Belo Blato

DEDINA VYRASTENÁ Z VODY A TRSTINY

Zemepisná charakteristika a demografia

Biele Blato sa nachádza v západnej časti stredného Banátu. Patrí do Zreňaninskej obce a do Stredobanátskeho okruhu. Od Belehradu je vzdialené 70 km, rovnako aj od Nového Sadu a od mesta Zreňanin 20 km. Katastrálna obec má rozlohu 3000 hektárov. Priemerná nadmorská výška je iba 74 m n. m.

Roku 2002 malo Biele Blato 1514 obyvateľov, z čoho bolo 591 Slovákov. Ďalší obyvatelia Bieleho Blata sa prihlásili ako Maďari, Bulhari, Srbi a iní. Ide teda o multietnickú osadu, v ktorej Slováci tvoria 39,47 % . Na 658 domov pripadá len 576 domácností, priemerný počet členov jednej domácnosti je 3,8.

Podľa najnovších údajov o počte Slovákov v jednotlivých prostrediach v Srbsku, ktoré poskytol na základe sčítania obyvateľstva v roku 2012 Štatistický ústav Republiky Srbsko, v Bielom Blate žije spolu 1342 obyvateľov, z čoho je 125 Srbov a 489 Slovákov.

Špecifiká Bieleho Blata

Biele Blato sa nachádza v blízkosti sútoku riek Begej a Tisa. Dedinu aj s chotárom obopína vysoký násyp dlhý 15 km. Hrádza chráni dedinu, ináč by ju rieky každý rok zaplavili. Biele Blato je doslova obkľúčené vodou, najmä rybníkmi s plochou asi 1500 hektárov. Bieloblatčania sa rybárstvu venujú už od roku 1895 a mnohým domácnostiam poskytuje živobytie aj dnes.

Východne od osady je svetoznáma Cárska bara, ktorá zaberá vyše 400 hektárov chránenej plochy a poskytuje útočisko rozmanitému živočíšnemu a rastlinnému svetu. Podľa ornitológov tu hniezdi asi 300 druhov vtákov. Názov Cárska si tento veľký močiar vyslúžil v 19. storočí, keď tu masovo lovili volavku veľkú. Jej nádherné perá sa vtedy vo veľkom kupovali vo Viedni, lebo ich používali na zdobenie módnych dámskych klobúkov.

Biele Blato sa dáva do súvisu najmä s trstinou, hoci je to rastlina rozšírená po celom svete. V okolí dediny jej rastie veľké množstvo. Usilovní Bieloblatčania tento dar prírody hojne využívajú. V minulosti sa trstina používala najmä ako strešná krytina a trstinové boli takmer všetky strechy v Bielom Blate a okolí. Jej spracovanie prináša obživu značnej časti obyvateľov dodnes.

Historické fakty a súčasnosť Bieleho Blata

Biele Blato patrí medzi najmladšie slovenské osady vo Vojvodine. Prvýkrát ju založili Nemci roku 1866, podobne ako niekoľko ďalších osád pri Tise a Dunaji. Vtedajšia vrchnosť plánovala upraviť riečne toky, ktoré každoročne zaplavovali obrovské plochy a roľníkom spôsobovali veľké škody. Obyvateľstvo týchto osád malo za úlohu pracovať na ochranných násypoch vedľa Begeja, Tisy a Dunaja.

Novú osadu Nemci pomenovali Eliesenheim, podľa kráľovnej Alžbety, manželky Františka Jozefa I. Táto osada nemala dlhé trvanie, takmer všetci obyvatelia ju opustili, keď v rokoch 1876/1877 došlo k veľkým povodniam. Odišli prevažne do oblastí dnešného Rumunska. Osada zostala takmer pustá. Ale v roku 1882 bola vyhlásená nová kolonizácia a už v nasledujúcom roku prišlo 180 slovenských rodín z Padiny. Po nich postupne z okolitých osád aj Maďari, Bulhari a Nemci. Z hľadiska vierovyznania bolo obyvateľstvo evanjelické, katolícke a kalvínske. Z tohto obdobia pramení aj ľudový názov tejto osady Lízika a niektorí občania ju takto nazývajú aj dnes.

Noví kolonisti dostali po desať jutár (reťazí) zeme, ktorú mali splatiť v priebehu desiatich rokov. Takto pridelenú pôdu však nemohli obrábať, pretože ju veľkobečkereckí nájomníci odmietli odovzdať novým majiteľom, kým boli platné ich viacročné zmluvy o užívaní.

Pokiaľ ide o cirkevný život, ktorý bol aj tu hybnou silou kultúrneho a spoločenského života, Bieloblatčania boli v roku 1883 filiálou aradáčskej matkocirkvi. Keď sa cirkev finančne zmohla, v roku 1891 si slovenskí evanjelici zriadili vlastný matkocirkevný zbor.

Evanjelický kostol z roku 1902 bol postavený za pomoci uhorského štátu počas pôsobenia farára Jána Šterbu. Nový organ do kostola kúpili cirkevníci z Temešváru. Na rozdiel od typickej slovenskej evanjelickej architektúry v Srbsku kostol v Bielom Blate obsahuje sakristiu, drevenú povalu a špecifickú zvonicu, ktorá má okrúhly základ.

Prvým slovenským učiteľom v Bielom Blate bol Štefan Hargaš (1866 – 1942) zo Sučian, ktorý učil slovenské evanjelické deti do roku 1922, kým neodišiel v novoutvorenom juhoslovanskom štáte do dôchodku spolu s ostatnými rakúsko-uhorskými učiteľmi. Prvá škola bola vybudovaná z hliny a trstiny roku 1886. Veľká škola z tvrdého materiálu, ktorá je vo výbornom stave a slúži pôvodnej funkcii dodnes, bola postavená roku 1899. Výučba v slovenskom jazyku prebieha od roku 1959 v prvých štyroch ročníkoch, vo vyšších ročníkoch sa vyučuje po srbsky.

Po druhej svetovej vojne bolo založené poľnohospodárske družstvo Jednota, v ktorom neskoršie vznikla aj „trstiareň“ a mnohí Bieloblatčania si tak našli zamestnanie. Dedina sa začala intenzívne rozvíjať najmä po roku 1962, keď bola elektrifikovaná. Vďaka tejto skutočnosti sa mohlo pristúpiť aj k aktívnejšej kultúrnej a spoločenskej činnosti, ktorá bola zárodkom výstavby bieloblatského Domu kultúry (1967). Automatické telefóny zaviedli v roku 1979 a cesty sa v osade vyasfaltovali v rokoch 1985 až 2000.

V súčasnosti vznikajú nové pracovné príležitosti pomaly. Potenciál je najmä v turistike, ale aj v novom ekologickom spôsobe pestovania poľnohospodárskych plodín.

Spoločenský život v Bielom Blate je dnes intenzívny. Úspešne tu pracuje MO MS, pri ktorom je aktívna aj tanečná skupina, dobre funguje Červený kríž, bulharský KUS Trandafer, maďarský KUS Cárska bara, poľovnícky spolok Jeleň, spolok dôchodcov, hasičský spolok, aktív žien, športujúca mládež FK Mladosť.

V roku 1995 sa v Bielom Blate konal mládežnícky festival pod názvom Lízika spieva. Zúčastnilo sa na ňom asi desať spevákov ľudových piesní. Po niekoľkých rokoch však festival zanikol.

Kultúrny život v Bielom Blate

O tom, že bieloblatskí Slováci mali radi kultúru, svedčí to, že v roku 1932 ochotníci zahrali prvé divadelné predstavenie s názvom Mátoha. Nacvičil ho učiteľ Cyril Kolény. V tom roku bola založená aj Miestna odbočka Matice slovenskej, na čele ktorej bol učiteľ Pavel Jároši. V roku 1948 si bieloblatskí Slováci založili Kultúrno-osvetový spolok Jána Kollára a po vybudovaní Domu kultúry mali možnosť svoju činnosť intenzívnejšie prezentovať spoluobčanom. V roku 1982 spolkári pred Domom kultúry upravili tzv. Spomienkový park.

V roku 1991 bola obnovená činnosť Miestneho odboru Matice slovenskej v Bielom Blate, ktorý ihneď oživil divadelnú činnosť. Divadelní ochotníci uviedli na domácom pódiu predstavenie Zem a potom sa predstavili aj na javiskách iných slovenských vojvodinských dedín. Od roku 2001 začala pôsobiť pri MO MS folklórna skupina. V roku 2009 vznikla mladšia tanečná skupina, ktorá dnes pracuje sporadicky. Tanečné a spevácke skupiny a sólové speváčky sa zúčastňujú na rôznych festivaloch vojvodinských Slovákov.

Pri MO MS sa vzmáha recitačná sekcia, ktorá spolupracuje s Klubom žien. Klub žien pracuje už vyše šesťdesiat rokov a združuje Slovenky, Bulharky, Maďarky a Srbky. V poslednom čase ženy značne zintenzívnili svoju činnosť a úspešne reprezentujú Biele Blato na kultúrnych a turistických podujatiach.

Prečo by ste mali navštíviť Biele Blato?

Podmienky na rozvoj rôznych druhov turizmu sú s ohľadom na polohu Bieleho Blata veľké, no zatiaľ nedostatočne využité. Osada je obkľúčená riekami a močiarmi, poľovnícka turistika má tu už dlhú tradíciu. Chodievajú sem domáci poľovníci, ale aj zo zahraničia, najmä Taliani. Revír je bohatý na vysokú, srnčiu a čiernu zver, hojne zastúpené sú aj zajace, líšky, bažanty, divé kačice a iné druhy.

V blízkosti je svetoznáma a štátom chránená oáza ticha a prírody Cárska bara, po ktorej sa plaví malá turistická loď. Možno z nej pozorovať tunajší neobyčajne pestrý vtáčí svet.

Foto: Michal Madacký

V strede osady je Spomienkový dom alebo Etnodom, ktorý bol vystavaný z prírodných materiálov podľa vzoru najstaršieho domu v osade z konca 19. storočia. V tomto dome sa stretávajú kultúry, ktoré sú v tomto prostredí prítomné. Jedna izba reprezentuje slovenské tradície, kým ďalšie dve maďarské a bulharské. Dom si prichádza pozrieť ročne okolo tri tisíc návštevníkov, najmä žiaci na exkurziách, dôchodcovia aj zahraniční hostia.

Niekoľko súkromných domov je upravených na ubytovanie hostí, čo predstavuje prvé začiatky vidieckej turistiky. Návštevníci ešte stále môžu vidieť pôvodný sedliacky dvor, statok, náradie a na objednávku si tam pochutnať na niektorých tradičných sedliackych jedlách.

Zaujímavým potenciálom turistického rozvoja sú aj dobre udržiavané kostoly - evanjelický a katolícky. Prvý má na rozdiel od typickej slovenskej evanjelickej architektúry sakristiu, drevenú povalu a osobitú zvonicu s kruhovým prierezom.

Fotografiu poskytla Jarmila Hromčíková

V strede osady možno vidieť aj stotridsaťročnú morušu, ktorá je pod ochranou obce Zreňanin. Je tu tiež veterný mlyn z roku 1896, pomník padlým bojovníkom z druhej svetovej vojny, kopaná studňa – rovesníčka osady a viaceré ďalšie obytné, hospodárske, technické aj spoločenské architektonické objekty. Svojou autenticitou a spätosťou s okolitým prostredím pomôžu návštevníkom zostúpiť po schodoch času do minulosti.

Všetky tieto miesta si môžete pozrieť aj počas Sladkého dňa, ktorý členky združenia žien organizujú od roku 2009. Zapájajú sa aj ženské spolky z iných miest, aby spoločne podľa najstarších receptov zhotovovali sladké koláče. Na tomto podujatí sa doteraz zúčastnili ženské spolky z Hložian, Hajdušice, Silbaša, Uzdína, Aradáča, Mužle, Ečky, Zreňanina, Padiny, Elemíra, Botoša atď. Komisia hodnotí sladké špeciality a menuje najsladších víťazov. Organizátori plánujú toto podujatie organizovať každý rok.