Jozef Podhradski

Jozef Podhradský sa narodil 19. apríla 1823 v Skalici. Základnú školu navštevoval vo Vrbovciach. Ako dvanasťročný odišiel do Šamorína a v r. 1836 na nižšie gymnázium do Komárna, ktoré ukončil r. 1839.

V rokoch 1839-48 absolvoval evanjelické lýceum a teológiu v Bratislave, kde sa stal členom Štúrovej družiny. V roku 1848 zložil na peštianskej univerzite profesorskú skúšku z filozofie, klasických jazykov, nemeckej a maďarskej literatúry. V tom istom roku ho pozval farár slovenskej evanjelickej cirkvi v Pešti Ján Kollár za pomocného farára a učiteľa. Nakoniec po odchode Jána Kollára stal sa v Pešti v rokoch 1850-1862 jeho nástupcom.

V roku 1863 odchádza do Nového Sadu za profesora na srbské gymnázium. V novosadskom prostredí Podhradský spolupracuje a priatelí sa so spolužiakmi z bratislavských štúdií, najmä Svetozárom Miletićom. V roku 1872 odchádza za profesora na novozaložené maďarsko-srbské gymnázium do Sombora a v roku 1879 odchádza predčasne do dôchodku. S pomocou F. M. Rajevského odchádza za knihovníka do Petrohradu, ale po niekoľkomesačnom pobyte sa vracia späť do Srbska. Roku 1882 dostal miesto profesora na gymnáziu v Leskovci, kde pôsobil do roku 1888, kedy nastúpil v Belehrade za profesora gymnázia.

Literárne bol aktívny ako básnik, dramatik, publicista, redaktor a prekladateľ. Do literatúry vstúpil romanticky ladenou drámou Holuby a Šulek (Pešť 1850), kde stvárnil tragický osud a smrť slovenských martýrov v revolučných udalostiach roku 1848. V Pešti napísal aj svoju prvú prózu Liptovský a Hrajnoha alebo Svátek řízeník božího (1857), v ktorej si zvolil zbojnícku tematiku. V novosadskom období je dôležitá jeho publicistická činnosť .

V Novom Sade v r. 1864-65 začal vydávať a redigovať aj časopisy pre deti Slávik a Zornička, v ktorých publikoval aj dramatické práce Anjel strážca, Malá Marienka, Korheľ a jeho nebožiatka, Dobré dieťa zlých rodičov. V Zorničke uverejnil aj dramatické práce, ktoré sa neskôr stali známe v širšej divadelnej verejnosti, najmä „divadlo pre slovenské panny a mládencov“, podľa poviedky z dávnych tureckých časov Švárna Skaličanka, čili: Ach tie ľudské jazyky, to sú veľké praktiky, ďalej „tragiko-satira veku našeho“ Prvá slza v nebi a Hora stratenej nádeje.

Na sklonku života písal drámy aj v srbochorvátčine. Články publikoval v Národných novinách, Slovenských pohľadoch, Slávikovi a Zorničke a v cirkevnej tlači. Ako redaktor a vydavateľ roku 1852 vydával s Andrejom Radlinským Prostonárodnú bibliotéku, v rokoch 1860-1862 bol spoločne s Jánom Seberínim ml. vydavateľom a redaktorom Ewangelických Cirkewných nowín. Do slovenčiny preložil knihu Šimona Stonojeviča Vplyv židovských mravov v ľudskej spoločnosti (Sombor 1880).

Roku 1897 bol vyznamenaný Radom sv. Sávu. V posledných rokoch života písal aj po srbsky - Leposova Ifigénia bulharská. Nakoniec roku 1915 utiekol pred príchodom frontu spolu s rodinou do Banjici a potom do Jagodiny, kde 13. 11. 1915 umrel.