Jan Branislav Mičatek

Ján Branislav Mičátek sa narodil 19. novembra 1837 vo vtedajších Malých Stankovciach (dnes Trenčianskych Stankovciach). Otec mu tiež bol učiteľom a učil sa u spisovateľa Kalinčiaka, ktorý bol prednášateľom a učiteľom v Modre, kde mladý Mičátek získal nielen prvé pevné vedomosti, ale aj hrdosť, že pochádza z rodu významných národovcov – vzdelancov. Tu zakončil aj učiteľský ústav.

V roku 1857 prišiel na prázdne učiteľské miesto do obce Laliť vo Vojvodine ku kolegovi Jozefovi Godrovi, kde nadobudol ďalšie významné buditeľské skúsenosti. V Laliti pôsobil do roku 1862, kedy prechádza do Kysáča a natrvalo tu potom aj zakotvil. S príchodom nového národovca – učiteľa, Kysáč sa zrazu začal z tvrdého zápecníctva a nezainteresovanosti k veciam národným pomaly prebúdzať, a to bola práve veľká zásluha pána učiteľa Jána Mičátka. Vo svojich spomienkach neraz hovoril o tom, ako to bolo na začiatku jeho pôsobenia v Kysáči. Škola na spadnutie, kostol len-len že sa nezvalil, žiakov bolo nad 250 a všetko nezainteresovaných o výchovu a vzdelávanie. Mnohí zo žiakov boli pastieri svíň, kráv, robili doma ako pomocná pracovná sila, do školy riadne nechodili, nuž nie div, že aj povedomie im bolo slabé, také, ako aj rodičov a vzdelancov.

Učiteľ Ján Branislav Mičátek však neklesol duchom. Keď sa v Petrovci pri otvorení prvého slovenského divadelného predstavenia predtým konala veľká slovenská oslava (tristoročnica Zrínskeho) na čele s riaditeľom divadla Viktorom Rohoňom (1845 – 1923) v krčme u Karola Slavku, tejto veľkolepej oslavy sa zúčastnil aj učiteľ Mičátek a bol spolu s Viktorom Rohoňom obžalovaný pri úradoch za vyvolávanie neznášanlivosti voči maďarskému hrdinskému národu. Na zábave zápalisto recitoval básne učiteľ Ján Mičátek a kňaz Steltzer ho prenasledoval, tak ako i Rohoňa – ktorý potom po peripetiách odišiel na štúdiá embryológie do Prahy a pre naše prostredie bol stratený.

Ján Mičátek v mene Dolnozemcov odoslal svoj chýrečný „prípis vďačnosti“ Matici slovenskej do Martina, kam každoročne odchádzal na oslavy, a jeho synovia nasledovali otcove vychodené chodníčky aj tak, že jeho syn, tiež Ján, šiel na Slovensko z Kysáča pešo a urobil aj veľký výlet na Devín. Prípis vďačnosti učiteľ Ján Mičátek napísal z vďačnosti k biskupovi Štefanovi Moyzesovi a ako zakladateľ Matice slovenskej v Turčianskom Sv. Martine bol aj povereníkom pre Báčku a vôbec Dolnú zem, zberateľom predplatného, ale i organizátorom kultúrnych podujatí a veľkým matičiarom – národovcom. Mal veľké spory aj doma aj v župných úradoch. Bol dopisovateľom Orla, Sokola, Pešťbudínskych vedomostí, ale písal aj do srbských novín a časopisov, do novosadského Nevenu, a preto roku 1894, keď sa začala tvrdá maďarizácia, úrady ho pozbavili učiteľstva a násilne ho penzionovali.

Bol organizátorom divadelnej ochotníckej činnosti v Kysáči a zakladateľom Slovenského čítacieho spolku a knižnice. Roku 1863 sa podieľal na zakladaní Matice slovenskej v Martine a bol dôverníkom pre Báčku. Svoje básne a články uverejňoval v početných slovenských časopisoch. Oženil sa s Alžbetou, rodenou Maršallovou (1840 – 1878, ináč sestrou prozaika Gustáva Maršalla Petrovského), s ktorou mal deväť detí, no niektoré predčasne umreli, takže mal troch synov a tri dcéry. Najstarší Ján Svätopluk – bol kňazom v ďalekej Amerike, kde sa taktiež angažoval na roli dedičnej, Vladimír bol stredným jeho synom a stal sa učiteľom v Kysáči, a Ľudovít Miloš ako advokát, politik a vydavateľ – redaktor Dolnozemského Slováka mal z nich najúspešnejšiu verejno-kultúrnu prácu. Jeho brat Vladimír spolu so sestrou Eržikou prekladali hodne srbských spisovateľov a šírili aj týmto spôsobom, priamym zbližovaním kultúr, dobré vzťahy medzi Slovákmi a Srbmi.

Učiteľ Ján Mičátek zomrel 24. januára 1905 v Kysáči, v roku veľkých Hodžovských volieb, nadšený, že na týchto významných voľbách zvíťazil znova spoločný kandidát Srbov a Slovákov Milan Hodža a stalo sa to na druhý deň po voľbách. Na tomto pohrebe sa zúčastnil aj pán Milan Hodža a mnohí významní dejatelia tak zo strany Slovákov, ako aj Srbov. Obyčajný kysáčsky ľud ho vyprevadil húfne, žialiac za svojím nebojácnym, bojovným a láskavým učiteľom.