DR. JAN KVAČALA - INTELEKTUALAC ZA 21. VEK

Ján Rodomil Kvačala sa narodil 5. februára 1862 v Báčskom Petrovci. Jeho otec Ján, rodák z Beckova (1830-1888) bol v Petrovci učiteľom. Matka Terézia (1837-1903) bola dcérou Jozefa Godru, učiteľa v Laliti. Ján mal i staršieho brata Karola Drahotína (1860-1918), evanjelického farára v Binguli a v USA a sestru Ľudmilu (1866-1956), ktorá celý život strávila v Petrovci, v dome na dnešnej Kvačalovej ulici.

Malý Ján Rodomil ale vôbec nebol typické dedinské dieťa. Nepretržite sa pohyboval v intelektuálskom prostredí a od malička vsával početné dojmy a vzácne podnety, ktoré vo veľkej miere ovpyvnili jeho budúcu životnú dráhu a vedeckú orientáciu.

Ako 9-ročný školák bol svedkom veľkej udalosti, na ktorú nezabudol do konca života. Keď sa totiž roku 1871 oslavovalo 200-ročné jubileum úmrtia Jana Amosa Komenského, aj báčski slovenskí učitelia usporiadali slávnosť. Kvačala sa ako malý zúčastnil na tejto slávnosti a veľmi naň zapôsobila.

Ako žiak ľudovej školy určitý čas roznášal pedagogický časopis Priateľ školy, ktorí vydávali slovenskí učitelia v Báčke a redigoval Karol Miloslav Lehocký.

Malý Kvačala chodil krátky čas aj do židovskej školy, aby sa trochu podučil nemčinu.

V roku 1872 odišiel so straším bratom na gymnaziálne štúdiá do Sarvaša. Usilovne sa učil ale miloval i hudbu a spev. Hrával veľmi pekne na flautu.

V roku 1880 sa Ján Kvačala vybral z rodného Petrovca do Bratislavy na vysokoškolské štúdiá. Loďou prechádzal popri Kis-Köresi a cez Budapešť sa dostal do Bratislavy. Po ukončení šiestich semestrov na Evanjelickej teologickej akadémii, kde súčasne navštevoval aj prednášky z filozofie a filológie na Filozoficko-právnickej akadémii, vybral sa roku 1883. ešte na štyri semestre na univerzitu v Lipsku. Tam vznikla v nemčine písaná dizertácia o Komenského fyzike.

Mladého doktora pozvali roku 1886 za suplenta na bratislavskom lýceu, na katedru klasických jazykov a slovenčiny. V tom čase sa už dlhšie venoval pedagogike, štúdiám o Komenskom a Baconovi. Intelektuálne dobrodružstvo, ktoré sa začalo v hlave malého Janka na oslavách, ktoré zorganizovali báčski slovenskí učitelia v Petrovci, teraz už nadobúdalo gigantické rozmery. Bolo to dobrodružstvo pátrania po stopách Komenského, archívneho výskumu, písania, prednášania, neuveriteľnej cestovnej dinamiky a pracovnej energie.

Roku 1892, keď sa oslavovalo 300-sté výročie narodenia Komenského, 30-ročný vedec Kvačala spôsobil značný rozruch vo vedeckých kruhoch svojim spisom Johann Amos Comenius. Seine Leben und seine Schriften. Táto práca znamenala základný vedecký prínos k poznaniu života a diela J.A. Komenského, na ktorej budovala nielen domáca, ale aj svetová komeniológia. Súčasne vyvolala celý rad následkov a udalostí a v konečnom dôsledku udala smer ďalšieho Kvačalovho života.

Najväčší úspech spis mal v Amerike. Americký minister školstva pozval Kvačalu za jedného z podpredsedov svetového pedagogického kongresu v Chicagu roku 1893.

Rektor Jurjevskej univerzity pozval Kvačalu za univerzitného profesora a on pozvanie prijal. Tým sa začalo tretie, najdlhšie obdobie jeho života a práce, ktoré trvalo plných 27 rokov.

Hoci bol trvalo zamestnaný, Kvačala  neustále cestoval. Všade hľadal archívy, múzeá, knižnice, študoval a zhromažďoval materiál. Ponavštevoval všetky významnejšie európske mestá a vyhľadával cenné dokumenty, ktoré sa vzťahovali na Komenského. Toto štúdium ho neskôr priviedlo k výskumu osobností, ktoré s dielom Komenského súviseli. Najviac sa sústredil na renesančného filozofa a pedagóga Thomasa Campanellu.

V jednej prednáške v Petrohrade spomínal, ktoré európske mestá navštívil a čo našiel v tamojších archívoch a knižniciach. Uvádzame iba jednu časť tých miest: Londýn, Viedeň, Drážďany, Weimar, Gotha, Amsterdam, Leyden, Haag, Frankfurt, Heidelberg, Norimberg, Kodaň, Praha, Lešno, Štokholm, Upsala, Riga, Göteborg, Hamburg, Utrecht, Brusel, Paríž, Luxemburg, Štrasburg, Zürich, Mníchov, Berlín, Gdansk, Elbing...

V rokoch 1916-1918 Kvačala bol dekanom fakulty Jurjevskej univerzity. Bol priamym svedkom Veľkej októbrovej revolúcie.

Roku 1920, po viac ako štvrťstoročnom pobyte v Rusku, vrátil sa Kvačala do Československa. Najprv bol v Martine v Slovenskom národnom múzeu a odtiaľ rýchlo odišiel do Bratislavy, kde prijal pozvanie za riadneho profesora cirkevných dejín na Teologickej vysokej škole.

V roku 1932 Kvačala slávil 70-te narodeniny. Početní ctitelia venovali mu celé zošity časopisov, zborníkov, vyšli o ňom početné príležitostné články, ale aj cenné príspevky.

V aktívnej službe zotrval aj po sedemdesiatke, cestoval, prednášal a zhromažďoval materiál pre Dejiny reformácie na Slovensku. Na jednej takej ceste do neďalekej Viedne zastihla ho mozgová príhoda. V roku 1934, bola sobota 9. júna o pol tretej ráno zomrel v nemocnici Milosrdných bratov na Taborstrasse.

Pohreb Dr. Jána Kvačalu bol 13. júna 1934 v Bratislave. Uvedené Dejiny vyšli posthumne.

Povedzme si ešte iba, že ten človek za pol storočia tvorivej vedecko-literárnej činnosti napísal šesť tisíc tlačených strán, čo je asi 12 zväzkov 500 stranových kníh. Zaradený bol medzi jedinečných znalcov Komenského a Campanellu v celom svete, zúčastnil sa svetových vedeckých kongresov (Chicago, Paríž, Varšava, Poznaň, Praha) a bol členom Královskej českej spoločnosti nauk v Prahe, Comenius Gesellschaft v Berlíne, Gesellschaft für Geschite des Protestantismus in Oesterreich vo Viedni, Akadémie náuk v Petrohrade, čestný člen Ústrednýho spolku jednot učitelských na Morave v Přerove. Roku 1904 bol vyznamenaný prémiou Ruskej akadémie vied v Petrohrade. Doktoráty mu udelili vo Viedni, Rakúsko, a Rige, Lotyšsko.

Postava doktora Kvačalu sa nám z dnešnej perspektívy črtá ako postava moderného európskeho intelektuála, plne odovzdaného svojej práci a poslaniu, polyglotu (písal okrem po slovensky aj po latinsky, nemecky, francúzsky, česky, rusky, maďarsky a čiastočne po poľsky), dinamického a mobilného cestovateľa, bádateľa a prednášateľa, ktorý sa však vracal i do rodiska, vidieť svojich a povedať niečo k svojim. Roku 1929 napríklad prednášal na Slovenských národných slávnostiach o mladosti Michala Godru.

Roku 1932, keď bola založená Matica slovenská v Juhoslávii, Dr. Ján Kvačala sa stal jej prvým čestným predsedom, čo svedčí o tom, že si naši medzivojnoví národní a kultúrni dejatelia uvedomovali jeho veľkosť a dosahy jeho práce.

Po Druhej svetovej vojne sa však Kvačala akoby začal vytrácať z nášho povedomia.

Úplnou hluchotou odzneli roky 1962 (sto rokov narodenia) a 1987 (stodvadsaťpäť rokov od narodenia).

Pri 50-tom výročí jeho úmrtia, roku 1984, v Novom živote č.6 bol uverejnený Kvačalov text pod titulkom Komenský, zaopatrený bio-bibliografickou poznámkou o autorovi, podpísaní iniciálkami V.H. – J.V.

V roku 1997 v článku uverejnenom v Rovine na „nášho zabudnutého vedca“ upozornil Jaroslav Čiep a knižnica Štefana Homolu pri „ani nie tak významnom jubileu“ (135 rokov od narodenia) usporiadala výstavu kníh Jána Kvačalu, ktoré knižnici darovala sestra Ľudmila.

O päť rokov neskoršie, v roku 2002, v prílohe Hlasu ľudu Obzory na pokračovanie zverejnili záverečnú prácu poslucháčky Špecialistických akademických štúdií Jarmily Miksádovej pod názvom Ján Rodomil Kvačala. Odvtedy sa vlastne meno a základné informácie o osobe a činnosti Dr. Jána Kvačalu dostávajú i do učebných osnov na detašovanom oddelení somborskej učiteľskej fakulty v slovenskej vyučovacej reči v Petrovci.

Pred piatimi rokmi, ako nejakú prípravu na tohtoročné významné jubileum, Asociácia slovenských pedagogov v slávnostnej sieni Gymnázia Jána Kollára v Petrovci pre našich osvetových pracovníkov usporiadala prednášku o Jánovi Kvačalovi a improvizovanú výstavu jeho kníh, keď riaditeľkám/om vzdelávacích inštitúcií v slovenskej vyučovacej reči, ale aj iným slovenským kultúrnym organizáciam, boli odovzdané veľké zarámované a zasklené fotografie s podobizňnou Jána Kvačalu.

Málo? Určite áno. Neskoro? Bezpochyby.

Preto dnešné odhalenie pametnej tabule tejto fascinujúcej, v každom zmysle jedinečnej postave kultúrnych dejín vojvodinských Slovákov je akoby vyvrcholením a korunou snáh tých málopočetných osamelých jazdcov o zachovanie pamiatky na Dr. Jána Kvačalu, tiež o jeho plnohodnotnú historickú recepciu. Snáh, ktoré po takmer tridsiatich rokoch dnešným činom odhalenia pamätnej tabule konečne dostali plnú inštitucionálnu podporu a úroveň. Všetkým, ktorí sa o dnešné podujatie akýmkoľvek spôsobom pričinili, patrí uznanie a úprimná vďaka.

A nech nikoho netrápi, že táto, veľkému Dr. Jánovi Kvačalovi venovaná pamätná tabuľa je postavená tak trochu atipicky nízko. Možno sa pri nej už v najbližšom čase pristaví nejaká bystrá, zvedavá detská hlavička a dá sa, keď už nie školy, tak aspoň prostredníctvom informovaných rodičov, príbehom malého Janka inšpirovať na podobné celoživotné intelektuálne dobrodružstvo.

Ba i väčšie, prečo nie.

V Petrovci, 3. augusta, roku 2012.