Višnjićevo

„Hovoráci“ a „vrajkári“ z Grku

Zemepisná charakteristika a demografia Višnjićevo sa nachádza v Srieme v južnej časti obce Šíd. Rozprestiera sa na ploche 11 500 ha s nadmorskou výškou 81 m n. m. Jeho presné zemepisné koordináty sú 44° 57' 34" severnej zemepisnej šírky a 19° 17' 14" východnej zemepisnej dĺžky. Na severnej a južnej strane dediny sa nachádzajú Bosutské lesy. Na východe hraničí Višnjićevo s chotármi dedín Kukujevci, Kuzmin a Bosut.

Podľa posledného sčítania má Višnjićevo 1899 obyvateľov s väčšinovým počtom srbského obyvateľstva. Slováci sú tu najpočetnejšou menšinou, je ich spolu 52, čiže 2,73 %. Vo Višnjićeve sa nachádza 635 domácností a priemerný počet členov jednej domácnosti je 2,99.

Špecifiká Višnjićeva:

Vo Višnjićeve je priaznivé podnebie na pestovanie sliviek. Je známe, že občania spracúvajú toto ovocie najrozličnejšími spôsobmi, najmä varia z neho lekvár alebo pália vynikajúcu slivovicu.
Obyvatelia tejto dediny si vzájomne pomáhajú a túto pomoc, ktorú pokladajú za morálny záväzok, nazývajú pojmom móbi. Je to pomoc pri hocijakej práci, napríklad „móba na stavbu domu“, „móba na lámanie kukurice“, „móba čistenia kukurice na šúľkoch“, „móba zrezávania kalapov“, „móba roztĺkania slnečnice“ a mnohé iné.

Slováci vo Višnjićeve:

Podľa historických údajov už roku 1275 bolo dnešné Višnjićevo osídlené pod názvom Gerekmezey, čo v preklade znamená „grécke polia“. Počas niekoľkých storočí sa názov zmenil na Grk, čo bolo prvýkrát zaznamenané v roku 1735. Názov Višnjićevo sa spomína od roku 1934, keď obyvatelia Grku, takzvaní „grčanci“, vzdali úctu známemu ľudovému básnikovi a guslarovi Filipovi Višnjićovi tým, že dedinu pomenovali podľa neho. Jeho známe ľudové piesne o srbskom povstaní sa zachovali vďaka zápisom Vuka Stefanovića Karadžića, kodifikátora srbského jazyka. V roku 1878 odhalili Filipovi Višnjićovi v Grku pomník, ktorý sa dnes zaraďuje medzi významné kultúrne pamiatky Srbska.

Slovenska ulica vo Višnjićeve

Slováci sa do Grku prisťahovali v rokoch 1894 – 95. Boli to prevažne rodiny zo slovenskej dediny Pivnica, odkiaľ odchádzali pre nepriaznivé životné podmienky. V prvej vlne sa prisťahovalo okolo sto Slovákov a následne vznikla časť dediny pomenovaná Slovenský kraj. Neskoršie sa počet Slovákov zdvojnásobil.

Obyvatelia Grku sa zaoberali rôznymi remeslami, poľnohospodárstvom, ovocinárstvom, ktorými sa potomkovia Slovákov tradične zaoberajú aj dnes.Slováci si priniesli so sebou evanjelické náboženstvo augsburského vyznania a už od roku 1897 patril ich zbor k cirkvi šídskej. Slovenská evanjelická cirkev bola v tom čase jediným organizačným tmelom Slovákov v Grku. Ako farár pôsobil takmer šesť desaťročí vo Višnjićeve Ján Lacko, farár šídsky, ktorý zohral významnú úlohu pri zachovávaní slovenskej identity. Vo Višnjićeve bola pôvodne modlitebňa, namiesto ktorej vystavali v roku 1958 novú.

Modlitebňa slovenskej evanjelickej cirkvi vo Višnjićeve

Onedlho po príchode si kúpili Slováci pozemok na cintorín v Slovenskom kraji. Dnes sa slovenský cintorín stáva historickou pamiatkou. Hoci mali Slováci v minulosti vo Višnjićeve vždy záujem o kultúru a rôzne podujatia, vlastný kultúrny spolok si nezaložili. Spolupracovali so spolkami z iných osád, ako je Erdevík, Stará Pazova alebo Šíd, organizovali rôzne podujatia, divadelné predstavenia a tance. V minulosti sa však slovenská mládež stretávala „na uhle“, čiže na rohu v Slovenskom kraji.

Mladí sa tam zabávali, spievali po slovensky a občas si i zatancovali. V zimnom období – ako to bolo zvykom i v iných slovenských osadách – organizovali priadky, ktoré vždy spestrili piesňami.

V súčasnosti sa Slováci z Višnjićeva zúčastňujú na kultúrnych podujatiach v rámci pôsobenia Kultúrno-umeleckého spolku Filipa Višnića, ale aj na školských akciách, na ktorých neraz predstavili slovenské tance a piesne.

Slováci vo Višnjićeve sú aktívni cirkevne, hoci služby Božie navštevuje iba asi desať ľudí. Občas sa tu pracuje aj s deťmi a je to súčasne jediná ustanovizeň, kde si tunajší Slováci môžu pestovať svoj materinský jazyk. Od svojich predkov si zachovali západoslovenské nárečie a učia ho aj svoje deti.

Väčšie oslavy si zorganizovali Slováci vo Višnjićeve v roku 2004, keď si pripomenuli 110. výročie príchodu Slovákov do tejto osady. Pri tejto príležitosti vyšla kniha s názvom Slováci vo Višnjićeve 1894 – 2004 od Stanislava Stupavského. Monografia zhŕňa poznatky o živote Slovákov od ich príchodu do dediny až po súčasnosť, ďalej o náboženstve, zvykoch a obyčajach, ktoré si Slováci vo Višnjićeve pestujú dodnes. Modlitebňa slovenskej evanjelickej cirkvi vo Višnjićeve z roku 1950.