GOVOR PRILIKOM OTKRIVANJA SPOMEN-PLOČE JURAJA RIBAJA

Odhalenie pamätnej tabule Jurajovi Ribayovi v Savinom Sele 23.02.2013

Vážené dámy a páni, milí priatelia,

dovoľte mi, aby som sa poďakoval organizátorom za pozvanie na slávnostné odhalenie pamätnej tabule Jurajovi Ribayovi (1754-1812) k 200. výročiu jeho úmrtia v Savinom Sele alebo vtedajšej Torži. V mene veľvyslanectva Slovenskej republiky v Srbskej republike chcem poďakovať všetkým, ktorí sa zaslúžili o to, že dnes môžeme odhaliť pamätnú tabuľu na budove Miestneho spoločenstva, na ktorej zhotovenie prispelo veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Srbskej republike. Verím, že domorodému obyvateľstvu bude pripomínať slovenského dejateľa, ktorý v tejto obci báčskej stolice pôsobil v rokoch 1799-1812 a u návštevníkov obce zasa pohľad na pamätnú tabuľu vzbudí záujem o život a dielo vzdelanca, farára a jazykovedca, ktorý popri kňazskom povolaní celý svoj život venoval slovanskému a slovenskému písomníctvu.

Pri tejto príležitosti mi dovoľte tiež oceniť zorganizovanie medzinárodnej vedeckej konferencie v Novom Sade 22. februára 2013 na tému „Juraj Ribay 1812-2012 - život a dielo“ pod záštitou Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov, Katedry slovakistiky Filozofických fakulty v Novom Sade a Katedry slavistiky Filologickej fakulty v Belehrade. Teší ma, že v učiteľskom cechu i kultúrnych a náboženských kruhoch sa nezabúda na kolegov z minulosti, ktorí nezastupiteľne obohatili pokladnicu slovanských jazykov a osobitne slovenčiny.

Nie som odborník na život a dielo Juraja Ribaya a pokusy kopírovať „vygooglované“ myšlienky o jeho jazykovednom prínose v prítomnosti kompetentných sa mi zdajú byť dosť plytké a predstavovali by len nosenie dreva do lesa. V každom prípade sa Juraj Ribay, ako zakladateľ slavistickej knižnice, publicista, spisovateľ, jazykovedec, filológ a lingvista, výrazne zapísal do histórie slovakistiky, bohemistiky i hungaristiky.

Dva roky, ktoré práve dnes uplynuli od môjho príchodu do Srbskej republiky na slovenské veľvyslanectvo mi však dávajú mandát na to, aby som vzdal úctu práci a dielu Juraja Ribaya a spolu s ním i ďalším stovkám a tisíckam nemenovaných „ribayovcov“. Svojou jazykovou a náboženskou hrivnou prispeli a prispievajú k tomu, že sa vo vojvodinskom prostredí udržiava a rozvíja slovenský jazyk aj viac ako 260 rokov od príchodu Slovákov z územia ich predkov. Inštitucionálne za to patrí zásluha hlavne cirkvi a jej školám, ktoré na počiatku materializovali používanie tunajšieho slovenského materinského jazyka. Juraj Ribay patril medzi ich protagonistov. Neskôr získali silného spojenca v štátnych školách a v XX. storočí aj v Matici slovenskej v Srbsku, ktorá svojimi kultúrno-záujmovými aktivitami prispieva k udržiavaniu a rozvíjaniu slovenského jazyka a tmeleniu slovenskej komunity v Srbsku.

Juraj Ribay, narodený v Bánovciach nad Bebravou, ako jeden z mnohých Slovákov, ktorí pôsobili vo vojvodinskom prostredí Srbska, tvorí puto medzi našimi národmi a krajinami a ani metamorfózy spoločenských či štátoprávnych usporiadaní na tom nič nemenia. Jeho dnešnými pokračovateľmi sú v prvom rade cirkev a náboženstvo v rámci Evanjelickej cirkvi augburského vyznania. Jej bratislavskí absolventi v praktickej podobe v službách božích udržiavajú a rozvíjajú slovenský jazyk v komunite slovenských veriacich. Patria k ním tiež jazykovedné komunity na Slovensku i v Čechách, ktoré udržiavajú duchovnú i vedeckú kontinuitu s významnými osobnosťami z minulosti. Teší ma, že Juraj Ribay má svojich konkrétnych pokračovateľov vo vede a vzdelávaní v jazyku slovenskom v rodine slovanských jazykov na Katedre slovakistiky na Filozofickej fakulte Univerzity v Novom Sade a na Katedre slavistiky Filologickej fakulty Univerzity v Belehrade. Zabezpečujú šľachetnú úlohu výchovy novej generácie študentov slovenčiny, ktorí úspešne pôsobia v postavení učiteľov, novinárov, tlmočníkov a iných profesiách. V tomto kontexte chcem zdôrazniť, že Slovenská republika v spolupráci s príslušnými srbskými orgánmi bude, v rámci svojich personálnych, materiálnych a finančných možností, naďalej podporovať tento duchovný rozmer vedeckej i vzdelávacej činnosti vo vzťahu k slovenskej komunite nielen na úrovni vysokého školstva.

Dovoľte mi na záver vyjadriť potešenie nad tým, že slovenský jazyk, ako komunikačný prostriedok v zahraničí, stmeľuje slovenskú komunitu. Prenášajú sa ním bohaté a nezameniteľné slovenské kultúrne a duchovné tradície, ktoré sa počas storočí formovali na území ich predkov. A nielen to, samotné slovenské komunity v zahraničí prispievajú svojím vkladom do tohto pestrého kultúrneho i duchovného bohatstva materinského pokladu a zoceľujú tak väzby s domovom ich predkov. Za veľmi dôležité považujem, že slovenský jazyk sa používa a uchováva v dimenziách svojich právnych a reálnych možností v harmónii s ostatnými jazykmi, ktoré sa v Srbskej republike používajú a osobitne vo vzťahu k väčšinovému srbskému jazyku.

Želám všetkým, ktorí v Srbsku a vo Vojvodine napomáhajú udržiavať a rozvíjať slovenský jazyk veľa úspechov v ďalšej činnosti. S prihliadnutím na to, že počet občanov Srbskej republiky, ktorí sa hlásia k slovenskej národnosti sa neustále klesá (podľa sčítania z roku 2002 to bolo 59.021 a podľa sčítania z roku 2012 je to 52.750), treba nám veľa „ribayovcov“ XVIII.-XIX. storočia, aby mal kto preberať jazykovú, náboženskú, kultúrnu a duchovnú štafetu slovenských predkov, ktorá obohacuje toto prostredie. Som presvedčený, že užšia spolupráca medzi Slovenskou republikou a Srbskou republikou vo výhľade spoločného života v rodine Európskej únie na to vytvorí lepšie materiálne podmienky.