Maria Kotvaš Jonaš

Mária Kotvášová-Jonášová sa narodila v roku 1957 v Kovačici. Vyštudovala slovenský jazyk a literatúru a pracovala v oblasti kultúry (TV, novinárka, režisérka, recitátorka, spisovateľka). Dlhé roky pôsobí ako učiteľka na Základnej škole Mladých pokolení v Kovačici. Svojimi textami prispievala do mnohých časopisov nie len u nás, ale aj na Slovensku. Doteraz jej vyšlo 7 kníh: Ocko, kedy pôjdeme, Ocko z čokolády, Mať pätnásť je ťažké alebo Striptíz, Mama, poď sa hrať, Višňový lekvár, Samí dobrí žiaci, Sú to vážne veci. Za svoju prácu a úspechy získala viacero ocenení.

Dr. Jarmila Hodoličová o tvorbe Márie Kotvášovej-Jonášovej:

Jemná, žlto-zelená obálka s portrétom dievčaťa s veselým úsmevom a symbolickým znakom prstov, s názvom napísaným červenými slovami, výstižne upozorňuje na obsah najnovšej knihy Márie Kotvášovej Jonášovej Sú to vážne veci. Kniha je zbierkou próz, ktorej detskí hrdinovia pripomínajú v tematickom pláne adolescentnú hrdinku Oľgu Polomcovú z románu Kláry Jarunkovej Jediná (1963), ktorá podobne ako Kotvášovej postavy „prežíva a rieši svoje vážne veci„. Tematika podobná aj napriek tomu, že od prvého vydania Jarunkovej dievčenského románu ubehlo bezmála 50 rokov. Spoločné črty zostali však rovnaké, ibaže sa podľa spoločenskej situácie doby a sociologického, technického i psychologického posunu vo vývine dospievajúcej mládeže zmenil spôsob správania adolescenta voči rodičom, súrodencom, spolužiakom i učiteľom. Tá „jedinká“ si počína ako postava, ktorá môže zdolať všetky prekážky sama.

Keďže Kotvášová vstúpila do literatúry knihami s deminutívno- maznavým názvom Ocko, kedy pôjdeme? v roku 1997 (Báčsky Petrovec : Kultúra, 1997, edícia Včielka) a v roku 2003 sa prezentovala prózou Ocko z čokolády (Báčsky Petrovec : Kultúra 2003, edícia Včielka), aj vekovo žánrové určenie patrí čitateľom mladšieho školského veku. Ako dorastali vlastné deti a ich spolužiaci, aj deminutívum ocko sa v prvých dvoch knihách mení v tretej knihe Mať pätnásť je také ťažké alebo Striptíz (Nový Sad : NVU Hlas ľudu, 2007, edícia Zvonec, zv. 2) na otec, a teda už v tejto knihe pôjde o veci vážnejšie, jazykovo nemilosrdnejšie, expresívnejšie, veci okolo nás, s ktorými sa stretli nielen pätnásťroční adolescenti, ale aj ich rodičia. Touto knihou Kotvášová potvrdila, že je najúspešnejšou a najtvorivejšou autorkou nielen detskej, ale aj mládežníckej literatúry v našom slovenskom vojvodinskom prostredí.

Pri sledovaní Kotvášovej tvorby od jej začiatkov, prítomný bol moment očakávania, keď sa z ocka stane otec, keď maznanie s ockom prestáva a otec aj napriek tomu, že je len druhoradou postavou, sa dospievaním vlastných detí akoby prebúdzal, pričom si začína uvedomovať svoju úlohu v rodine pri výchove detí, najmä v ich adolescentnom veku. Nie je podstatné, že sa ocko zmenil na otca, ale to, že Kotvášová ako autorka je schopná napísať aj prózy pre dospelejšiu mládež.

Dostávajúc sa do pubertálneho veku majú Kotvášovej literárni hrdinovia veľké požiadavky, ktoré sú pre rodičov často nepochopiteľné. V tvorbe pre mládež Márie Kotvášovej Jonášovej princípom výstavby epických postáv je kontrast. Kontrast medzi mladou generáciou a medzi staršou generáciou – rodičmi. Na základe toho je možné všímať si aj z dvoch zorných uhlov hrdinov Kotvášovej prózy. Stretajú sa tu dve generácie a dva úplne rozličné pohľady na konkrétne veci a udalosti. Jeden uhol pohľadu je pohľad rozumový – rodičovský, zmýšľanie dospelých o správaní sa vlastných detí Dochádza k nezhodám a hádkam, pričom rodič neraz osciluje medzi prehnanou prísnosťou a úplnou kapituláciou.

Iný uhol pohľadu na svet okolo seba majú adolescenti. Ich pohľad voči skutočnosti je vždy „správny“ a ťažko ho zlomiť. Rodičov chápu ako obmedzenie svojho správania sa a ako zbytočnú záťaž. Práve preto dospievajúci hrdinovia Kotvášovej prózy sa na rodičov pozerajú inými očami a nechápu, že sú to tí istí rodičia, voči ktorým ako malí prejavovali lásku a obdiv. Tieto dva rozličné pohľady na rovnaké veci, smerujú k prekonaniu a zvyčajne k záverečnej syntéze. Odfotografované by to vyzeralo ako dve oči z jednej strany, ktoré sršia hnevom a hádžu ostrie na dve ustarostené oči, ktoré kľudne a jemne posielajú signál prvej dvojici. Zrejme, že sa pritom zjaví iskra, ktorá sa pri vonkajšom prejave mení na ostrý dialóg, plný expresívnych slov a situácia sa postupne vyrieši vyrovnaním. Dva šípy namierené jeden voči druhému sa prelomia a epický hrdina predsa najde tú správnu cestu životom poučený a dospelejší.

V próze Prvé cestovanie siedmaci Miro a Želo idú po prvýkrát sami do mesta na blší trh kúpiť si tenisky, tričká a iné drobnosti. Odfotografovaná starostlivosť matiek vyzerá priam smiešna, čo je zdôraznené presným časovým harmonogramom príprav, odchodu a úspešného návratu z mesta. Je normálne, že sú matky starostlivé, ale namiesto toho, aby si udržali v rodine zmier, toleranciu a pohodu, sa rodičia neraz miešajú do života svojich detí – adolescentov zo strachu, že sa im niečo stane. Ale v podvedomí aj z obáv, že ich „stratia“, a to iba preto, že sa stávajú samostatní a dospievajú. Dokázali to aj siedmaci Mirko a Želo.

Iná situácia nastáva, keď matka výchovu ponechá na otca (Keď otec vychováva). Namiesto toho, aby si rodičia uvedomili, že ich deti dospievajú, aby si vážili ich mienku, a aby sa s nimi občas aj porozprávali, sa rodičia zosmiešňujú, keď poukazujú na svoju autoritu a na mravoučné normy pri vysvetľovaní, čo je sex, lesbička atď. Z otca a jeho trápenia pri príprave sexuálnej edukácie si dospievajúca hrdinka (dcéra) urobí priam posmech.

Vzťah matka  dcéra má rôzne obmeny: literárna mama zostala od začiatku autorkinej tvorby mama starostlivá, mama-priateľka, mama- nepriateľka, mama-vládkyňa, mama-upratovačka, mama-kuchárka, mama- učiteľka, mama-záchrankyňa, mama-šašo, mama – predsa aká taká  moja mama. Keď dievča v próze Danka povie, že mama je šašo, že sa s ňou háda, aby čím rýchlejšie mohla ísť za kamarátkou, matka si to nevšíma a správne nereaguje na jej provokácie. Je si totiž vedomá, že ak dcéra v hneve aj niečo nenáležité povie, nemyslí to tak. Preto si uchová vzťah s dcérou. Je to poučenie aj pre rodičov, ktorí by mali väčšmi načúvať svojim deťom a ich názory nepodceňovať, ale reagovať na ne ako na názory seberovných. Niekedy adolescentky (v próze Danka) prinášajú také rozhodnutia, ktoré rodičov pomýlia. Treba ich však nechať, aby sa učili na vlastných chybách a nevnucovali im za každých okolností svoj názor.

Možno preto aj názov zbierky próz z roku 2008 Mama, poď sa hrať naznačuje, že ide o mamu, ktorá je zaneprázdnená, nahnevaná, ale nakoniec pritúli, pohľadí. Mama je tá, ktorá vždy zachraňuje situáciu. Je prirodzené, že sú mamy hrdé na svoje dcéry, keď sa na ne pozerajú, ako dospievajú (Sestra si umýva zuby a rastie). Inokedy sa dcéry od matiek dištancujú. Možno ani hrdinke v próze Super mama nie je ľahko, keď sa musí prispôsobiť mladistvej matke, ktorá nosí texasky a tenisky a počúva hudbu ako ona. Je normálnym zjavom, že sa kamarátky jedna druhej sťažujú: „tvoja mama je lepšia ako moja, všetko ti dovolí“. Táto stará fráza nakoniec privedie aj hlavnú hrdinku k záveru, že tá „prísna mama“ v jednej osobe – upratovačka, veliteľka, kuchárka i údržbárka v byte  je predsa len lepšia ako tá super mama. Preto je náležité, aby mladé literárne hrdinky (a nielen literárne) poznali aj mamy svojich kamarátok a mali aj iné ženské vzory. V Kotvášovej tvorbe najprv tetuška a neskôr teta je vzácna v situáciách, keď je potrebné urovnať problémy, vysvetliť, pohladkať i pritúliť.

Humorný tón má próza z každodenného života Telefonománia. Bohatý dialóg, zápletka a banálne rozuzlenie v podobe výroku „telefón je dnes samozrejmosťou, bez ktorej sa nedá žiť“, vyrieši próza v podobe detektívky, keď ide o hľadania domáceho páchateľa, ktorý najviac telefonoval a urobil veľký účet. Deti však majú aj svoje lásky a telefón predsa slúži aj na volanie o štvrtej ráno. O láske hovorí aj próza Frajer ako bombónik, kde mladé, moderné dievčatá už nesmútia, nenariekajú a nepadajú do depresie za stratenou láskou, ale si rýchlo nájdu nového frajera.

Všetky prózy Márie Kotvášovej prinášajú dobrú náladu. Nie menej na čitateľa zapôsobí próza Damjan, ktorá nie je typická pre našu literatúru. Je to psychologická poviedka o osude nešťastného chlapca, ktorý zostal bez matky. Nepriaznivé psychosociálne podmienky, v ktorých sa ocitol mladý hrdina, ovplyvnia aj štruktúru a dynamiku chlapcovej osobnosti. V období Damjanovej adolescencie psychické traumy nepriaznivo vplývajú na emócie a rovnováhu dieťaťa. Vytvárajú neistotu, ktorá sa môže prejaviť v neurotickom, psychopatologickom správaní. V Damjanovom príbehu ide o stratu matky. Jeho správanie sa rozlične manifestuje, najčastejšie však v negatívnom zmysle. Kotvášová svojho hrdinu vedie rôznymi cestami ubližovania a nešťastia, ale keď už čitateľ očakáva nešťastný koniec, čomu je na príčine macocha, autorka prózu uzavrie nie harmonicky, ale dá hrdinovi, aby rýchlejšie dospel a rozumovo uvažoval. Najdôležitejšiu úlohu pri rozhodovaní o živote dieťaťa zohráva v poviedke otec. Aj tu vzťah otec – syn, podobne ako vzťah matka – dcéra, je v psychológii rodiny mimoriadne dôležitý a intímny.

Zbierka krátkych próz autorky Márie Kotvášovej Jonášovej Sú to vážne veci je čítavou výpoveďou dospievajúcej hrdinky o nevyhnutnom preťatí pút, ktoré ju spájajú s detstvom. Je to smutno-zábavné čítanie, ktoré osloví nielen dospievajúce dcéry, ale aj matky. Keď sa adolescencia blíži ku koncu (okolo dvadsiateho roku), kedysi deti, teraz však už dospelí uvidia vo svojich rodičoch dobré aj zlé vlastnosti a pochopia, že aj oni sú obyčajní ľudia. Keď sa deti stanú dospelými, starostlivosť o nich zo strany rodičov sa prirodzene zmenšuje, pre naše priestory je však táto starostlivosť ešte vždy tradičným javom. „Syndróm prázdneho hniezda“ neraz trápi rodičov. Spomienkami sa často vracajú do detstva i adolescencie svojich ratolestí. Aj spisovateľka Mária Kotvášová Jonášová vedie svojich literárnych hrdinov po krivoľakých chodníčkoch do veku dospelosti.