Pivnice

MIESTO AUTENTICKEJ SLOVENSKEJ PIESNE

A DIVADELNÝCH INSCENÁCIÍ DOLNOZEMSKÝCH AUTOROV

Zemepisná charakteristika osady a demografia

Pivnica sa nachádza v juhozápadnej časti Báčky a je súčasťou obce Báčska Palanka. Jej geografické koordináty sú 45° 28' severnej zemepisnej šírky a 19° 27' východnej zemepisnej dĺžky. Pivnica leží v nadmorskej výške 85 m n. m. Od Nového Sadu je vzdialená 50 km, od mesta Odžaci 18 km a od mesta Báčska Palanka 30 km.

Pri sčítaní obyvateľstva v roku 2002 mala Pivnica 3835 obyvateľov, z čoho bola väčšina Slovákov – 2935, čiže 76,53 %. Žijú tu aj Srbi a Rómovia. Priemerný vek obyvateľov Pivnice je 42,3 rokov a osada má 1501 domácností s priemerným počtom členov rodiny 2,55.

Podľa najnovších údajov o počte Slovákov v jednotlivých prostrediach v Srbsku, ktoré poskytol na základe sčítania obyvateľstva v roku 2012 Štatistický ústav Republiky Srbsko, v Pivnici žije spolu 3337 obyvateľov, z čoho je 586 Srbov a 2523 Slovákov.

Špecifiká Pivnice

Špecifikum Slovákov v Pivnici je predovšetkým ich nárečie. Keďže väčšina primárne pochádzala z Nitrianskej, Prešporskej a Komárňanskej stolice prevláda u nich aj dodnes západoslovenské nárečie.

Pivnica je strediskom autentickej slovenskej ľudovej piesne, lebo už štyridsaťpäť rokov každoročne združuje mladých spevákov z celej Vojvodiny a podnecuje tak výskum a zber ľudových piesní z rôznych slovenských prostredí. Koná sa tu festival slovenských pôvodných ľudových piesní Stretnutie v pivnickom poli. Okrem bohatej hudobnej klenotnice stal sa festival aj prehliadkou tradičného slovenského odevu a tak verejnosti predstavuje početné skvosty zo skríň starých mám.

Foto: Anna Francistyová

Pivnica sa každoročne stáva aj strediskom divadelného ochotníctva vojvodinských Slovákov. Na pozadí silnej divadelnej tradície tu vzniklo celomenšinové podujatie DIDA, ktoré podnecuje divadelnú tvorbu dolnozemských autorov.

Historické fakty a súčasnosť Pivnice

V úradných záznamoch sa Pivnica po prvýkrát spomína roku 1650 ako pustatina a majetok Jána Gombloto Zsolnaiho. Po oslobodení od tureckej okupácie prvými obyvateľmi novozaloženej osady boli Srbi. Prvá Pivnica bola vzdialená asi 4 km od terajšej Pivnice, smerom k susednému Ratkovu. Toto územie museli obyvatelia opúšťať pre časté choroby epidemického rázu a novú osadu si založili na dnešnom území.

Slováci z troch osád Stoličnobelehradskej (Székesfehérvárskej) a z troch osád Vesprémskej stolice získali povolenie prisťahovať sa do Pivnice 1. júla 1790. Na základe zmluvy podpísanejs Uhorskou kráľovskou komorou dostali polovicu zo sľúbených šesťdesiat usadlostí s pôdouna obrábanie a s pozemkami na stavbu domov. Pridelená pôda mala na začiatku uživiťokolo štyristo prisťahovalcov. Tí si hneď po príchode okrem vlastných príbytkov vybudovali aj modlitebnicu a školu pre učiteľa-levitu, ktorý bol Andrej Liptay. Samostatná školskábudova bola postavená roku 1797 spolu s bytom pre učiteľa. Prvý kostol z nabíjaných steinsi postavili občania roku 1800 a po odchode Liptaya sa farárom stal Pavel Križan, ktorý napísal prvý ucelenejší náčrt histórie Pivničanov. Počas jeho pôsobenia sa roku 1824 začal stavať nový kostol, ktorý roku 1826 vysvätil Samuel Borovský. Borovský bol najvplyvnejším farárom v dejinách Pivnice a zároveň bol dekanom Báčsko-sriemskeho seniorátu, podpísal prestolný prosbopis a bol aj autorom Šlabikára pre školopovinné deti (1853). V Pivnickom zbore sa zaslúžil o výstavbu novej školskej budovy roku 1830 a neskôr aj o kúpu vežových hodín a výstavbu fary. Počas pôsobenia jeho syna Karola Borovského sa začala medzi pivnickými Slovákmi šíriť maďarizácia. Vďaka uvedomelým občanom a učiteľom jej Slováci odolali. V Pivnici bola v roku 1868 založená prvá Vzájomná pomocnica medzi dolnozemskými Slovákmi ako aj Pomocná sypáreň. Obe mali za cieľ podporovať svojich členov a chudobných občanov v rokoch núdze. Remeselníci a obchodníci boli hybnou silou osady počas 19. a na začiatku 20. storočia, keď sa Pivnica rozvíjala a zveľaďovala.

Organizovaná kultúrna činnosť sa rozprúdila začiatkom dvadsiateho storočia, keď pracoval Spolok slovenských evanjelických mužov a mladíkov. V roku 1909 pivnickí ochotníci zahrali prvé divadelné predstavenie a tak položili základy bohatého kultúrneho života osady.

Prvoradým záujmom pivnických Slovákov vždy bolo skvalitňovanie životných podmienok. V roku 1910 otvorili v Pivnici filiálku Petrovskej sporiteľne a v roku 1913 založili Hospodárske a úverové družstvo za prítomnosti Dr. Milana Hodžu. Aj keď rozvoj a prosperitu osady dočasne zastavila prvá svetová vojna, už v roku 1919 bol v Pivnici založený Slovenský spevokol a Slovenská obchodná účastinná spoločnosť. Od roku 1922 v osade pôsobila Sokolská jednota, ktorá účinkovala na Slovenských národných slávnostiach v Báčskom Petrovci a následne aj na sokolských zletoch v Záhrebe, Sarajeve a Prahe, kde boli jej členovia prijatí prezidentom T. G. Masarykom. V roku 1933 začal tu pôsobiť Miestny odbor Matice slovenskej v Juhoslávii, ktorý značne prispel k rozvoju kultúrneho a národného života prostredníctvom ľudovýchovnej, divadelnej, národopisnej a knihovníckej činnosti.

Fotografiu poskytol Ján Guba

Po druhej svetovej vojne patrila Pivnica medzi najbohatšie osady v okolí najmä vďaka úspešnému poľnohospodárskemu družstvu a mliekarstvu, ktoré pracovali v nových a moderných budovách. Hospodársky život Pivnice sa odvíjal od poľnohospodárstva. Potreby roľníkov uspokojovalo devätnásť kováčskych dielní. Pivničania vo svojej dedine našli majstrov všetkých remesiel, s čím sa nemôže pochváliť ani jedna báčska dedina. V tom čase, v roku 1953, mala Pivnica aj najviac obyvateľov, žilo v nej 5653 osôb.

V súlade s ekonomickým životom prosperoval aj kultúrny život. Kultúrnu tradíciu svojich predkov pestovali Pivničania v početných ochotníckych spolkoch a ich prácu udržovalo presvedčenie, že ich najväčšie bohatstvo spočíva práve v nárečí, zvykoch, obyčajach a ľudových piesňach.

Fotografiu poskytol Ján Guba

Pivničania odchádzajú v súčasnosti za prácou predovšetkým do Nového Sadu a Báčskej Palanky. Deti základné vzdelanie získavajú v materinskom jazyku na Základnej škole 15. októbra, ktorá bola vystavaná v roku 1966. Stredné a vysoké vzdelanie nadobúdajú mladí doma aj v zahraničí, predovšetkým na vysokých školách na Slovensku.

Z konfesionálneho hľadiska medzi Slovákmi má prevahu evanjelická cirkev, ale veľmi silná je aj baptistická a metodistická cirkev.

Kultúrny život v Pivnici

Kultúrny život Pivnice sa rozprúdil najmä v šesťdesiatych rokoch 19. storočia, keď z iniciatívy remeselníka Michala Vlčka bola založená nedeľná a večerná škola pre dospelých. Okrem doučovania v školských predmetoch pre potreby členov sa odoberali aj noviny Obzor, Sokol, Národný hlásnik a Pešťbudínske vedomosti zo Slovenska. Na začiatku 20. storočia zoznam odoberaných novín sa rozšíril o Slovenský denník, Slovenský týždenník a Dolnozemský Slovák.

Spolkový život v Pivnici sa rozprúdil príchodom učiteľa Miloša Janošku v roku 1904, ktorý založil Spolok evanjelických mužov a mladíkov. Vtedy mal spolok asi štyridsať členov a po niekoľkoročnej prestávke nadviazal na iniciatívu učiteľa Pavla Juríčka, ktorý roku 1910 obnovil jeho činnosť.

Učiteľ Michal Kňazovic podporil kultúru v Pivnici tým, že svoju lásku k rozprávačstvu a divadelníctvu preniesol na mnohých pivnických učiteľov a mládež. Nacvičil prvé divadelné predstavenie Svedomie od Terézie Vansovej, ktoré sa odohralo ako premiéra 2. mája 1909. Divadelníci učarili domácemu obecenstvu, ktoré odvtedy už sto rokov sleduje a podporuje divadelnú činnosť v Pivnici. Režisérmi divadelných predstavení boli predovšetkým miestni učitelia, ktorí nacvičovali známe divadelné predlohy slovenských autorov. V medzivojnovom období divadlá režírovali Pavel Žihlavský, Štefan Durgala, Michal Šuster, Michal Kyseľa a Pavel Lamoš. Divadelníci tesne po prvej svetovej vojne nepôsobili samostatne, ale v rámci Slovenského spevokolu a od roku 1922 v rámci Sokolskej jednoty. Zaujímavosťou je, že počas každého divadelného predstavenia sa konali finančné zbierky na zlepšenie a podporu národnej činnosti.

Počas druhej svetovej vojny neprestali divadelníci s činnosťou. Hrami sa usilovali povzbudiť obyvateľstvo a odpútať ho od myšlienky vojnových hrôz. Predstavenia Pivničania nehrávali iba doma, ale aj v iných slovenských osadách.

Po druhej svetovej vojne významnú úlohu na poli kultúry plnil Kultúrno-osvetový spolok Ľudovíta Štúra, zatiaľ čo srbské obyvateľstvo vyvíjalo aktivity v podobne zameranom spolku Branka Radičevića. Tieto dva spolky sa zlúčili v roku 1957 do Kultúrno-osvetového spolku Pivnica, ktorý však pre nečinnosť v roku 1962 zanikol.

Keď po skončení vojny roku 1945 prišiel Emil Klobušický, priekopník a učiteľ filmovej produkcie a fotoprodukcie vojvodinských Slovákov, do Pivnice, rozprúdil tu filmovú činnosť vo foto-kinokrúžku (foto-kinoklube). Začalo sa s teoretickými prednáškami o fotoaparáte a optike a potom aj s praktickou časťou výroby fotografií. Usporadúvali sa tu projekcie rôznych filmov, a tak v roku 1946 založili v Pivnici prvé pionierske kino v Juhoslávii. Filmy sa premietali aj dvakrát mesačne v tzv. Klobušického škole, v budove, ktorá sa dnes nachádza v strede Pivnice. Keďže v tom čase boli filmy bez zvuku, učiteľ Klobušický ich sprevádzal hudbou na klavíri. Na technickom a teoretickom vzdelávaní foto-kinoklubu sa podieľal aj farár Gustáv Babylon, ktorý prednášal o optike a objektívoch. Zdroje hovoria, že v roku 1950 pôsobilo vo Vojvodine len sedem klubov foto- a kinoamatérov, medzi ktorými vynikala spoločnosť v Pivnici.

S cieľom rozvíjať folklórne tradície tunajších Slovákov vznikol v roku 1965 Súbor piesní a tancov V pivnickom poli. Tento mládežnícky folklórny súbor svojím debutovým koncertomz tancov, piesní a humoristických príspevkov si ihneď získal priazeň divákov. Aj keď jehohlavná činnosť spočívala v ľudových tradíciách, v tanci a v speve, jeho členovia sa venovaliaj divadelníctvu a fotografii. Rozšírením činnosti o národopisnú, foto-kino-literárnua technickú zložku prerástol Folklórny súbor V pivnickom poli roku 1970 v Slovenský kultúrnoumelecký spolok Pivnica.

Foto: Igor Bovdiš

Prínos spolkovej činnosti je nemerateľný, aj preto, že si Pivničania zachovali svoje tance, piesne, zvyky, obyčaje a kroj, ktorými sa podstatne odlišujú od iných slovenských osád vo Vojvodine. Pivnická „zberanka“, účes na pútec a čardášové tance “na jednu nohu“ sa stali symbolom a hrdosťou súboru V pivnickom poli a v rámci SKUS-u Pivnica bola najpočetnejšia a najúspešnejšia práve zložka tanečná a spevácka. Vďaka starostlivosti Pivničanov o svoje hudobné kádre mal spolok už od začiatku slovenský ľudový orchester, ktorý sprevádzal spevákov a tanečníkov pri vystúpeniach.

Za takúto činnosť si Folklórny súbor V pivnickom poli, resp. SKUS Pivnica získal desiatky diplomov, uznaní a iných ocenení. V roku 1969 získal Októbrovú cenu obce Báčska Palanka a potom aj vojvodinskú cenu Iskra kultúry. Vzhľadom na kultúrny rozvoj neprekvapuje ani to, že sa roku 1966 práve v tejto osade uskutočnila prvá prehliadka slovenských pôvodných ľudových piesní Stretnutie v pivnickom poli.

V tomto období sa pravidelne usporadúvali aj divadelné predstavenia. Pamätníci si spomínajú najmä na tie v hostinci u tety Linky, ktoré sa hrávali pri rôznych príležitostiach a predovšetkým v dňoch štátnych sviatkov. Divadelníci sa zúčastňovali na rôznych súťažiach, niektoré z nich boli organizované aj v Pivnici. Obľúbeným autorom divadelných hier bol domáci pivnický autor Janko Čeman, ktorého drámu Zuzka Čaranová zahrali ako prvú.

Divadelná činnosť sa rozprúdila najmä v sedemdesiatych rokoch a po dvoch desaťročiach vyústila do založenia Ochotníckeho divadla Janka Čemana. Už v roku 1994 ochotníci ako výsledok svojej práce predstavili publiku osem premiér divadelných predstavení a o päť rokov neskôr bola založená aj mládežnícka scéna Ochotníckeho divadla Janka Čemana.

Foto: Andrej Medveď

Kultúrny život osady značne obohacuje aj Spolok pivnických žien, ktorého začiatky siahajú do roku 1933. Jeho úspešné obdobia sú späté najmä so skutočnosťou, že na jeho čele neraz stáli manželky evanjelických kňazov. Činnosť spolku tak v minulosti ako aj dnes zahŕňa aktivity späté s ľudovou tradíciou, ale aj so všeobecným rozvojom spoločenského života a osobitne s humanitnou prácou. Súčasťou spolku bol aj spevácky Komorný zbor Nádeje, ktorý sa v roku 2008 osamostatnil. Repertoár tohto zboru pozostáva predovšetkým z kresťanských evanjelických piesní, tiež aj z ľudových piesní, ktoré sú zaznamenané na dvoch nosičoch CD.

V Pivnici sú dve knižnice, ktoré majú knihy v slovenskom jazyku. Dedinská knižnica je vysunutým oddelením Národnej knižnice Veljka Petrovića z Báčskej Palanky. Knihy sa inventarizujú od vzniku oddelenia v roku 1964. Dnes obsahuje knižnica dvanásťtisíc titulov, z nich štvrtina je v slovenskom jazyku. Knižnicu využíva vyše štyristo členov. Druhá knižnica sa nachádza v Základnej škole 13. októbra.

Kultúrny život Pivnice je podrobne zdokumentovaný v troch vzácnych publikáciách, ktoré boli vydané v prvom desaťročí 21. storočia. Výsledkom pobytu odborného tímu z Filozofickej fakulty UKF v Nitre je monografická publikácia pod názvom Pivnica – Kultúrne tradície Slovákov v Báčke, v ktorej sú slovom, fotografickým materiálom a piesňovou prílohou trvalo uchované kultúrne hodnoty z Pivnice, najmä z aspektu historických faktov a celkového kultúrneho vývinu. Táto cenná publikácia vyšla tlačou v roku 2010. Pod druhú významnú publikáciu sa podpisuje Ochotnícke divadlo Janka Čemana v Pivnici, ktoré v roku 2009 pri príležitosti stého výročia ochotníckej činnosti vydalo knihu Sto rokov divadla v Pivnici. Kniha je výsledkom úsilia milovníkov divadla a znalcov divadelných pomerov v Pivnici a obsahuje vzácne články a fotografický materiál o storočnej existencii divadelníctva v tejto osade. Do tretice tlačou vyšla aj kniha o festivale Stretnutie v pivnickom poli, ktorá zachytáva obdobie 1966 – 1995 a podrobne dokumentuje každý ročník festivalu.

Pivnickým nárečím sa zaoberá kniha prof. Daniela Dudka, ktorá bola vydaná v roku 1972 pod názvom Nárečie Pivnice v Báčke, ako aj Krátky slovník nárečia slovenského pivnického autora Antona Habovštiaka, ktorý vyšiel v Bratislave v roku 1997.

Popredný lingvista, autor početných učebníc slovenského jazyka pre základné školy a vysokoškolský profesor Michal Týr (1942) pochádza z Pivnice. Okrem veľkého počtu vedeckých prác vydal aj dve knihy: Číslovky v spisovnej slovenčine a v spisovnej srbochorvátčine (1991) a Slovenčina v praxi. Napísal Štúdie z konfrontačnej a aplikovanej lingvistiky (2004). Je predsedom Slovakistickej vojvodinskej spoločnosti a hlavným a zodpovedným redaktorom Slovakistického zborníka. Za svoju prácu bol niekoľkokrát vyznamenaný. Patrí sem Cena Spolku vojvodinských slovakistov (1990), Povelja Jugoslovenskog društva za primenjenu lingvistiku (2003), Pamätná medaila Univerzity Komenského za prínos v oblasti slovakistiky a jej propagácie vo svete (2004), Medaila sv. Gorazda za celoživotné dielo (2011) a iné.

V Pivnici sa narodil Víťazoslav Hronec (1944), básnik, prozaik, literárny kritik, bibliograf, zostavovateľ antológií a prekladateľ. K jeho dielam patria básnické zbierky Hviezdy, pobrežie (1969), Soľ, ale piesok (1971), Hranica (1981), Mlin za kafu (1984), Prázdna streda (2000) a i. Sú tu aj zbierky poviedok, ktoré tvoria trilógiu o Lutrovcoch, román Plný ponor (1999) označovaný ako hyperrealistický, komplexné diela Stretnutie s Minotaurom (1993) a Nebo nad Helespontom (2003) a iné. Vydal aj literárnokritické knihy: Za poetikou (1979), Svet básnického obrazu (1988) a Generácia vo vlastnom tieni (1990). Zostavil sedem antológií, urobil štyri bibliofílie, vydal Personálnu autobibliografiu (2009), Bibliografiu Andreja Ferku (2010). Za jeho vynikajúce literárnovedecké dielo sa pokladá Chrestomatia slovenskej vojvodinskej poézie (2010).

V Pivnici sa narodil vysokoškolský profesor Jozef Valihora (1946), ktorý sa okrem pedagogickej práce venuje vedeckovýskumnej činnosti v oblastiach literatúry, prekladu a kultúrnej minulosti vojvodinských Slovákov. Vydal knižku štúdií Aspekty literatúry a kultúry (2001), zostavil zborník prác Sto rokov divadla v Pivnici (2009), publikoval knihu Básnická a prozaická tvorba Juraja Tušiaka (2010) a urobil niekoľko výberov z diel iných autorov. Preložil vyše dvadsať kníh beletrie a učebnicovej literatúry a zostavil šesť učebníc.

Foto: ÚKVS

Prečo by ste mali navštíviť Pivnicu?

Pivnica je miestom diania dvoch festivalov celomenšinového významu pre tunajších Slovákov, a to hudobného a divadelného. Rok sa z aspektu kultúrnych dianí začína spravidla v posledný víkend januára v Pivnici, keď sa početní speváci, hudobníci a milovníci slovenskej pôvodnej piesne a autentických krojov stretnú na festivale Stretnutie v pivnickom poli. V dňoch festivalového víkendu celá Pivnica žije slovenskou ľudovou pesničkou. Tento festival má dlhú tradíciu. Bol založený v roku 1966, odvtedy sa organizuje každý rok. Jeho zámerom je združovať mladých spevákov, ktorí prinášajú zo svojho prostredia autentické ľudové piesne a kroje. Spevákov na festivale sprevádza slovenský orchester a jeho víťazi sa stanú neraz sólovými spevákmi Rádia Nový Sad. V posledných rokoch sa festival koná aj za účasti Slovákov z Maďarska, Chorvátska a Rumunska. Zároveň podnietil mnohé iné mestá, aby organizovali podobné hudobné súťaže, na ktorých si vyberajú svojich predstaviteľov na pivnický festival. Tento festival podnietil aj societu Slovákov v Rumunsku usporiadať podobné podujatie, ktoré sa koná v Nadlaku pod názvom Cez Nadlak je.

Aj jar sa víta na javisku Domu kultúry v Pivnici, keď sa počas dvoch divadelných víkendov koná Festival Divadelných inscenácií dolnozemských autorov DIDA. Festival sa zrodil v rámci podujatia Dni Janka Čemana roku 1995 s cieľom obnoviť divadelnú činnosť v Pivnici, povzbudiť záujem domáceho publika a širšej verejnosti o dramatické umenie, zachovať pamiatku na Janka Čemana a podnecovať tunajšiu pôvodnú slovenskú dramatickú tvorbu. Časom sa k týmto zámerom pripojili aj ďalšie a náročnejšie ciele: prekonanie lokálneho kontextu a prerastanie festivalu DIDA na vojvodinské, ba aj medzinárodné podujatie. V rámci Dní Janka Čemana sa v Pivnici organizuje Seminár pre slovenských dramatikov. Ide o tvorivé dielne dramatického písania určené slovenským vojvodinským dramatikom, píšucej mládeži, ako aj všetkým, ktorí sa zaujímajú o tvorivé písanie.

Oba festivaly sú obohatené sprievodnými akciami retrospektívneho, informačného, propagačného a výchovno-vzdelávacieho rázu.