Daniel Dudok sa narodil v Erdevíku 26. júna 1932. Rodičia: otec Ján, matka Juliana, rod. Stupavská. V rodisku skončil základnú školu. Gymnázium absolvoval v Petrovci a maturoval v roku 1950. Študoval na Filozofickej fakulte v Belehrade, najprv jeden semester srbochorvátsky jazyk a juhoslovanské literatúry, potom český a slovenský jazyk a literatúru. Po ukončení štúdia (1955) pobudol jeden rok v Prahe a Bratislave na študijnom pobyte.
Profesor Dudok pôsobil na Filozofickej fakulte v Novom Sade od roku 1958. Pracovať začal ako asistent na predmete staroslovienčina. Po založení študijnej skupiny slovenský jazyk a literatúra vyučoval väčšinu jazykových predmetov. Prednášal slovenčinu početným generáciám. Vedel zaujať študentov o dejiny jazyka a najmä dialektológiu, ale tiež aj o spisovný jazyk a kultúru vyjadrovania.
Prešiel všetky univerzitné hodnosti od asistenta až po riadneho profesora slovenského jazyka. Bol riaditeľom Slovakistického ústavu (1975-1977) a prodekanom Filozofickej fakulty v Novom Sade (1977-1979).
Lingvistické práce Daniela Dudka sa vždy orientujú na domácu jazykovú situáciu a na potreby slovenského jazykového spoločenstva vo Vojvodine. Začiatky pôsobenia v niektorých oblastiach sa spájajú práve s jeho menom. Ide najmä o nadviazanie kontaktu medzi Filozofickou fakultou v Novom Sade a Filozofickou fakultou v Bratislave. Ako hosťujúci profesor pôsobil na Univerzite Komenského (v rokoch 1966-1970).
Vo svojej vedecko-výskumnej práci Daniel Dudok bral do úvahy dve základné podoby jazyka: spisovný jazyk a nárečia. Konfrontuje ich z jednej strany so slovenčinou a nárečiami na Slovensku a z druhej strany so srbčinou ako kontaktovým jazykom. Teda uňho vidno sociolingvistický prístup.
Predovšetkým sa zaoberal dialektológiou a venoval sa jej naplno. Aj jeho doktorská dizertácia o pivnickom nárečí obhájená roku 1966 na Filozofickej fakulte v Novom Sade a knižne vydaná roku 1972 ako Nárečie Pivnice v Báčke je z tejto oblasti. Pre slovenskú menšinu je táto monografia významná aj preto, že vďaka nej sa začína konštituovať ako osobitná veda vojvodinská dialektológia.
Pozornosť si zasluhuje aj autorov záujem o otázky slovenského spisovného jazyka vo Vojvodine. Skúmal hlavne dejiny spisovnej slovenčiny, ale aj súčasnosť. Mnohé jeho práce tohto druhu boli vydané v zborníkoch a časopisoch u nás, na Slovensku, ale i v Maďarsku, takže je jeho meno známe aj širšej slovakistickej a slavistickej verejnosti.
Kniha pod názvom Priezviská Slovákov v Juhoslávii vyšla roku 1998 a predstavuje vlastne dokončenie jeho dlhoročných výskumov, pre ktoré materál zbieral vo všetkých vojvodinských obciach obývaných Slovákmi.
Meno Daniela Dudka je zapísané zlatými písmenami aj v dejinách Spolku vojvodinských slovakistov (dnes už premenovaný na Slovakistickú vojvodinskú spoločnosť). Bol jedným zo zakladateľov tohto spolku (1969) a tiež aj prvým predsedom. Zároveň bol aj hlavným a zodpovedným redaktorom Zborníku Spolku vojvodinských slovakistov založeného roku 1979.
Profesor Daniel Dudok prispel aj k zdokonaľovaniu pragmatickej (aplikovanej) slovakistiky (práca v slovenských redakciách, prednášky na seminároch pre učiteľov, organizovanie vedeckých konferencií). Afirmoval sa aj ako prekladateľ srbských spisovateľov do slovenčiny.
Študijné pobyty realizoval v Prahe, Bratislave a Martine.
Uverejnil okolo 300 jednotiek odborných a populárnych príspevkov väčšinou z oblasti dejín spisovnej slovenčiny a slovenských nárečí v Juhoslávii a pod názvom Z konca našej ulice v Slovenskom vydavateľskom centri v Petrovci roku 2009 vyšla knižočka príspevkov vzťahujúcich sa predovšetkým na jeho detstvo. V roku 2010 SVC vydalo jeho vedeckú knihu Nárečie Aradáča v Banáte.
Bol členom Matice slovenskej v Juhoslávii a Slovakistickej vojvodinskej spoločnosti.
Zomrel 14. septembra 2015 v Báčkom Petrovci.
Zdroj: Dudok, Daniel: Čítanka nárečových textov Slovákov v Báčke, Banáte, Srieme a Slavónsku. B.Petrovec: SVC, 2010.