Juraj Tušiak

Juraj Tušiak sa narodil v Báčskom Petrovci 26. januára roku 1935. Bol básnikom, prozaikom, autorom pre deti a prekladateľom. Maturoval na gymnáziu Jána Kollára v rodisku resp. v Báčskom Petrovci roku 1953. V rokoch 1954 – 56 študoval na Vyššej pedagogickej škole v Novom Sade. Určitú dobu učil na základných školách potom sa venoval novinárskej a redaktorskej práci. V roku 1953 – 54 bol novinárom v Hlase ľudu v Báčskom Petrovci, 1956 – 59 učiteľom v Čeláreve, 1959 – 60 v Báčskom Petrovci, 1960 – 63 v Malgići, 1963 – 67 redaktorom Hlasu ľudu v Báčskom Petrovci, 1967 – 70 v Novom Sade, 1970 – 72 redaktorom mládežníckeho časopisu Vzlet, od 1972 literárneho periodika Nový život, súčasne od 1963 detského časopisu Naši pionieri, resp. Pionieri, od 1973 jeho hlavným redaktorom.

Po časopiseckých začiatkoch vydal básnické zbierky Maliny v januári (1962), Modrá báseň (1977), zbierku štyroch poviedok Krčma (1973), poetické knihy určené deťom Za priehršť radosti (1959), Jednoduché slová (1969), Otčina (1982) a zbierky poviedok, rozprávok a krátkych próz (O bielom jeleňovi, 1961; Maximilián v meste, 1971; Muška Svetluška a hračky, 1972; Postavím si kaštieľ vežičkový, 1973; Štvrtácka jar, 1975; Cirkus Pikolo a iné, 1978; Kráľovské rozprávky, 1981; Čarodejný zvonček, 1986).

V kontexte jeho básnickej tvorby vyniká cyklus Sedem vravení, zaradený do druhej zbierky, ktorý je kondenzovaným prejavom určitej poetiky priestoru. V skĺbení s časovou perspektivou táto poetika sa ukázala ako významovo funkčná v stvárňovaní slov. etnickej svojbytnosti vo Vojvodine.

V mozaikovom zázname ľudského života od narodenia po starobu a smrť jeho básnická povabokresba dostáva mýtický rozmer. Podobne je to aj s jeho poviedkovou tvorbou. Od časopisecky uverejnených próz, prevažne sentimentálne ladených, sa podstatne odlišuje zbierka styroch poviedok Krčma (1973), ktora patri medzi prvé ráznejšie odklony od tradičného realistického rozprávania v slov. próze v Juhoslavii.

Tušiak je prvým prozaikom, ktorý siahol - v súlade s dobovou situáciou v juhoslovanskej próze - po prvkoch fantastiky. Tie sú v jeho poviedkach znakovej povahy (označujú určité reálne existujúce situácie) a v súhre s lyrizačnými tendenciami na pláne výrazu ustanovujú typ prózy novoromantickej proveniencie.

Z básní a rozprávok pre deti vydal výber Zelený zajko (1985), početné básne a krátke prózy vychádzali v antológiách pre deti, učebniciach a čítankách. Popri pôvodnej tvorbe prekladal zo  srbochorváčtiny, slovinčiny, rusínčiny, češtiny a slovenčiny; do srbochorváčtiny preložil Šikulove Prázdniny so strýcom Rafaelom (1974) a Ondrejovovu Zbojnicku mladosť (1982), vydal preklad antológie rusínskych poviedok v slovenčine.

Umrel 17. januára v roku 1986 v Iriškom Venci v Srbsku.