LASLO SIKLA - NAUČNIK I PEDAGOG EVROPSKOG RANGA

Slovenská kultúrna pospolitosť v Maďarsku si v tomto roku pripomína 100. výročie narodenia profesora Lászlóa Sziklayho (1912-1987). Jeho bývalí odchovanci (profesori slovenčiny, kultúrni pracovníci, novinári, dolnozemskí básnici a prozaici, ako aj literárni historici a kultúrni diplomati) si v ňom v jednej osobe vážia zakladateľa katedry slovenského jazyka a literatúry vysokej školy pedagogickej (1949) a literárnej slovakistiky v Maďarsku.

László Sziklay v domácich a zahraničných odborných kruhoch získal uznanie predovšetkým svojou literárnovednou činnosťou, vyvrcholiacou vydaním jeho veľkolepého syntetizujúceho diela A szlovák irodalom története (1962) (Dejiny slovenskej literatúry), ktoré uzrelo svetlo sveta práve pred 50 rokmi. Tieto dve významné jubileá sú príležitosťou na to, aby sme pouvažovali nad významom jeho pedagogickej a vedeckej činnosti a poukázali na jeho význam v procese formovania sa slovenskej inteligencie v Maďarsku.

László Sziklay získal diplom stredoškolského profesora slovenského, maďarského a francúzskeho jazyka na univerzite Petra Pázmaňa. V odborných kruhoch sa stal známym vďaka svojej medzinárodne uznávanej práci v oblasti dejín literatúry. Úctu k inakosti a záujem o rôzne spoločne nažívajúce kultúry do seba nasal vo svojom rodnom dome. Košické multikultúrne prostredie bolo dobrou školou na osvojenie si tolerancie. Tu mohol mladý László Sziklay v prirodzenom prostredí okúsiť komunikáciu medzi maďarskou, slovenskou, nemeckou a židovskou kultúrou. Počas univerzitných štúdií sa prostredníctvom profesora jazykovedy Jána Melicha (bol pôvodom Slovák) oboznámil s dejinami a nárečiami Slovákov v Maďarsku. Úcta k svojmu profesorovi v ňom prebudila úctu k slovenskej národnosti. Obraz, ktorý si utvoril o Slovákoch žijúcich v Maďarsku, sa ucelil, keď mal možnosť ako učiteľ na níreďházskom gymnáziu bližšie spoznať Slovákov žijúcich na okolí. Po niekoľkých rokoch odlúčenia sa jeho životná cesta opäť, a tento krát už definitívne, preplietla s osudom Slovákov žijúcich v Maďarsku, keď ho ministerstvo školstva a náboženstva poverilo založením katedry slovenského jazyka a literatúry.

V tom období László Sziklay organizoval všetko sám. Staral sa o administratívu, viedol ročný maturitný kurz, prednášal, zostavoval odborné materiály a korešpondenčne viedol konzultácie s účastníkmi kurzov. O tom, že bol v jednej osobe vedec, pedagóg a človek európskeho formátu, svedčia vyznania jeho poslucháčov, v kruhu ktorých ešte aj dnes kolujú príbehy o jeho legendárnej osobnosti. Zážitky viažuce sa k profesorovi literárne spracovali jeho dvaja odchovanci (Pavol Kondač a Michal Hrivnák). Bol im nielen učiteľom, ale predovšetkým "otcom", ktorý mal rád svoje "deti" a svojím osobným príkladom formoval ich myslenie, rozširoval ich kultúrny horizont a viedol ich k úcte a k zodpovednosti voči jazyku a kultúre vlastnej národnosti, ako aj k úcte k iným kultúram. Z takého presvedčenia vychádzal aj vo svojej vedeckej a pedagogickej práci. Z rodiny prinesené impulzy sa prehlbovali a rozširovali uňho počas univerzitných štúdií, v rámci ktorých sa zoznámil so stredoeurópskou literárnou koncepciou Sándora Ekhardta, s výsledkami porovnávacích výskumov Bélu Bartóka v oblasti ľudovej hudby a s esejami Lászlóa Németha o nevyhnutnosti poznávania susedných kultúr. Na základe týchto inšpirácií sústreďoval svoju pozornosť na odkrytie slovensko-maďarských literárnych kontaktov, na paralely, podobnosti a odlišnosti medzi oboma literatúrami. Jeho cieľom bolo prostredníctvom literárnych diel (najmä ľudovej slovesnosti, historických piesní, diel dvojjazyčných básnikov atď.) poukázať na pozitívne vzťahy medzi dvomi národmi a dokázať ich osudovú zviazanosť. Týmto sa snažil odbúrať bariéry medzi Slovákmi a Maďarmi, ktoré sa zakladajú na omyloch, polopravdách a nedorozumeniach a generujú sa (aj v súčasnosti z obidvoch strán) stereotypiami a predsudkami. Tieto úsilia síce našli ohlas medzi jeho odchovancami a širšími vedeckými kruhmi, ale do dnešného dňa vlastne nedošlo k zmiereniu dvoch národov. Prvé čiastkové výsledky svojich výskumov publikoval od začiatku 30. rokov XX. storočia v časopisoch Apolló a Láthatár, ktoré v knižnej forme vydával v roku 1942 pod nadpisom Slovenská literatúra. Toto dielo možno vnímať ako predobraz jeho Dejín slovenskej literatúry z roku 1962.

László Sziklay sa sám podujal na zachytenie vývinu slovenskej literatúry od IX. storočia až po začiatky 60. rokov vo svojom rozsiahlom diele A szlovák irodalom története (Dejiny slovenskej literatúry). Jeho prácu môžeme hodnotiť ako jedinečnú svojho druhu v maďarskej slovakistike. Nadväzuje na tradíciu maďarských literárnych historikov, ktorí popularizovali slovenskú literatúru v kruhu maďarských čitateľov. Imreho Gáspára, Ferenca Toldiho, Józsefa Szinnyeiho, Pála Gulyása. Slovenskú literatúru pre maďarskú verejnosť predstavili Samo Czambel a Jozef Škultéty.

K literárnym prameňom pristupoval z pohľadu pozitivistického vedca, ktorý zozbieral a dôkladne analyzoval zatiaľ neznáme dokumenty slovensko-maďarskej symbiózy. Z pohľadu vývinu maďarskej literatúry, respektíve paralelne s ním sledoval pohyby v obidvoch literatúrach. Vo svojich Dejinách uplatňoval komparatistickú metódu, ktorá v danom období znamenala nový prístup, nové literárne myslenie, čo na Slovensku prijali s nedôverou. Slovenská literárna veda v tomto období zastávala slavistickú orientáciu, ktorá sa zakladala na myšlienke slovanskej vzájomnosti. Za kritérium porovnateľnosti literatúr pokladala jazykovú príbuznosť a z nej vyplývajúcu kultúrnu vzájomnosť. Vtedy, keď Sziklay na literárnych príkladoch dokazoval opodstatnenosť (čo vyplýva zo spoločných dejín) východo-stredo-európskej koncepcie v slovensko-maďarských súvislostiach, akademické vydanie Dejín slovenskej literatúry z roku 1965 si vyjasňovalo svoj vzťah k českej literatúre a k ostatným slovanským literatúram. Napriek kritickým hlasom však zo strany slovenskej literárnej vedy impulzy zo Sziklayho koncepcie veľmi pomaly, ale aspoň v úzkom kruhu našli svoj ohlas aj na Slovensku (Milna Pišút, Anton Popovič, Rudolf Chmel, Dionýz Ďurišin).

Sziklayho po maďarsky napísané Dejiny slovenskej literatúry pre literárnu slovakistiku v Maďarsku sú dodnes najvýznamnejším základným odborným dielom, súčasne ponúkajú aj pre maďarskú čitateľskú verejnosť záchytné body a informácie o slovenskej literatúre. Dôkladné predstavenie jednotlivých literárnych diel a ich interpretácia však motivuje záujemcov aj k čítaniu. Koniec koncov to bolo jedným z hlavných predsavzatí Sziklayho, aby uviedol slovenskú literatúru do vedomia maďarskej verejnosti a aby ju získal pre ňu. Svojou syntetizujúcou komparatistickou literárnou koncepciou sa stal zakladateľom slovakistickej literárnej školy v Maďarsku. Zo slovakistov sa mnohí stotožňovali s jeho predstavami (Anna Divičanová, Ondrej Krupa, Katarína Maruzsová Šebová, Karol Wlachovský, István Fried, Csaba Gy. Kiss, István Käfer) a vychádzajúc z jeho koncepcie, obnovili ju a prispôsobili aktuálnym kultúrnym, literárnym a spoločenským pohybom. László Sziklay na katedre slovenského jazyka a literatúry vytvoril centrum slovenskej kultúry v Maďarsku. Podnecoval svojich nadaných študentov a prívržencov (Michal Hrivnák, Pavol Kondač, Pavol Samuel, Juraj Marik, Alexander Kormoš, Gregor Papuček) k tvorbe literárnych textov v materinskom jazyku. Vďaka tomu on sám zohrával nenahraditeľnú úlohu v tom, aby na katedre vznikala a rozvíjala sa slovenská národnostná literatúra (Hrušky mamovky Špiakovej 1955). V osobe svojich študentov vychovával tvorcov, ale aj fanúšikov slovenskej literatúry. Počas svojho vysokoškolského pôsobenia vychoval približne 200 učiteľov slovenského jazyka a literatúry, ktorí sa väčšinou stali aj populizátormi slovenskej kultúry a sprostredkovateľmi myšlienok svojho profesora o potrebe vzájomnej úcty medzi národmi a kultúrami.