POÉZIA ZMӒKČOVANIA A ZAOBĽOVANIA HRÁN

Adam Svetlík
11. septembar 2012

Svoju, zatiaľ poslednú básnickú zbierku Krátky dych (1995) Miroslav Dudok (1952) vydal pred sedemnástimi rokmi; medzičasom básne uverejňoval len sporadicky, najčastejšie príležitostne. Takýto bibliografický údaj môže u čitateľa vyvolať pocit ukončenosti, či dotvorenosti Dudkovho básnického diela, avšak pri sústavnejšom čítaní jeho poézie tento prvotný dojem vystrieda čitateľovo presvedčenie, že tento básnik predsa ešte všetko ne(do)povedal, a že prameň jeho poézie predsa ešte nevyschol. Sugeruje mu to nielen evidentná nevyčerpanosť tematicko-významového potenciálu Dudkovej básnickej poetiky, ale aj autorova pretrvávajúca tvorivá vitalita, v poslednom období však usmernená prakticky výlučne na jazykovednú činnosť. Sú to však podľa mňa dostatočne spoľahlivé znaky, že Miroslav Dudok nepoložil bodku za svojou básnickou tvorbou, a že ešte stále v ňom tlie tá prvotná, mladistvá viera v tvorivý potenciál (básnického) slová, ktorým síce nemožno „zatriasť svetom“, no iste možno ten svet meniť, vylepšovať a predovšetkým poľudšťovať. Práve takúto vieru nachádzame aj v základoch Dudkovej poetiky a zrejme aj celoživotnej filozofie, ktorú spolu s Viliamom Marčokom možno definovať ako „odvahu k pozitívnej vízii“, čiže ako aktívny človekov postoj ku skutočnosti a k vlastnej existencii; inými slovami povedané, ako jeho permanentný zápas o pretrvávanie v deprimujúcich a k životu často demotivujúcich spoločenských okolnostiach, a najmä ako jeho archetypické či mýtické, sebazáchranné zvýznamňovanie vlastného bytia.

Aj keď sa Dudkove prvé básnické kroky z konca 60. rokov minulého storočia v nejednom ohľade niesli v znamení typického začiatočníckeho veršotepectva, poznačeného hlavne boľavou introspekciou básnického subjektu, predsa však niektoré znaky rukopisu mladého básnika už vtedy signalizovali nielen nevšedné literárne nadanie, ale zároveň aj cieľavedome budovanú básnickú poetiku a životnú filozofiu, založenú predovšetkým na základných princípoch všeľudského humanizmu, a najmä filozofie existencializmu, ktorá bola práve vtedy, teda v 60. rokoch 20. Storočia, v slovenskej literatúre nanovo aktualizovaná. Prejavilo sa to jednoznačne už aj vo vitalisticko-angažovanej programovej básni Deň obyčajný, uverejnenej v úvodnej časti prvej Dudkovej básnickej zbierky Svetelný korbáč (1977), no pretrvávalo to potom v rozličných obmenách aj v celej jeho ďalšej básnickej tvorbe. Síce v 70. rokoch minulého storočia, v kontexte súdobej ideologickej „konsolidácie a normalizácie“ na Slovensku, sa takáto „svetelná“ poézia a angažovaný, no pritom zmierňujúco-harmonizujúci postoj voči žitej skutočnosti Dudkovho básnického subjektu mohol tlmočiť aj ako nekrititicko-kompromisnícky, prinajmenšom naivno-idealistický. Ale básnikovo pretrvávanie v takejto „pacifizujúcej“ poetike aj v neskorších tvorivých obdobiach, zvlášť v jeho posledných dvoch zbierkách Posuvná hranica (1995) a Krátky dych (1995), publikovaných v „neideologických“ 90. rokoch minulého storočia, sú jasným dokladom nielen premyslenosti a dôslednosti, ale aj úprimnosti, čiže bytostnej opodstatnenosti takého postoja voči skutočnosti. Práve tieto vlastnosti Dudkovej poetiky, nastolené už v jeho prvom tvorivom období, spolu s jeho výrazným zmyslom pre teoretické zovšeobecňovanie, syntezovanie, a najmä spolu s jeho vycibreným citom pre jazyk, zabezpečovali tomuto básnikovi ústrednú pozíciu v generácii básnikov, ktorí začiatkom 70. rokov minulého storočia vstupovali do slovenskej vojvodinskej literatúry. Prispievala k tomu aj Dudkova erudovanosť a rozhľadenosť, najmä keď ide o súdobé literárne diania a tendencie, prepojená pritom s jeho vrodeným sluchom pre tep doby, teda aj tie vlastnosti rukopisa mladého básnika, ktoré popri už spomínanej dôslednosti, predsa zachovávali aj dostatočnú pružnosť, otvorenosť a inovačnú priepustnosť, jedným slovom „krok vpredu“ jeho poézie a takto budovanej poetiky.

V takomto kontexte odpozorované potom ani neprekvapuje, že Dudok relatívne rýchlo, prakticky už vo svojej prvej básnickej zbierke Svetelný korbáč, vystriedal začiatočnícku, viac-menej tradičnú poetizáciu skutočnosti, „ozvláštňovanú“ niekedy i prvkami lokálneho koloritu, novou, v našich pomeroch priam exotickou, depoetizovanou urbánnou poéziou „všedného dňa“, v ktorej básnický subjekt v akomsi vitalisticko-ľúbostnom ošiali hľadá, a najčastejšie, aj napriek rozličným problemom,  prekážkam a nedorozumeniam, predsa aj nachádza „jednoduché“ či „konkrétne“ šťastie, a to nielen v láske a v ľúbostnom odovzdávaní sa, ale najmä v obyčajných, každodenných životných situáciách a ľudských úkonoch. Vidno to najmä vo významovo dôležitej básni Dejiny zápaliek, ktorá sa aj napriek v nej evokovaného deprimujúceho ľúbostného spádu, či skratu („A láska vyľakaná vypliešťa okále / Inak sfarbená / ako pri prvom milovaní“), predsa končí uzmierňujúcou konštatáciou: „Je to dobre je to pravda ako sen“.

Aj napriek tomu, že aj v druhej básnickej zbierke Miroslava Dudka Pečať (1980) vo veľkej miere pretrváva takýto harmonizujúci postoj ku skutočnosti, básnický subjekt si tu predsa začína postupne uvedomovať, že „Spľasol už ťažký mešec šťastia“, (Triolet o najdlhšej ceste), zvlášť šťastia, aké mu zabezpečovalo prvotné ľúbostné vzplanutie. Jeho city sú teraz už čoraz viacej kontaminované rozumom, takže aj predošlé vitalistické nadšenie akoby začalo ochabievať, a najmä oťažievať „svetlom poznania“. V tejto zbierke teda už naplno možno sledovať svojrázny proces vytriezňovania Dudkovho básnického subjektu zo senzualistického hýrenia a on si teraz začína uvedomovať, „Že báseň je len krôčik / Za hranice samoty“ (Kruhy – množné číslo), a že je svet predsa omnoho komplikovanejší a komplexnejší, ako si to najprv vo svojej mladistvej idealistickej opojenosti životom myslel. Avšak aj napriek tomu, že má niekedy pocit, akoby mu niekto „odňal / Vietor z plachiet“ (Provinčné vetry nad mestom), básnický subjekt Miroslava Dudka predsa nezúfa, netratí vieru, a najmä sa nevzdáva odvahy k pozitívnej vízii budúcnosti: „A cesta je pred nami/ Stále/ Ďaleko je koniec/ Ešte ďalej naspäť“ (Bagately 1).

Zrejme aj pod vplyvom meniacej sa poetiky a v súlade s tendenciou zreflexívnenia básnického prehovoru, ale predovšetkým ako produkt básnikovej „pozornej“ a „zodpovednej“ práce s jazykom, v zbierke Pečať sa aj Dudkov básnický výraz značne skracuje a kondenzuje, čo sa potom manifestovalo ako svojrázny výrazový minimalizmus, čiže ako básnikovo uprednostňovanie krátkych lyrických žánrových útvarov, pre ktoré je príznačná jednak zvýšená gnómickosť, či aforistickosť, ale aj pohrávanie sa s jazykom a s jeho viacvýznamovým potenciálom. O tejto fundamentálnej vlastnosti Dudkovej poetiky, ktorá sa spolu s pribúdajúcou iróniou stala svojráznou ochrannou značkou jeho poézie, veľmi efektne hovorí aforistická programová báseň Krása, uverejnená neskoršie, v zbierke Posuvná hranica: „Krása/ Hrá sa// No to len/ Zdá sa“.

Poetiku „zmäkčovania s zaobľovania hrán“ skutočnosti nastolenú vo Svetelnom korbáči a v Pečati básnik aplikoval aj vo svojej tretej básnickej zbierke  Ruberoid (1984). Je to podľa mňa jedna z najvýznamnejších básnických zbierok v dejinách poézie vojvodinských Slovákov, lebo v nej Miroslav Dudok, prostredníctvom radikálnej depoetizácie básnického prehovoru, depatetizácie básnikovej tvorby, teda akousi detronizáciou samotného tvorcu, básnika, ale najmä prostredníctvom svojráznej mytizácie mestkej každodennosti, veľmi efektne dekonštruoval, v slovenskej vojvodinskej literatúre dlho pretrvávavjúci, a v tom období už priam kanonizovaný model prepiatého básnického poetizovania rustikálnej idyly. Takouto demystifikačnou, neraz i parodizujúcou poéziou, v ktorej básnický subjekt „Namiesto denníka“ zaznamenáva už len „...výdavky/ Za mlieko/ A iné substancie“ (Tesno), sa aj slovenská vojvodinská poézia konečne, bez už príslovečného pripozdievania sa, dostala do ústredného víru súdobého literárneho pulzovania.

Po dlhšej prestávke, roku 1995 Dudok vydal básnické zbierky Posuvná hranica a Krátky dych, v ktorých značne modifikoval svoju dovtedy budovanú poetiku. Neprekvapuje to, lebo v intenciách maximálne radikalizovanej poetiky Ruberoidu sa už zrejme ťažko mohlo pokračovať a neuviaznúť pritom v akomsi tvorivom manierizme, alebo významovej banalite. Tieto zmeny sa prejavili zvlášť na výrazovom pláne, predovšetkým v značnom predĺžení básnického prehovoru, ale tiež i v evidentnom odklone od predošlého radikálneho verizmu. Na tematickom pláne najväčšia zmena sa udiala v úplnej absencii dovtedy dominujúcej ľúbostnej tematiky a v pribúdaní reflexívnosti. Konkrétnu, priam hmatateľnú poéziu z predošlého obdobia vystriedajú v týchto zbierkách akési éterické, či fantazmagorické obrazy, pokúšajúce sa teraz aj o evokáciu metafyzického rozmeru skutočnosti, čiže o uchopenie tej hranice „na ktorej z prahu vyrastala byľka zemežlče.“ (Jednostaj sa pozerám na hodiny). V tomto kontexte potom treba vnímať aj evidentný posun básnického diania z prítomného do minulého času, čo vidno už aj v niektorých básňach v zbierke Posuvná hranica, povedzme v sugestívnej spomienkovo-nostalgickej básne Jednostaj sa pozerám na hodinky, no naplno to prišlo k slovu v zbierke Krátky dych, v ktorej básnik prostredníctvom príbehu starého otca, odhaľuje enigmu ľudského pretrvávania.

To čo sa však ako zlatá niť tiahne Dudkovou poéziou, teda to čo sa nemenilo od jeho prvého až po posledný napísaný verš, je dôsledný básnikov zaujem a starostlivosť o človeka, úsilie nielen pochopiť, spolucítiť, ale aj aktívne pomohnúť tomu inému. Takáto Dudkova filantropia môžno dnes vyznieva nemoderne, idealisticky, možno aj ideologicky... Avšak súčasnému skepsou a relativizmom dezorientovanému človekovi je práve takáto liečivá poetická náplasť, čiže ten v niekoľkých básňach v Posuvnej hranici priam mantricky privolávaný skorocel, prepotrebná a Dudkova poézia, podobajúca sa tým teplom vyžarujúcim pomarančom z básne Za slnkom v zbierke Posuvná hranica, mu ho veľmi často aj poskytuje: „Z chladniarenských závodov/ rozvážali pomaranče./ Žena ich priniesla/ ešte studené/ a vyložila na stôl./ Vonku snežilo/ a ona otáčala izbu/ za slnkom.“. Teda básnikovo programové „oslňovanie“ a „ohrievanie“ skutočnosti, tiež jeho zjavnú náchylnosť k sentimentalite a vznešenosti, najčastejšie však hneď neutralizovaná iróniou, naostaok aj jeho ospevovanie obyčajných novomeskovských „vecí a vecíčiek sveta“, nevnímame v žiadnom prípade ako útek od skutočnosti, či jej iluzionistické skrášľovanie, ale skôr ako básnikovu nehu, ako jeho úsilie pohladiť, objať, zohriať svet, ktorého ťažkosti a bolesti hlboko prežíva a (spolu)cíti.

Takéto predsavzatie Miroslava Dudka kulminuje zvlášť v posledných dvoch básnických knihách, v ktorých sa „chvejivý bôľ“ jeho básnického subjektu, prítomný v rozličných obmenách aj v predchádzajúcich zbierkách, teraz už maximálne stupňuje a „ani z trucu neprechádza/ do iného skupenstva“(Krátky dych, VI), takže je už čoraz ťažie nachádzať účinný liek na jeho stále mokvajúce rany. Práve preto aj poézia v týchto dvoch zbierkách na prvý pohľad pôsobí dojmom existenčnej, poznávacej a tvorivej vyčerpanosti a sklamanosti, v čom je zrejme aj nemalá miera splácania dlhu postmodernej dobe a jej poetike či filozofii. Avšak v Dudkovom prípade sú to zrejme len chvíľkové poklesky, „víťazné pády“ človeka, ktoré mu vždy zabezpečujú dostatočnú silu na záchranný odraz od dna a na pokračovanie svojho osudového celoživotného zápasu. Najlepšie to vidno v zbierke Krátky dych, ktorá sa po výrazne deprimujúcej diagnóze súčasného stavu skutočnosti, kde autor sugestívnym básnickým jazykom zobrazil civilizačné turbulencie z konca minulého storočia, striedajúc pritom apokalyptické obrazy evokujúce koncostoročné vojnové udalosti s  univerzálnymi postmodernými pocitmi poznávacej a tvorivej pochybovačnosti,  na momenty až rezignovanoti, predsa končí, len navonok paradoxne, no pritom zrejme dôsledne, čiže v súlade s Dudkovou celoživotnou filozofiou, vitalisticky, vierou v beniakovskú „kráľovskú reťaz“, čiže vierou v nepretržitý kolobeh života, v ktorom predkovia pretrvávajú vo svojich potomkoch, no najmä vierou v slovo, ale slovo jasné a presné, slovo pretavené do umenia: „...Čakaj, aby ťa vlastné slová chránili.// To, čo tvoja duša vymiesila,/ Neskôr zbadáš, je prirodzeným právom./ V tom nech je tvoja presila.“ (Krátky dych XVIII)