REČI PISCA JANA LABATA POVODOM PROSLAVE NJEGOVOG 85. ROĐENDANA

DARMO

Darmo zas blúdiš zabudnutým krajom a ponúkaš vernosť za zásvity času v hľadaní farieb z najkrajšieho neba čo kedy viselo nad tvojou hlavou Darmo sa hrúžiš do najhlbších dolín a zúfalo lezieš na najvyššie hory a posielaš oko na najširšie more. Všetko je objavené. Všetko je utratené! Na každom kameni ozvena krokov. Na každej lúke rozplakaná rosa v spo-mienke na večnú kosu. A každé leto zauzľuje radosť do clivého vzlyku pošmúrneho rána keď odchádzajú vlaky.

Darmo zas pátraš po panenských lesoch: Na každom pni je vyryté meno a v každom hniezde kutrajúca ruka s hrejivým pocitom v dlani, ktorý ťa vedie domov.

Som veľmi poctený, že som medzi vami tu, kde som sa učil svoje prvé kroky, kde ubehli moje mladé letá a odkiaľ moje literárne osoby odchádzali do sveta, aby tam prežili svoje najlepšie roky života s clivotou po domove, ale sa nevrátili. Nevrátili sa domov.

Ale čo je to domov, spytujem sa teraz spolu s nimi? Kraj, z ktorého sme odišli? Tie útle krajinky z dávneho detstva, kde sídlia spomienky na prvé lásky a prýšti prameň básní? Či bájna krajina, ktorú mám v sebe a ktorú som ospevoval v básňach? Niektoré z nich mi aj ďalej v ušiach znejú. Napriklad:

SLNOVRAT

Potom ti Slovensko ožíva v pohľade. Orava

S Hviezdoslavom ťa objíma. Bratislavské

Srdce bije v hrudi. Hron šumí. Krváca

Jarabina. Ó, Sládkovič,

Nemožno nespievať...

Alebo:

AUGUST 68

Nad Neapolským prístavom sme stáli a plakali, lebo nás

stýrala kliatba vábnej zeme, v ktorej votrelci zasiahli orla

prinášajúceho nádej.

A dolu pokojne plávali lode.

Tak čo je to domov, opytujem sa znova? A odpovedá mi Marta z môjho románu Diaľky:

„Domov je veľmi široký pojem, možno nim obsiahnúť obrovské priestory, aj také, čo len v pocitoch jestvujú, vtedy, a dovtedy, kým zachovávajú v človeku vedomie rovnosti, dôstojnosti a vlastnú hrdosť, že ich môže nazvať svojimi...”

Keď ide o mňa, mojím domovom je obraz strateného raja so šľachetným odkazom mojich predkov v mojej poviedke Pohľadnice z Talianska, ku ktorej sa často utiekam v tiesni, a ktorú teraz prečítam v citovom zanietení a s láskou.

POHĽADNICE Z TALIANSKA

Keď si na detstvo spomínal, myslel vždy na starého otcov dom s košatou rozkvitnutou jabloňou na dvore, s priestrannou pavlačou, zaťahanou breč-tanovými úponkami, na ktorej v letné nedeľné popoludnie sedávali. Myslel aj na útulnú izbu s veľkou sedliackou pecou, ktorú stará mat' každú jar vy-cifrovala modrými ornamentmi. A na Vianoce, keď sa od pece šírilo pri-jemné teplo a všetko bolo pokojné a tiché, starý otec otvoril drevenú debnu, ktorá tam stala pri okne na lavici. V nej bol spevník i pasie, kalendar i Písmo sväté a starý ošuchaný budilár, z ktorého ony, deti, vždy nejaký ten gros dostali, keď odchádzali. Z tej črvotočivej skrýše, ktorú dávno rozsekali, starý otec vybral malý ožltnutý balíček, zakrútený do novinového papiera, a keď ho otváral, niečo sa mu v očiach zaligotalo. A ony stáli a čakali akoby pri nejakom obrade, kým sa im do detských neobratných rúk nedostali vábivé zázračné obrázky... Potom sa tie založené pohľadnice začali rozsypať z prstov a rozťahovať po podlahe ako pas dlhých nezadržateľných koľajníc. A bola to prvá cesta jeho obrazotvornosti do sveta.

Aj teraz, keď viedol auto úzkymi, zatarasenými ulicami v Torre Annun-ziata, spomínal si na tie desivo očarujúce fotografie, lebo starý otec bol tri roky v talianskom zajatí, prešiel, čo pešo, čo v konských vagónoch, od Piavy po Brindisi a pohľadnice, ktoré si odtiaľ priniesol, znázorňovali Vezuv. Myslel na úžas budiaci odraz ohňa na čiernom nebi, ktorým bolo poznačené celé jeho detstvo. Myslel na šíre belasé more, na mole a lode a rybárske člny a dlhé visiace makaróny v maličkých krčmách neapolského prístavu. A pritom sa díval na príšerne čierne svahy teraz už uspatej sopky, na práchnivú lávu a ovocné sady so strapcami atramentovočierneho hrozna. A myslel si na starého otca a jeho slova: ,,Tam rastú zlaté pomaranče a ženy majú zvonivé hlasy a spievajú a tancujú do pobláznenia. A kapitán, ku ktorému ma pridelili, mal malé päťročné dievčatko a toto neustále na mňa volalo: Giovanni, Giovanni, vieni... vieni... Giovanni." Aj on doma opustil malé dievča, a keď sa po šesťročnom vojenčení vracal a susedia mu hovorili, ľaľa, ide ti dcéra, iba sa obzrel a nechápavo hľadel vôkol seba a vôbec si nevšímal dievčinu, ktorá mu prichádzala v ustrety s kolovratom.

,,Cordiali saluti, Giovanni – starý otec", vnútorným hlasom si hovoril, keď vychutnával s kávou odvary nostalgie a domov písal pohľadnice. ,,Buď pozdravený... A nech ti je ľahká rodná zem, ktorú si iba raz v živote zamenil za túto mámivú, žeravú pôdu južného mora.”

A myslel pritom na krutú zimu v predposledný rok vojny, na dlhý po zem siahajúci kožuch a astrachánovú čiarku starého otca. Práve sa vrátil z trhu: nos mal vyštípaný a srieň zachytený na fúzoch, keď ani sa nevyzliekajúc, riekol: ,,Obliekaj si kabát, ideme do dediny."

Stará mať, celá vydesená, hľadela na jeho neobyčajné správanie sa, na výraz tváre, keď ako posadnutý chodil po izbe a chystal si batoh: ,,Ó, bože, kde len s tým chlebom pôjde?”

A už kráčali popred domy, zo striech ktorých viseli ľadové cencúle a sneh, ktorý v noci primrzol, škrípal pod ich nohami. Šli dlhou ulicou s malými úhľadne vybielenými domami, spred ktorých sa im zavše kto-ten prihovoril, kto-ten ich chcel pristaviť. Ale oni sa ani neobzreli. A susedia, tiež v drevákoch a v dlhych vyšívaných kožuchoch, ženy v čiernych vlne-ných ručníkoch, nechápavo za nimi hľadeli. ,,V tejto ulici bývajú sedliaci," vravieval zavše starý otec, keď sa pri zabíjačkách rozprávali. Boli to slová, ktorým on iba neskoršie porozumel. A strašne sa hanbil za svoje poznámky, lebo so smrťou starého otca odišiel posledný sedliak z dediny.

Zastali pred žitným skladom, kde stálo ťažké nákladné auto s vojakom na stráži. Nechápal, čo sa to so starým otcom robí, keď pristúpil najprv ku strážcovi a potom k ľuďom v hnedých zaprášených kepeňoch, v špicatých čapiciach, ktoré si naťahovali na uši, aj keď nosili vrecia, aj keď stali na náklade a dychom si márne usilovali zohnať preziabnuté prsty.

,,Vojaci”, oslovil ich starý otec a on to nerozumel a nerozumel ani ďalšie slová (len neskoršie mu boli jasné) a nerozumel, prečo sa starému otcovi chvela brada aj vtedy, aj vždy, keď o torn rozprával. A prečo on, malý gymnazista, tej ťažkej vojnovej zimy odrazu narástol o veľkú, statočnú, mozoľnatú dlaň.

,,Soldati," hovoril starý otec zajatcom (vôbec nevedel, že vie po talian-sky), ,,keď som ja bol v Taliansku zajatý a keď nás hnali do roboty, pristúpila ku mne jedna ženička, dala mi chlieb a povedala mi: Vojak, vezmi si tento chlieb. Keď uvidíš Taliana v nešťastí, vráť mu ho. Ja vám ho teraz vraciam."

Viedol auto strmým svahom Vezuvu neďaleko starých, zasypaných a vykopaných Pompejí a hovoril si: ,,Starý otec splatil svoj vojnový dlh! Ako sa splácajú dlhy predkom? Ako ja splatím dlh svojmu starému otcovi?”