Selenča

OSADA PESTRÝCH FARIEB A HUDBY

Zemepisná charakteristika a demografia

Selenča sa nachádza v juhozápadnej Báčke a patrí do obce Báč. Rozprestiera sa na ploche 35 km˛ a jej zemepisné koordináty sú 45° 25' severnej zemepisnej šírky a 19° 18' východnej zemepisnej dĺžky. Selenča je od mesta Báč vzdialená 6 km.

Podľa štatistických údajov z roku 2002, v Selenči žilo 3279 obyvateľov, z toho 2990 Slovákov, teda 91,1 %. Selenča má 1223 domácností a priemerný počet členov domácnosti je 2,68.

Podľa najnovších údajov o počte Slovákov v jednotlivých prostrediach v Srbsku, ktoré poskytol na základe sčítania obyvateľstva v roku 2012 Štatistický ústav Republiky Srbsko, v Selenči žije spolu 2996 obyvateľov, z čoho je 65 Srbov a 2652 Slovákov.

Špecifiká Selenče

Špecifikum Selenče viaže sa na náboženskú štruktúru obyvateľstva, lebo je to jediná osada v Srbsku, v ktorej žijú Slováci evanjelického a. v. a rímskokatolíckeho vierovyznania ešte od ich príchodu na toto územie. Takéto náboženské zloženie vo veľkej miere vplývalo na zachovávanie odlišného nárečia slovenského obyvateľstva v Selenči, ako aj na iné charakteristiky tradičnej slovenskej kultúry. Evanjelici si zachovali nárečie stredoslovenského typu a príslušníci rímskokatolíckeho vierovyznania nárečie západoslovenského typu. Je to dôkaz, že v minulosti tu existovali veľké a takmer neprekonateľné rozdiely medzi veriacimi týchto dvoch konfesií. Manželstvá medzi evanjelikmi a katolíkmi boli takmer neprípustné, ich deti sa vzdelávali v osobitných školách a popri dvoch školách mali aj dve divadelné skupiny (evanjelici hrali divadlo v krčme u Jána Častvana a katolíci v krčme u Jána Morgensterna). Náboženské rozdiely v minulosti neraz brzdili rozvoj školstva, kultúry, ale aj rozvoj samej dediny a života v nej. V súčasnosti medzi evanjelikmi a katolíkmi takéto rozpory takmer neexistujú a odlišnosti sa pokladajú za výrazné činitele formovania dvoch odlišných a svojím spôsobom špecifických typov ľudovej kultúry a dvojakého nárečia Slovákov v Selenči.  

Selenča je tiež miestom výraznej hudobnej tradície, lebo tu boli pred štyridsiatimi rokmi položené základy festivalu novej slovenskej populárnej tvorby. Dnes sa tento hudobný festival koná pod názvom Zlatý kľúč a každoročne sem priláka mladé talenty, skladateľov, textárov, známych hudobníkov, sólistov z celej Vojvodiny. Vznikajú tu nové skladby, z ktorých sa niektoré stávajú skutočnými hudobnými hitmi Slovákov v Srbsku.

Historické fakty a súčasnosť Selenče

Územie dnešnej Selenče bolo osídľované už v dávnej minulosti, o čom svedčia archeologické nálezy a viaceré historické pramene. Selenča existovala aj v stredoveku a bola majetkom Kalužského arcibiskupstva. V druhej polovici 17. storočia v období tureckej nadvlády bola zničená a v prameňoch sa uvádza ako pustatina Selence. Novodobé dejiny Selenče sa začínajú v roku 1758 keď sa sem začínajú sťahovať Slováci.

Slováci do dnešnej Selenče prišli roku 1758 z Kulpína a ďalšie obyvateľstvo pribudlo zo slovenských dedín v dnešnom Maďarsku kam prišli už pred tým zo slovenských stolíc (z Novohradskej, Zvolenskej, Liptovskej a Turčianskej stolice). Domy si stavali z nabíjanej hliny, neskoršie z nepálených tehál, spravidla mali drevenú krovovú konštrukciu a strechu z ražnej slamy alebo z trstiny. Novozaložená osada dostala meno Bács Ujfálu aj Érseg Ujfalu – Báčska Nová Dedina alebo Arcibiskupská nová dedina. Do roku 1762 prišlo vyše stodvadsať rodín a roku 1766 nasledovala nová migračná vlna, ktorá do Selenče priviedla asi päťdesiat nových rodín. Obyvateľstvo bolo evanjelického a rímskokatolíckeho vierovyznania.

Po príchode do Selenče dostali Slováci evanjelici od kaločského arcibiskupstva povolenie vystavať si modlitebňu a povolať si učiteľa, ktorý zároveň konal aj bohoslužby. Lenže v roku 1768 nastali problémy s vrchnosťou pre modlitebňu a iné konfesionálne spory, ktoré spôsobili, že časť obyvateľstva sa rozhodla z osady odísť. V roku 1769 takmer sto rodín opustilo Selenču a väčšina z nich získala povolenie nasťahovať sa do najjužnejšej častiVojenskej hranice, do dnešnej Starej Pazovy. Po vydaní Tolerančného patentu aj evanjelici v Selenči žiadajú cirkevné zriadenie, farára, učiteľa a stavbu potrebných cirkevných objektov. Za farára bol pozvaný Juraj Plachý, ktorý bol v tom čase učiteľom v Hložanoch. Vtedy evanjelická cirkev v Selenči mala 540 duší. Roku 1787 začali stavať faru, ktorá bola ukončená v nasledujúcom roku a hneď sa dali aj do stavania školy a následne aj prvého chrámu. Kostol, ktorý dodnes slúži selenčianskym (v miestnom úze „selenčským“) evanjelikom, bol posvätený roku 1870.

Náboženský život v rímskokatolíckej cirkvi organizovali a viedli biskupstvá, ktoré ho spravovali cez farnosti. Po založení biskupstva v Kaloči žiadali Selenčania na základe toho, že sa stále zväčšoval počet prisťahovaných katolíkov, vymenovať miestneho kaplána. Roku 1784 už existoval kostol a farský dom. Súhrne 894 obyvateľov katolíckeho vierovyznania úplne oddelili od materskej farnosti v Báči, filiálku Báčujfalu (Selenču) ustanovili za samostatnú farnosť a vymenovali do nej farára. Prvým miestnym farárom bol František Torner, ktorý túto službu vykonával len dočasne. Po ňom prišiel Ján Tót.

Od samých začiatkov deti evanjelického a rímskokatolíckeho vierovyznania mali svoje samostatné školy. Prvá sa spomína v roku 1789 pri evanjelickej cirkvi, kde prvým učiteľom bol Ján Lisý. Evanjelická škola bola vybudovaná v roku 1843 a nová evanjelická škola roku 1908. Okolo roku 1873 bolo v škole dvestodvadsať evanjelických detí. O rímskokatolíckych školách Ján Šimoni (Selenča 1758 – 1998) uvádza niekoľko zdrojov. Podľa jedných rímskokatolícka škola bola vybudovaná roku 1870 a zhorela roku 1886. Deti sa vyučovali od samého príchodu do Selenče a prvým učiteľom katolíckych detí bol Ján Farkaš. Novú katolícku školu vystavali roku 1909. Z iných zdrojov o rímskokatolíckych školách sa dozvedáme, že prvú katolícku školskú budovu dal vybudovať biskup Ladislav Kolonič (Kollonics) roku 1791.

Do prvej svetovej vojny pri evanjelickej cirkvi pôsobili už traja učitelia, zatiaľ čo pri katolíckej cirkvi boli dvaja učitelia, vyučujúci v troch učebniach. Do roku 1918 v katolíckej škole bol vyučovací jazyk maďarský a slovenský jazyk bol iba pomocný. Roku 1929 štátna vrchnosť nariadila, aby sa školy oboch vierovyznaní zlúčili. V roku 1959 sa začala výstavba budovy novej školy, ktorá dostala pomenovanie Základná škola Jána Kollára.

V roku 1911 začal pôsobiť v Selenči Hasičský spolok, ktorý onedlho mal aj svoj dychový orchester a divadelnú skupinu. V roku 1932 bol založený Miestny odbor Matice slovenskej, ktorý už na začiatku pôsobenia mal štyridsaťpäť členov. Kultúrno-osvetový spolok Jána Kollára sa sformoval roku 1947 a pod jeho vedením roku 1970 vznikla Súťaž o slovenskú hudobnú tvorbu, dnes známa ako Festival slovenskej populárnej hudby Zlatý kľúč.

Od roku 1967 Selenčania majú možnosť počúvať vysielanie obecného Rádia Báč aj v slovenskom jazyku. V strede osady sa dnes nachádza Dom kultúry, ktorý začali budovať v druhej polovici 90. rokov minulého storočia.

V súčasnosti Selenčania veľkú pozornosť venujú životnému prostrediu. Vysádzajú rôzne ovocné, listnaté, ihličnaté stromy, ktoré skrášľujú všetky ulice. Selenča je prevažne poľnohospodárska osada, no významné je aj stavebníctvo vďaka stavebnej firme Slovanprogres. Táto firma sa zameriava aj na obchodovanie, pohostinstvo, výrobu, marketing, kooperáciu. Zdravo Organic, s. r. o., je dcérska spoločnosť Slovan progresu, ktorá bola založená koncom roka 2007. Orientuje sa na rastlinnú výrobu, výrobu ovocia a zeleniny, spracovanie ovocia a zeleniny a obchod. Ich výrobky so značkou Zdravo Organic sú známe nielen v Srbsku, ale aj za hranicami nášho štátu.

O Selenči, jej historickom, kultúrnom a hospodárskom rozvoji, ako aj o jej školstve, národopise a iných reáliách existujú podrobné zápisy v obsiahlom a dôkladne spracovanom zborníku prác pod názvom Selenča 1758 – 1998, ktorý vyšiel roku 1998 k 240. Výročiu príchodu Slovákov do Selenče. Na takmer tisíc stranách sú odborne spracované všetky oblasti života selenčianskych Slovákov a kniha je mimoriadnym dokumentačným zdrojom. O desať rokov neskôr pri príležitosti osláv 250. výročia príchodu Slovákov do Selenče Združenie pre ochranu kultúry, tradície a umenia a Slovenské vydavateľské centrum z Báčskeho Petrovca vydali ďalšiu, textovo zhustenejšiu, esteticky a vizuálne atraktívnu publikáciu s titulom Selenča 1758 – 2008.

Kultúrny život v Selenči

V remeselníckych spolkoch v Selenči sa ešte koncom 19. storočia hrali divadelné predstavenia, ktoré občas spestrili aj vystúpenia ľudových orchestrov a tanečné zábavy. Prvé divadelné predstavenie sa uskutočnilo roku 1895 v školskej učebni pri evanjelickom kostole. Zahrali jednoaktovku U pána Tomáša, ktorú nacvičila Juliana Medvecká, manželka evanjelického farára a predtým aj divadelníka v Báčskom Petrovci Karola Medveckého. Vzpruhou v divadelnej činnosti bol aj Ján Čajak st., ktorý ako učiteľ pri evanjelickej cirkvi tu pôsobil v rokoch 1893 až 1899.

Do dejín selenčianskeho divadelníctva sa tak zapísali roky úrodnejšie, najmä po prvej a druhej svetovej vojne, ale boli aj také časy, keď sa opona selenčianskeho javiska neotvorila niekoľko rokov. V ostatných rokoch možno vidieť sústredenejšiu prácu, každoročne sa pripraví aspoň jedno divadelné predstavenie.

Ochotnícka spolková činnosť sa rozprúdila hlavne po prvej svetovej vojne, keď vznikol čítací spolok a potom aj Miestny odboru Matice slovenskej. Od roku 1947 všetka práca na poli kultúry sa koncentrovala v Kultúrno-osvetovom spolku Jána Kollára (dnes Kultúrno-umelecký spolok Jána Kollára). Kultúrny a predovšetkým hudobný život sa pozdvihol, keď  tu pôsobil učiteľ a hudobný skladateľ Ján Nosál. V tom čase sa v Selenči začali organizovať večierky spevu.

V roku 1960 vznikol večierok pod názvom Mikrofón je váš. Ten vystriedal festival Selenča v znamení mladosti (1962 – 1971) a paralelne s ním bolo založené v roku 1970 ešte jedno podujatie: Festival novokomponovaných slovenských ľudových piesní, ktorý prerástol do celomenšinového Festivalu slovenskej populárnej hudby Zlatý kľúč.

Pri spolku Jána Kollára pôsobia folklórne, spevácke a hudobné skupiny, zvlášť aktívna je divadelná odbočka a v rámci spolku existuje aj knižnica. Svoju činnosť spolok vykonáva v selenčianskom Dome kultúry. Staršia tanečná skupina sa však pred štyrmi rokmi odmlčala, no spolok sa môže pochváliť početnou detskou folklórnou skupinou, ktorá organizuje koncerty na domácom pódiu, ale vie zatancovať aj v iných mestách a na festivale Zlatá brána v Kysáči. Z tanečníkov vyrástli aj interpreti ľudových piesní, ktorých, podobne ako aj tanečnú skupinu, sprevádza ľudový orchester.

Pri KUS-e Jána Kollára a v miestnostiach Domu kultúry v Selenči od roku 1960 pracuje aj knižnica, ktorá v súčasnosti vlastní 1560 kníh v slovenčine a srbčine. Knihy sa zo začiatku zabezpečovali zbierkami od občanov a časom sa dokupovali podľa možností. V roku 2010 je jej fond obohatený o stopäťdesiat nových titulov súčasných spisovateľov a svetových bestsellerov, z toho päťdesiat kníh je zo súčasnej slovenskej literatúry. V súčasnosti knižnica má sedemdesiat členov a záujem o jej služby za ostatné roky stále stúpa.

V Dome kultúry pôsobí aj Rádio Báč so slovenským vysielaním, výtvarná odbočka a Miestny odbor Matice slovenskej so zvlášť aktívnou etnosekciou, ktorá zriadila slovenská etnoizbu akostálu expozíciu ľudových predmetov, nábytku a krojov.

Výtvarná odbočka vznikla v roku 1988 pri Kultúrno-umeleckom spolku Jána Kollára. Do nej sa zapájajú selenčianski výtvarníci, ale aj iní milovníci výtvarného umenia a svoje práce prezentujú na výstavách, ktoré odbočka organizuje. Členovia odbočky najčastejšie maľujú olejovými farbami, ale vyskúšali si aj iné techniky (ceruza, akvarel, pastel, tuš a priestorové stvárňovanie v plastelíne a hline). Najčastejšími motívmi sú krajinky, staré domy v Selenči, starožitnosti, zátišia, portréty a rôzne iné figurálne motívy. Výtvarnú odbočku vedie prvý akademicky školený výtvarník zo Selenče Miško Bolf (1960), ktorý v súčasnosti pracuje ako učiteľ výtvarnej výchovy na základnej škole.

Komorný zbor Zvony zo Selenče sa venuje rôznym hudobným žánrom, predovšetkým vážnej a cirkevnej hudbe ako aj prednesu upravených slovenských ľudových piesní. Vznikol roku 1993 z iniciatívy Juraja a Renáty Súdiovcov. Je to ekumenické spevácke teleso, lebo jeho členovia sú evanjelického, rímskokatolíckeho a pravoslávneho vierovyznania. Počas svojej existencie Zvony absolvovali takmer tristopäťdesiat koncertných vystúpení a spievalo v ňom asi sto spevákov. Vedúcim zboru je Juraj Súdi, ktorý zároveň vedie ďalšie štyri spevácke zbory: detský spevácky zbor ZŠ Jána Kollára Zvončeky, mestský zbor Neven z Báču, detský spevácky zbor Kolibrík z Báču a Evanjelický a. v. cirkevný spevokol v Selenči. J. Súdi je zároveň synodálnym kantorom slovenskej evanjelickej a.v. cirkvi v Srbsku.

Prečo by ste mali navštíviť Selenču?

Slováci žijúci v Selenči pestujú slovenské kalendárne zvyky a obyčaje a oslavujú cirkevné a štátne sviatky príležitostnými podujatiami, výstavami a večierkami. Kultúrnymi akciami oslavujú Fašiangy, Medzinárodný deň žien, Svetový deň modlitieb, Veľkú noc, Deň založenia osady (2. júl), Slnečnú jeseň života, Vianoce a iné. Do týchto osláv sa vždy zapájajú všetky občianske združenia, ako aj cirkevné zbory.

Osobitou atrakciou je tradičný hudobný festival Zlatý kľúč, ktorý sa organizuje v Selenči už tridsať rokov. Je jedným z najkvalitnejších hudobných podujatí Slovákov v Srbsku. Prvý koncert odznel 18. októbra 1970 a jeho cieľom po všetky tieto roky bolo vytvárať podmienky pre nové skladby v oblasti populárnej hudby a tak prispievať k popularizácii a modernizácii slovenskej piesne. Umožňuje novým, zatiaľ neetablovaným skladateľom, textárom a interpretom predstaviť sa širšej verejnosti. Počas tridsiatich ročníkov odznelo viac ako sedemsto nových slovenských piesní, čím festival výrazne obohatil hudobnú produkciu vojvodinských Slovákov. Festival Zlatý kľúč menil názvy, miesto konania, rozširoval sa koncepčne, sledoval priority a dodržiaval kritériá. Vypracoval sa na seriózne podujatie celomenšinového rázu. Turistom sa ponúka možnosť pozrieť si v Dome kultúry časť kultúrnej a národopisnej histórie tejto dediny. Od roku 2001 je tu zriadená tradičná slovenská izba a časť pitvora s maľovanými taniermi. Tiež je tu zbierka fotografií z rodinného albumu spisovateľa Jána Čajaka ml., ktorý sa narodil v Selenči. Možno tu organizovať príležitostné výstavy a svoj kútik tu majú selenčianski výtvarní umelci.

V Selenči je otvorená predajná Galéria Dúha, ktorú založilo Združenie žien Dúha. Je to objekt, v ktorom vyše šesťdesiat Selenčanov predstavuje ručné práce. Toto združenie organizuje aj zaujímavú a bohato navštevovanú Výstavu veľkonočných kraslíc a viacero iných podujatí. Selenča ponúka svojim návštevníkom aj možnosť nazrieť do výrobných dielní, v ktorých sa tradičným spôsobom vyrábajú známe selenčianske cirokové metly, ktoré sa vyvážajú do mnohých krajín sveta.