveďová nie je veľmi známou maliarkou na Slovensku a práve preto je tá smutná skutočnosť, že vyvolávacia cena na dnešnej aukcii je iba dvesto eur.

Keď ide o obrazy, ktoré nám takto vynovené sprostredkoval predovšetkým Ústav, a predovšetkým pán Nonin, ktorý už po druhýkrát pripravil nové obrazy Zuzky Meveďovej, Galéria Zuzky Medveďovej má už slušný počet obrazov, s ktorými sa môže prezentovať. Osobytne je zaujímavé, že vlastne teraz by sa už dala zorganizovať aj samostatná výstava zátiší Zuzky Medveďovej, a najmä kvetinových zátiší. Keď by sme dokopy dali obrazy, ktoré sa nachádzajú v depozitári a tieto, bola by to celkom jedna slušná expozícia, ktorá by nám ukázala Zuzku Medveďovú v jednom osobytnom svetle, čiže v jednom tradičnom maliarskom žánri, akým je zátišie a k tomu aj kvetinové zátišie, ktoré dominuje.

Tí, ktorí poznajú výtvarnú tvorbu Zuzky Medveďovej vedia, že keď ide o zátišia najobľúbenejším motívom jej boli orgovány, namaľovala nespočetne mnoho obrazov na túto tému. V Galérii Zuzky Medveďovej sú aspoň tri olejomaľby orgovánov uschopnené na vystavovanie a tu máme aj ďalší. Teda na nejaký spôsob aj počet obrazov na frekventovanosť motívov zodpovedá tomu s čím sa Zuzka Medveďová zaoberala. Povďačný som, že ten fond obrazov Zuzky Medveďovej sa značne zväčšuje. Ak si dobre pamätám toto je piata v poradí väčšia reštaurácia obrazov. Prvá sa udiala v rokoch 1988-89, tesne predtým než Galéria Zuzky Medveďovej s prvou expozíciou pozostávajúcou z 54 obrazov, bola pripravená v Národnom múzeu v Belehrade. Potom polovicou deväťdesiatych rokov sa reštauroval ďalší počet obrazov, ktoré neboli veľmi oškodené. Ďalšia sa už konala pod patronátom Ústavu pre kultúru, a teraz tu máme najnovšiu.

Mám nádej, že táto spolupráca s pánom Noninom a s podporou Ústavu bude pokračovať. Možno dobudúcna vrhneme trochu viac svetla na kresby Zuzky Medveďovej, najmä štúdijné kresby, ktoré vznikali v rokoch 1920-21-22, v Prahe, Záhrebe a Petrovci. Z týchto kresieb bola vykonaná expozícia v lete roku 1992. Od tých čias už pomaly bude 20 rokov.

Všimnite si, že niektoré z týchto obrazov nie sú zakončené, na nich zrejme Zuzka Medveďová plánovala ešte maľovať, plánovala ešte robiť, avšak nestačila. Zdá sa mi, že vďaka práci pána Nonina veľmi neuberá, skôr mám pocit, že tá určitási nedokončenosť, najmä keď ide o maľovanie úzadia na jednotlivých obrazoch, akurát im prichádza vhod. Estetika existuje aj v prázdnom priestore.