MIROSLAV DUDOK BÁSNIK ZO ZÁĽUBY, JAZYKOVEDEC Z POVOLANIA

Od roku 1992 Miroslav Dudok žije a pôsobí na relácii Bratislava – Nový Sad. V Bratislave bol pracovníkom Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra slovenskej akadémie vied, kde sa zaoberal vedeckou činnosťou a teraz učí na Katedre slovanských jazykov na FF UK v Bratislave. Podľa Slavomíra Ondrejoviča M. Dudok “predstavuje spájajúci most medzi vojvodinskou a slovenskou slovakistikou, a to most, po ktorom sa chodí obojsmerne” (NŽ 2004: 217 218).

V slovenskej kultúrnej verejnosti sa Miroslav Dudok najprv prejavil ako básnik, a neskoršie svoje vedecké sklony preukázal v jazykovede – svojej hlavnej oblasti. V pomerne krátkom období sa osvedčil ako odborník svojimi lingvistickými prácami, ktoré ho zaraďujú medzi najznámejších slavistických odborníkov u nás. Zaoberá sa syntaktickými a štylistickými otázkami slovenčiny a srbochorvátčiny, textovou lingvistikou, teóriou a praxou prekladu, výskumom dejín vojvodinskej slovakistiky a pod. Autorom je veľkého počtu odborných článkov a štúdií z jazykovedy, píše i literárnu kritiku, básne, rozhlasové hry a je zostavovateľom niekoľkých učebníc slovenského jazyka pre základnú školu. Bol alebo je šéfredaktorom alebo členom redakčných rád viacerých časopisov, novín a zborníkov vedeckých prác. So svojimi prácami sa pravidelne zúčastňuje na domácich vedeckých konferenciách a častým hosťom je i na zahraničných (na Slovensku, v Česku, v Rumunsku, v Maďarsku, v Japonsku... ) Širšia verejnosť ho na jednej strane pozná ako jazykovedca a na druhej ako básnika.

Miroslav Dudok patrí do dnešnej staršej generácie vojvodinských slovakistických odborníkov, ktorí sa verejne začali činiť v druhej polovici sedemdesiatych rokov. Bibliografia jeho odborných a vedeckých prác z jazykovedy je veľmi rozsiahla – počíta vyše dvesto bibliografických jednotiek, kam sa zaraďujú vedecké knihy, monografie, štúdie, rozličné príspevky v časopisoch a zborníkoch, preklady a pod. Jeho jazykovedné práce patria do viacerých tematických okruhov. Sú tu príspevky a štúdie, ktoré sa vzťahujú na jazykovú kultúru, na situáciu v enklávnej spisovnej slovenčine vo Vojvodine, početné články z aplikovanej lingvistiky, z porovnávacieho a kontrastívneho výskumu (prevažne zo syntaxe) slovenčiny a srb/ochorvát/činy, práce zo sociolingvistiky, historiografické štúdie, recenzie jazykovedných prác, posudky o prekladoch... Jazykovedné štúdie a články Miroslava Dudka sú písané vysoko odborne a prevažne sú adresované jazykovým odborníkom.

Mojím cieľom je pri tejto príležitosti podať portrét kolegu Miroslava Dudka z uhla jazykovedy prostredníctvom jeho jazykovedných kníh.

Miroslav Dudok patrí medzi najplodnejších, najrozhľadenejších a najčastejšie citovaných slovenských jazykovedcov v Srbsku, ktorý veľmi čestne môže obstáť i medzi jazykovedcami na Slovensku. Vyše tridsaťročná bádateľská činnosť priniesla pozoruhodné výsledky v porovnávacej slovensko-srbskej, a zvlášť v slovenskej jazykovede. Pri tejto príležitosti sa pozastavíme pri jeho odborných knihách: Glutinácia textu v slovenčine a srbochorvátčine, Vývin slovakistiky, Úvod do textiky a Zachránený jazyk.

V svojej prvej jazykovednej monografii Glutinácia textu... autor porovnáva z hľadiska slovakistiky glutináciu textu v slovenčine a srbochorvátčine. V podstate tu ide o kontrastívny alebo konfrontačný prístup štylistike textu z hľadiska vnútornej štruktúry textov sledovaním: miesta glutinácie v textovej lingvistike, pojmu glutinácie a glutinačných prostriedkov ako i exaktného vyjadrovania glutinácie. Glutinácia ako spôsob spájania viet v súvislom taxte sa sleduje v publicistických, náučných, administratívnych a umeleckých textoch. Rozbor ukazuje na určité typologické špecifiká, ktoré sa prejavujú v rámci toho istého mikrosystému. Miroslav Dudok tu svojimi stručnými výkladmi o jazykovo-štylistických charakteristikách jednotlivých žánrov na pozadí glutinačnej analýzy poskytol cenný materál pre tých, ktorí sa chcú lepšie zasvetiť do textotvornej činnosti, čo sa zvlášť vzťahuje na novinársku prax. Autor sa tu snažil spojiť vedeckoteoretický obsah diela s pragmatickými a didaktickými požiadavkami vzhľadom na tunajšie prostredie a tvorbu textov rozličného druhu v ňom (Dudok 1987).

Kniha Vyvin slovakistiky s podtitulkom Štúdie z dejín jazykovednej slovakistiky v Juhoslávii (18. a 19. storočie) pozostáva zo štúdií o vývine slovakistiky adresovaných v prvom rade slovakistom, slavistom, učiteľom a študentom slovenského jazyka, ale i všetkým tým, ktorých by sa skúmaná problematika mohla týkať. V jednej zo štúdií sa vykladajú dejiny vojvodinskej slovakistiky od príchodu Slovákov do týchto krajov, v ďalšej sa hovorí o začiatkoch slovenskej jazykovedy vo Vojvodine, v dvoch štúdiách Miroslav Dudok osvetľuje jazykovednú činnosť Michala Godru a poukazuje na jeho úsilie o utvorenie slovenského odborného názvoslovia. Jedna štúdia je venovaná jazyku Samuela Borovského, ktorý je autorom prvého šlabikára Slovákov vo Vojvodine. V štúdii o botanickom názvosloví Bartolomeja Godru sa hovorí o pojmotvornej činnosti v druhej polovici 19. storočia. V ďalšej štúdií sa hovorí o rukopisných slovníčkoch Jána Mičátka. Na záver je uvedená štúdia o menej známych jazykovedných prácach Gustáva Maršalla – Petrovského (Dudok 1997).

V knihe Úvod do textiky Miroslav Dudok nadväzuje na poznatky, ktoré získal študovaním veľkého počtu štúdií z oblasti teórie textu, a ktoré už uplatnil v monografii Glutinácia textu. Tu vedome spája jazykovedné s literárnovednými východiskami, pričom prevahu majú tie jazykovedné. Kniha prispieva vzniku osobitného modelu teórie textu s veľkým počtom nových termínov, ale i rozvoju parciálnych otázok zo štylistiky, z ktorých sú mnohé úplne nové alebo prehĺbené. Spomenutá kniha prináša rozvitie nových pojmov a zároveň obohatenie slovenskej textovej lingvistiky. (Dudok 1998). V oblasti textológie kolegu M. Dudka na Slovensku zaraďujú medzi najvýznamnejších autorov – u nás ja zatiaľ jediným.

V knihe Zachránený jazyk (State o enklávnej a diasporálnej slovenčine) sú zahrnuté autorove myšlienky o enklávnej a diasporálnej slovenčine venované hlavne tunajším používateľom jazyka. Podáva sa v nej netradičný pohľad na enklávnu slovenčinu ako varietu, ktorá žije a pretrváva mimo materského Slovenska presadená do nového jazykového, spoločenského a kultúrneho prostredia. Enklávna slovenčina je živým jazykom – zachránená je, aspoň na určitú dobu. Poznatky o menšinovej slovenčine na Dolnej zemi autor získal vlastným výskumom.

V rámci štyroch kapitol v knihe v troch je dvanásť štúdií, kým sú v závere tézy o zachovaní slovenčiny. Ide o štúdie, ktoré už boli publikované v zborníkoch – niektoré sú v pôvodnej podobe, iné sú modifikované alebo dopracované. Štúdie predstavujú organickú súčasť systematického skúmania slovenčiny ako menšinového enklávneho jazyka, čo je vlastne kompozíciou knihy. – V prvej kapitole je päť štúdií: Jazyková identita enklávnej a diasporálnej slovenčiny a preventívna lingvistika, Slovenčina v reálnom existenčnom prostredí, Pluricentrický vývin modernej slovenčiny, Slovenčina v spoločenskom diskurze a Pulzačné vektory enklávnej slovenčiny. Autor analyzuje, predstavuje a vysvetľuje pojmy enklávnej a diasporálnej slovenčiny, pluricentrickosti vo vývine slovenčiny, pulzačných vektorov vo vývine tunajšej (dolnozemskej) slovenčiny. Stredobodom kapitoly je existencia a uplatnenie slovenčiny vo Vojvodine – jej dynamické procesy vývinu a varietnosť v zvukovom systéme, morfologickej, lexikálnej, textovej – komunikačnej a štylistickej rovine, ako výsledok jazykovej situácie a komplexu mimojazykových činiteľov. Podľa neho jazyk menšín sa tiež vyvíja, ale sa jeho vývin líši od vývinu jazyka v materskej krajine. – V druhej kapitole je tiež päť štúdií: Funkcie slovenčiny v Rumunsku, Miesta jazykovej pamäti v enklávnej slovenčine, Slovenčina vo Veľkom Bánhedeši, v ktorých autor spracúva stav enklávnej slovenčiny v Rumunsku a Maďarsku. V ďalších dvoch: Slovenčina vo Vojvodine – používanie, najnovšie tendencie a zmeny a Dynamika vývinu slovenčiny vo Vojvodine sa zameriava na vývin tunajšej slovenčiny, dynamiku vývinu a jej súčasný stav, na zvukové variety, na charakteristiky gramatickej roviny, variety v lexikálnej rovine, na špecifickú frazeologickú, textovú a štylistickú situáciu vo sfére používania jazyka v súčasnosti. V tretej kapitole sú dve štúdie: O prirodzenom bilingvizme a Hosťujúci kód, v ktorých sa autor venuje definovaniu pojmu bilingvizmu, názorom na bilingvizmus, miestu bilingvizmu vo vývine slovenčiny na Slovensku a v enklávnej slovenčine na Dolnej zemi, otázkam výskumu bilingvizmu v enklávnej slovenčine. Nastoľuje si otázku týkajúcu sa prechodu bilingvistov z jedného jazyka do druhého, čo zachytáva termín “prepínania, striedania, alternácie kódov” na jednej strane, alebo “miešanie kódov alebo jazykov” na druhej strane (Dudok 2008: 170).

Problematika, ktorú si autor nastoľuje v knihe je aktuálna a žiada si sústavný a komplexný výskum. M. Dudok nesúhlasí s metódami deskriptívnej lingvistiky, snaží sa ich inovovať z hľadiska teórie a metodologického výskumu. Prieči sa mu výskum prostého diagnostikovania jazykových javov a terapií. V jeho prácach dominujú “cesty jazykovej prevencie” (: 8). Podľa Jozefa Mlacka “pečať zreteľnej osobitosti dávajú autorovmu prístupu k jazyku predovšetkým dva pojmy z inštrumentária jeho výkladu, a to pojmy pluricentrický vývin modernej slovenčiny a pulzačné vektory enklávnej slovenčiny”(Mlacek 2010: 382). Autor narába s oboma pojmami vo väčšine štúdií. Stali sa súčasťou jeho koncepcie výkladu vývinu slovenčiny. (Podstata pluricentrickosti je vo vývine viacerých existenčných podôb slovenčiny tak na Slovensku, ako i v menšinových prostrediach. Mnohorakosť slovenčiny patrí k novým teoretickým prístupom v skúmaní príslušnej jazykovej problematiky.)

Tento príspevok uzavriem citovaním téz “o zachovaní slovenčiny ako minoritného jazyka alebo “desatoro” zachovávania slovenčiny” z analizovanej knihy, ktoré autor adresuje slovenskej menšine vo forme rozkazovacích pokynov alebo odporúčaní:

1.Váž si svoj rodný jazyk, aby si ho vážilo a tolerovalo aj dominantné spoločenstvo: uchováva v sebe neopakovateľné a nenahraditeľné hodnoty, ktoré ani jeden iný jazyk navytvorí za nás: slovenčina, ako každý iný jazyk, je civilizačným výdobytkom.

2. Používaj slovenčinu v ústnej a písomnej podobe, v súkromnej a úradnej komunikácii (v úradnej komunikácii hoci aj ako paralelný jazyk) všade, kde je to len možné.

3. Povzbudzuj svojho spolubesedujúceho, aby aj on používal svoj rodný jazyk vo všetkých existenčných varietách (v nárečovej, hovorovej, štandardnej, či spisovnej) a neupozorňuj ho príliš na prípadnú jazykovú neko-rektnosť.

4. Podporuj všetky tlačené a elektronické media v slovenčine (aj dvojjazykové vydania) a neustále pripomínaj povinnosť ich miestnej, štátnej a celospoločenskej ochrany a zabezpečenia.

5. Sleduj a podporuj slovenské školy, ochotnícke spolky, záujmové spoločenstvá, literárne krúžky a pod., aby vlastným intelektuálnym, kultúrnym a morálnym potenciálom boli schopné zachovať kontinuitu jazykového vývinu.

6. Podieľaj sa aktívne na vytváraní situácií, v ktorých sa môže a má používať slovenčina a pracuj na rozširovaní oblastí a sfér, v ktorých sa používa slovenčina v tvojom prostredí.

7. Pracuj na sebe a vlastnej dôstojnosti v každom ohľade, aby si v ničom nezaostával za svojím “väčšinovým” spoluobčanom a bol tak rovnoprávnym občanom a členom širšej spoločenskej komunity.

8. Vplývaj na celospoločenské vedomie o potrebe a prednostiach zachovania každého jazyka, a tak aj tvojho, lebo na zachovávaní jazyka nemáš participovať len ty sám, ale hlavne celá spoločnosť a všetky civilizačné a kultúrne činitele.

9. Neuzatváraj sa do svojho jazyka, ale odhaľuj jeho pozitíva vo svojom životnom prostredí.

10. Neklesaj duchom pri náročnej úlohe udržania rodného jazyka: zánik jazyka je rovnako zdĺhavý proces ako aj jeho zachovávanie – ak niečo prepásli generácie pred tebou, nemusíš aj ty” (Dudok 2008: 183 - 184).