Narodne nošnje

Rozvoj ľudového odevu vo Vojvodine je spätý s rozvojom kultúry národov a národnostných menšín, ktoré žijú na tomto území. Zo zreteľom na isté alebo rozličné geografické, klimatické, spoločensko-ekonomické a politicko-historické podmienky, v ktorých sa ľudový odev rozvíjal, niektoré z charakteristík sú spoločné pre väčšinu obyvateľstva vo Vojvodine. Ľudový odev vo Vojvodine má celkom rozličný pôvod a tak poznáme ľudový odev slovanského, uhorského, románského, germánskeho pôvodu.Pri osídľovaní týchto krajov Slováci prinášali so sebou i časť duchovnej a materiálnej kultúry. V novom prostredí sa snažili prispôsobiť na nový spôsob života a zároveň zachovať si svoj jazyk, obyčaje a ľudový odev, čo znamenalo zachovať si svoju identitu v multinacionálnom a multikonfesionálnom prostredí.

Slováci vo Vojvodine si dodnes zachovali svoj tradičný ľudový odev v homogénnych slovenských obciach, ako i v zmiešaných, kým v obciach kde žili spolu s maďarským etnikom podľahli maďarizácii, a to hlavne Slováci katolíckého vierovyznania. Ľudový odev sa časom menil pod rôznými vplyvmi, ale si predsa uchoval archaickú formu a tvar, ktorý tu pretrváva už vyše 200 rokov. Samým tým, že sa Slováci na Dolnú zem sťahovali z rôzných oblastí Slovenska, z ktorých si prinášali svoje odevné súčiastky, ako i pod vplyvom nových podmienok v novom prostredí, formoval sa svorázny typ slovenského ľudového odevu. Slovenský ľudový odev, hoci jednotný, má svoje varianty, ktoré sa vyskytujú nielen medzi Báčkou, Banátom a Sriemom, ale aj v rámci tej istej oblasti a v rámci jednotlivých osád. Tento rozdiel vidno v rôznorodosti jednotlivých prvkov, strihu, výhľadu siluety, ozdôb, názvov častí odevu a materiálov, z ktorých bol odev zhotovený. Slovenský ľudový odev v Báčke má svoje podvarianty, a to sú odev z Pivnice, Selenče a z Báčskeho Petrovca kam patrí odev Slovákov z Kysáča, Kulpína, Hložian. Taktiež rozdiely v odeve nachádzame aj samotnej osade ako napríklad v Selenči, kde sa rozlišuje odev Slovákov evanjelíkov a katolíkov.

Charakteristický pre ľudový odev Slovákov v Srieme je staropazovský kroj, ktorý si v značnej miere zachoval archaické formy, a ktoré sú v iných osadách už dávno vymenené súčastnými formami odevu.

Slovenský ľudový odev v Banáte sa tiež rozlišuje od slovenského odevu v Báčke a Srieme. Takže v Banáte môžeme ako podvarianty slovenského ľudového odevu spomenúť kovačický kroj, kam patrí aj odev Slovákov z Padiny, Jánošíka, Hajdušice a Vojlovice (tu cítiť aj maďarský vplyv). Ako i slovenský kroj v Aradáči, ktorý je sám o sebe zvláštny, lebo sa rozvíjal aj pod nemeckým a srbským vplyvom.

V slovenskom odeve poznáme starší typ ľudového kroja, ktorý sa požíval do konca prvej svetovej vojny presnejšie do 20. rokov 20. storočia, nový typ ľudového kroja, ktorý sa nosil do konca druhej svetovej vojny a najnovší typ, ktorý zahrňa archaické prvky ako i prvky meštianského odevu. Spoločné pre všetky typy slovenského ľudového ženského odevu, podľa tvaru a terminológii, sú základné časti odevu rubáč, opľecko, široká sukňa, keteňa, prusľak, ručňík, ktorých strih, spôsob ozdobovania ako i materiál určujú, ktorému typu odevu patria. Pre starší typ ľudového odevu je charakteristické to, že pozostáva z menšieho počtu sukien (2-3) dlhých po členky, zhotovených z niekoľko dielov, jemne naberaných, menej ozdobených. Dolná časť sukne je rovná bez volánikov. Na sukňu sa s prednej strany nosila zásťera. Na hornej časti tela je opľecko, rukávce z domáceho konopného, polokonopného alebo bavlneného plátna, zo širokými rukávmi. Cez opľecko sa nosil hodvábný ručník ručňík na hrlo alebo prusľak.

Pre novší typ ľudového odevu je charakteristický väčší počet sukieň (7-8) šitých z kupovaných látok, hodvábu, bavlny, zamatu a iných látok. Objem sukne sa zväčšil, pretože pribúdajú spodné sukne. Na dolnej časti sukne je našitý širší volánik fodra, ktorá má dvakrát viac dielov ako sukňa a na nej je našitý a vyšitý veľký počet rozličných ozdôb. Na sukňu sa s prednej strany nosila keteňa. Na hornej časti tela sa nosilo opľecko šité z fabrického plátna, v Báčke so širšími rukávmi, kým v Banáte a Srieme rukávy na opľecku boli úzke. Prusľak sa v novšom type odevu nosil iba v Banáte a ručňík sa nosil ako záväzná časť sviatočného a pracovného odevu.

V najnovšom type ženského kroju u mladšej generácii je príznačné používanie odevných súčiastkov mestského strihu. Sukne sú kratšie po koleno a široké, keteňa je bohato zdobená a k tomu sa nosia kupovné pančuchy (najlon čarape), fabrické topánky a sandále s opätkom. Výnimkou sú mladšie generácie v Starej Pazove, ktoré si verne uchovávajú tradičný odev a nekombinujú ho so súčasnými odevnými predmetmi.

V mužskom ľudovom odeve nebolo vidno toľko rozdielov medzi oblasťami či osadami. Pre starší typ mužského odevu je charakteristiké to, že pozostával z košeľe a širokých gaťí a prucleka, ľeveša, kabáta, kacabajki, v zimnom období súkenných nohavíc, haľeni, bundi a iných odevných predmetov vyrobených z kožušín. Príznačné je to, že košeľa a gate boli v minulosti základný mužský odev ako v lete tak i v zimnom období a to nielen u Slovákov, ale aj u ostatných etnických skupín vo Vojvodine. O novšom mužskom kroji je ťažko hovoriť, lebo je nahradená odevom súčasného strihu, ktorý nosia rovnako i mladšie i staršie generácie. V novšom type odevu od 30. rokov 20. storočia mladšie generácie nosili charakteristické slovenské višívané košeľe, s výšivkou na prsiach a na golieri. Známa je vyšívaná košeľa pod názvom Jánošíkova košeľa, ktorá je rovnako zastúpená u Slovákov v Báčke, Banáte a Srieme. Tento druh košele sa ujal pod vplyvom matičného štátu.

Od tridsiatých rokov minulého storočia mužský kroj utráca tradičné črty a čoraz viacej sa nosí mestský šitý alebo konfekčný odev. Tradičný ženský odev si však zachovala stredná a staršia generácia. Mladé generácie sa obliekajú do krojov iba cez sviatok, niekedy na svadby a počas folklórnych manifestácií. Detský tradičný odev bol rovnako zastúpený u všetkých Slovákov vo Vojvodine čiže nebolo toľko viditeľných regionálnych rozdielov v obliekaní malých detí. Deti do 3-4 rokov oboch pohlaví nosili dlhšie košeľovité šaty: sukňu, sukňičku, košijeľku, kabaňu, ktoré boli zhotovené z domáceho polukonopného alebo bavlneného plátna alebo z kupovnej látky. Tieto košielky deti nosili až kým nezačali chodiť do školy, kedy dostáli odev podobný odevu dospelých. Detský odev starších detí mal všetky charakteristiky odevu dospelých, ale detský tradičný odev oveľa rýchlešie zanikal než u starších generácií.

Základné suroviny na výrobu odevu Slovákov ako i iných obyvateľov Vojvodiny boli konopné, zriedkavejšie ľanové vlákna. Popri rastlinných vláknach na výrobu zimného odevu sa používala vlna, jahňacie a ovčie kožušiny a svinská a hovädzia koža a na výrobu obuvi sa často používalo aj drevo. Okrem týchto surovín veľmi včas sa začala používať i bavlna, ktorú si kupovali a doma sami vyrábali plátno. Najvýznamnejšie miesto u Slovákov mala konopa, ktorú až po druhú svetovú vojnu, ako i pozdejšie, pestovali a spracovávali vo veľkom množstve na výrobu všedného a sviatočného odevu ako i na výrobu iných textílných predmetov pre domácnosť. Odev si šili samy pre seba a pre svojich domácich, kým vrchné časti mužského odevu, keďže boli zložitejšie, šili dedinskí krajčíri. Slovenky vlnu veľmi málo samé spracúvali. Z vlny obyčajne plietli iba pančuchy, kým hotové vlnené výrobky kupovali od dedinských majstrov. Charakteristické je, že sa Slováci sťahovali spolu s dobytkom, a predsa výrobky z vlny nevyrábali, ale dobre vedeli prerábať kožu a kožušinu. Kožušinový odev vyrábali slovenskí remeselníci a hoci sa na týchto výrobkoch cítil vplyv rôznych kultúr, predsa sa na ních zachovali prastaré slovenské prvky v strihu ako i v ornamentoch a motívoch. Celkový rozvoj spoločnosti, pribúdanie majetku, vývoj remesiel a priemyslu a obchodu s európskymi ako i vzdialenejšími krajinami umožnil i kúpu lepších a drahších látok. Časom sa menil aj odev, tým že sa začali používať na jeho výrobu kupovné látky, menil sa strih, vnášali sa nové prvky a uvádzali sa i nové názvy odevov. Ľudový odev ako súčasť života a kultúry Slovákov, prisťahovaných pred viac ako dvoma storočiami, je najviditeľnejší symbol národnej identity, a preto si ho dodnes zachovávajú.