Hajdučica

VYNOVENÁ DVESTOROČNÁ HAJDUŠICA

Zemepisná charakteristika a demografia

Hajdušica sa nachádza v juhovýchodnej časti Banátu a patrí do obce Plandište, ktorej osady sa rozprestierajú až po hranicu s Rumunskom. Od Belehradu je vzdialená 85 km, od Zreňaninu 60 km a od Vršca 30 km.

Podľa sčítania obyvateľstva z roku 2002 žilo v osade 1375 obyvateľov, z čoho je 579 Slovákov (42,10 %). V osade žijú aj Srbi (30,47 %), Maďari (11,56 %), Macedónci (8,94 %) a v menšom počte aj Rumuni, Bulhari, Chorváti, Nemci a iní. V osade je 535 domácností a priemerný počet obyvateľov na domácnosť je 2,56.

Podľa najnovších údajov o počte Slovákov v jednotlivých prostrediach v Srbsku, ktoré poskytol na základe sčítania obyvateľstva v roku 2012 Štatistický ústav Republiky Srbsko, v Hajdučici žije spolu 1150 obyvateľov, z čoho je 391 Srbov.

V centre osady sa nachádza škola, dom kultúry, pošta, katolícka modlitebňa – najstaršia sakrálna stavba obce Plandište, Slovenský dom, slovenský evanjelický kostol a za nimi sa rozprestiera dvestoročný park, uprostred ktorého sa nachádza kaštieľ.

Foto: Igor Bovdiš

Špecifiká Hajdušice

Hajdušicu by sme mohli opísať aj ako osadu, ktorá je obklopená zeleňou. Ovocné stormy a vykosené trávniky sú iba úvodom k dvestoročnému parku, ktorý sa rozprestiera na ploche štyroch hektárov. Park je pod ochranou štátu. Nachádza sa v ňom asi tridsať druhov stromov, z ktorých sú mnohé nezvyčajné v tomto podnebí (ginkgo biloba, biela borovica, čierny orech, čierny jaseň, borievka virdžinská a iné). Dôležité miesto tu má starý čierny jaseň s priemerom kmeňa 1,6 m a šírkou koruny 25 m. Park charakterizujú viaceré štýly, populárne najmä v 19. storočí. Dominuje však kombinácia francúzskeho (klasického) a anglického štýlu.

V strede parku je umiestnený kaštieľ s jazerom, s ktorým sa spája legenda o maliarovi Jatanovi. Majiteľ kaštieľa pozval Jatana, aby namaľoval niekoľko obrazov pre hlavné salóny, no maliar nemohol ani po troch rokoch strávených v kaštieli nič namaľovať. Raz sa mu snívalo, že počul hlas z jazera, ktorý mu povedal, nech namočí svoj maliarsky štetec do jazera a bude mať inšpiráciu pre mnoho obrazov. Musel však s Panoráma Hajdušice. ľúbiť, že mu daruje všetky jeho sny a sny jeho synov a vnukov do konca života. Maliar to sľúbil a hneď ráno odišiel k jazeru a maľoval krásne obrazy. O niekoľko dní začal byť veľmi smutný. Jeho spánok bol bez snov, cítil sa, ako by ani nežil, až neskoršie zošalel. Aj dnes je hladina jazera niekedy zvlnená a niekedy hladká ako sklo a občania hovoria, že to súvisí s tým, aké sny snívali potomkovia maliara Jatana.

Foto: Igor Bovdiš

Historické fakty a súčasnosť Hajdušice

V priestoroch dnešnej Hajdušice sa ešte v 15. storočí nachádzalo osídlenie s názvom Herchekios, ktoré dostal Michal Siladi ako kráľovský dar. Pramene uvádzajú, že sa v rokoch 1783 - 1789 toto územie nazýva Hajdučka Greda.

Roku 1800 kúpil majetok veľkostatkár Štefan Damaškin de Németi a o niekoľko rokov neskoršie (1809) priviedol tridsať rodín svojich poddaných, hlavne Slovákov a Maďarov. Roku 1810 mala osada svoju prvú školu a prvým učiteľom bol Ján Beňo. Veľké povodne v roku 1824 donútili obyvateľstvo, aby si svoje domy vystavali v blízkosti panského kaštieľa, teda v priestoroch dnešnej Hajdušice. Počet obyvateľov zväčšilo roku 1826 niekoľko rodín z Padiny. V tom istom roku vystavali ľudovú školu a boli fíliou padinskej cirkvi. O niekoľko rokov neskoršie v osade žilo už viac ako päťsto evanjelických Slovákov, čo umožnilo, aby sa cirkev osamostatnila. Prvým evanjelickým kňazom bol Štefan Jastrebíni.

Foto: Igor Bovdiš

Na počesť svojho zakladateľa bola Hajdučka Greda roku 1829 premenovaná na Istvánfalva. V tom období boli časté migrácie Nemcov a Bulharov, ktorí kvôli nedorozumeniam s pánom opustili osadu. Väčšie kolonizácie Nemcov prebiehali v rokoch 1839 až 1869. Vtedy sa mnohí obyvatelia Istvánfalvy vysťahovali do Šándorfu (dnešný Jánošík) a do Marienfildu (dnešná Vojlovica). Namiesto vysťahovaných osadníkov prišli noví zo Slovenska, najmä z Nitry. Keďže sa počet Nemcov zväčšoval a prevýšil počet Slovákov, evanjelický farár Jastrebíni odišiel do Butína (Rumunsko) a ako nový farár tu začal pôsobiť nemecký kňaz Birbruner (r. 1835). Roku 1845 Ištvan Damaškin daroval cirkvi časť svojho majetku, na ktorom vybudovali roku 1863 evanjelický kostol a vežu so zvonicou až roku 1895.

Koncom 19. storočia kúpil od Damaskyna všetok jeho majetok, starý kaštieľ a park veľkostatkár Lazar Dunđerski, ktorý vystaval nový kaštieľ a spolu s ostatným majetkom ho daroval dcére Olge Jovanovićovej. Občania Hajdušice mali v minulosti málo vlastných pozemkov, a preto boli prinútení pracovať ako bíreši u veľkostatkárky Jovanovićovej. Okrem Slovákov ako bíreši pracovali aj prisťahovalci z Hercegoviny, ktorí do Hajdušice prišli roku 1921. Najprv žili v bírešských domoch, ktoré vlastnila Olga Jovanovićová, a neskoršie si vystavali domy v tzv. kolónii, v časti Hajdušice, ktorú občania dnes aj tak volajú.

Po druhej svetovej vojne sa z Hajdušice vysťahovali Nemci, ktorí tu roky tvorili najpočetnejšiu etnickú skupinu. Po ich odchode do osady prišlo štyridsať rodín z Macedónska a niekoľko rodín z južného Srbska. Tak sa v Hajdušici ako aj v iných dedinách po druhej svetovej vojne začalo značne budovať. Vystavaný bol dom kultúry, dom zdravia, nová škola, pošta, automatická a neskoršie aj digitálna telefonická ústredňa a všetky ulice boli vyasfaltované.

V súčasnosti je Hajdušica už dvestoročná. Väčšina obyvateľov sa zaoberá poľnohospodárstvom. Mnohí občania našli zamestnanie v susednom Plandišti, vo Vršci alebo si sami založili svoje predajne a remeselnícke dielne.

Foto: Vladimír Hudec

Základná škola Jovana Jovanovića Zmaja vystupuje pod týmto menom od 1. januára 1996. Predtým bola škola vysunutým oddelením Základnej školy Dositeja Obradovića v Plandišti. V súčasnosti školu navštevuje 169 žiakov a 30 detí je v predškolskom zariadení. Vyučovanie prebieha v srbskom jazyku a slovenský jazyk je iba voliteľným predmetom.

Rok 2009 bol pre Hajdušicu mimoriadne významný. Dedina oslávila dvesto rokov od svojho založenia a príchodu Slovákov do nej. Úspešne organizovala FF Tancuj, tancuj... 2009, z daru Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny kúpila dom, renovovala ho a slávnostne ho otvorila pre potreby slovenského KUS Bratstvo. V druhú októbrovú nedeľu bola posviacka nového evanjelického chrámu Božieho, ktorý bol vystavaný vďaka aktívnemu pôsobeniu farára Jaroslava Javorníka.

Foto: Jasmina Pániková

Kultúrny život v Hajdušici

Aj napriek početným národnostiam a asimilácii slovenského obyvateľstva, Slováci žijúci v Hajdušici sa predsa len snažia o zachovanie svojej etnickej identity. Pomáha im v tom najmä Kultúrno-umelecký spolok Bratstvo (KUS Bratstvo).

Spolok Bratstvo bol založený roku 1979 pod menom Bratstvo a jednota. Prvá tanečná skupina sa sformovala koncom roka 1978, keď sa osada pripravovala na televízne vysielanie Vedomosti – bohatstvo (Znanje – imanje), ktoré sa v nasledujúcom roku nakrúcalo v Hajdušici. Prvú tanečnú skupinu začala nacvičovať učiteľka Valentina Đokovićová a neskoršie túto prácu na seba prebral Vladimír Hudec, ktorý bol aj prvým choreografom spolku. V tom istom roku Hajdušičania po prvýkrát vystupovali v Hložanoch a neskôr sa zúčastnili aj na srbských festivaloch. Roku 2009 odcestoval hajdušický súbor po prvýkrát na Slovensko, kde sa zúčastnili na Festivale študujúcej mládeže Trnavského samosprávneho kraja. Súčasťou súboru je dvanásťčlenná ženská spevácka skupina a osemčlenná mužská spevácka skupina.

Dnes je okrem staršej folklórnej skupiny aktívna aj najmladšia skupina Lastovičky, ktorá združuje žiakov základnej školy. Súbor sa každoročne zúčastňuje na DFS Zlatá brána v Kysáči. Súčasne má súbor aj svoj päťčlenný orchester.

V Hajdušici pôsobí aj Ženský spolok, ktorý sa zaktivizovalroku 2006, keď bol pozvaný do Bratislavy, aby sa zúčastnil navýstave Tradičná slovenská svadba na Dolnej zemi. Neskoršie nasledovali pozvania do Petrovca, Aradáča, na humanitný Vianočný bazár Medzinárodného klubu žien v Belehrade a pod. Keďže členky spolku sú aj šikovné v príprave rôznych tort, pravidelne sa zúčastňujú na aradáčskej tortiáde a na Sladkom dni v Bielom Blate. Spolupracujú tak so slovenskými, ako aj so srbskými ženskými spolkami.

Foto: Jasmina Pániková

Prečo by ste mali navštíviť Hajdušicu?

Obec Plandište je bohatá na kaštiele a parky z 19. storočia. V blízkosti Hajdušice sa nachádza zámok Kapetanovo, ktorý vybudoval veľkostatkár Bela Botka roku 1904, zámok Jagodić z roku 1835, dva zámky v Starom Leci, ktoré sú tu od roku 1890 a ďalšie menšie či väčšie zámky a parky.

Park, ktorý je umiestnený presne v strede Hajdušice, a v ňom kaštieľ a jazero lákajú pozornosť každého, kto navštívi Hajdušicu. Kaštieľ je vybudovaný v klasicistickom štýle s dórskymi stĺpmi z každej strany. Má dva vchody do hlavnej chodby a slávnostnej siene. Z každého okna sa ponúka prekrásny výhľad na celý park. Vkusne a bohato zariadené salóny svedčia o bohatej minulosti kaštieľa, keď sa v ňom uskutočňovali bály a večierky, na ktorých trávili voľný čas boháči z celej Vojvodiny a zo zahraničia. Dnes je kaštieľ okrem sídla a. s. Hajdušica aj miestom sobášenia Hajdušičanov a park, ktorý bol v minulosti hlavným miestom romantických prechádzok, zostal takým aj dnes. V lete oddychujú v chládku starých stromov starší občania a v zime, keď park pokryje sneh, ozýva sa od rána do večera detský smiech.

Turisticky zaujímavý je aj pravoslávny chrám vybudovaný v rokoch 1936 – 1939 ako základina veľkostatkárky Jovanovićovej. Dnes je chrám súčasťou kláštora, vedľa ktorého sa nachádza „konak“, ktorý bol vybudovaný roku 1988. Mnohé roky boli chrám a „konak“ zanedbané, no v roku 2004 sa urobila ich rekonštrukcia. V chráme sa nachádza veľa cenných diel ako ikona Bohorodičky a veľký ikonostas.