Tretí rozmer plochy

Výtvarné umenie vojvodinských Slovákov sa v posledných rokoch vyprofilovalo na jeden z najdynamickejších a najživotaschopnejších segmentov našej súčasnej kultúrnej scény a preto mu aj Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov venuje náležitú pozornosť. Výstava, symbolicky pomenovaná Tretí rozmer plochy, kultúrnej verejnosti prezentujeme aktuálne práce akademického maliara Marjana Karavlu zo Starej Pazovy, významného predstaviteľa strednej generácie výtvarných umelcov z radov vojvodinských Slovákov.

Vernisáž výstavy je vždy vhodná príležitosť aj na prezentáciu mladých nadaných hudobníkov a tentoraz sa prvýkrát na pôde ústavu svojím talentom a hudobným umením predstavila mladá gitaristka, nie náhodou tiež Pazovčanka, Anna Havranová, ktorá bakalárske štúdium ukončila na pražskej Akadémii múzických umení a v súčasnosti štúdium pokračuje na Akadémii umenia v Novom Sade. Anna Havranová svojím prednesom dvoch viet Sonáty v D- dur Joaquina Turiny nadchla všetkých prítomných a tak potvrdila, že v súčasnosti patrí medzi našich najtalentovanejších mladých hudobníkov.

Marjan Karavla je významným a dá sa povedať svojim spôsobom aj charakteristickým reprezentantom súčasného výtvarného umenia vojvodinských Slovákov, v ktorom sa v posledných desaťročiach ako jeden z najsilnejších prúdov vyprofiloval abstraktný výtvarný prejav. K tomuto výtvarnému smerovaniu sa priklonili niektoré z najvýznamnejších osobností našej výtvarnej scény ako sú napr.: Mira Brtková, Jozef Klátik, Rastislav Škulec, ale aj Daniela Marková, či predstaviteľky mladšej generácie Alena Klátiková a Emília Valentíková.

V diele Marjana Karavlu sú prítomné oba základné prúdy abstraktného umenia, teda aj toho lyrického aj toho geometrického. Prvé tvorivé obdobie po ukončení štúdia na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave je v istej miere poznačené vplyvom poetiky jeho školiteľa Vladimíra Popoviča. Je to poetika, v ktorej dominuje expresivita tvarov a farebnosti s náznakmi prvkov asociatívnosti. Pri vnímaní týchto diel divák má pocit, že obrazy vznikali redukciou a štylizáciou predmetného sveta, pri čom možno sledovať, ako sa farebnosť a dynamické tvary obrazu vymaňujú zo zajatia zobrazovaných predmetov a začínajú samostatne fungovať ako plnohodnotné výtvarné prvky, ktoré vďaka sile vlastnej expresivity vyvolávajú lyrickú, resp. subjektívnu reakciu pozorovateľa. Je to umenie mladosti, životnej energie, umenie oslavujúce individualitu a jej schopnosť a odhodlanosť pustiť sa do aktívnej interakcie s vonkajším svetom.

V istej chvíli tvorivého vývinu a premien umeleckého výrazu v diele Marjana Karavlu dochádza k zásadnej zmene. Autor síce zostáva verný abstraktnému prejavu, ale sa prikláňa ku abstrakcii geometrickej, teda k abstraktnému umeniu, ktoré sa nachádza na protiľahlom póle toho, o čo sa zasadzuje abstrakcia lyrická. Ak by sme mali hľadať analógiu v dejinách svetového umenia, tak by súčasný výtvarný prejav Marjana Karavlu mal formálne najbližšie k hnutiu neoplasticizmu a jeho snáď najvýznamnejšiemu predstaviteľovi, holandskému maliarovi Pietovi Mondrianovi, ktorý v prvej polovici dvadsiateho storočia svojím dielom, ale aj teoretickými textami publikovanými v časopise De stijl hnutie neoplasticizmu definoval. Táto zmena v poetike Marjana Karavlu priniesla odklon od individuality a subjektivity a príklon k snahe o zachytenie a vyjadrenie podstaty sveta jazykom univerzálnym. V tomto prípade je to jazyk pravidelných geometrických plôch a pravých uhlov, pri čom je farebnosť prečistená a zredukovaná na tri základné farby – modrú, červenú a žltú a farbu bielu, ktorá je syntézou všetkých farieb a farbu čiernu, ktorú možno vnímať aj ako absenciou farebnosti. Karavla svoju prvotnú lyricky koncipovanú abstrakciu zbavil zmyslových vlastností, textúry povrchu a farby, z jeho obrazov sa vytratili krivky a expresívne tvary a začali dominovať plošné prvky a priame línie, ktoré sa pretínajú v pravých uhloch. Príčiny takejto premeny poetiky v diele Marjana Karavlu môžu byť rôzne. Môže to byť prejav prirodzeného dozrievania, procesu, v ktorom energiu mladosti a pudovosti postupne vyvažujú skúsenosť a získané vedomosti. Ale táto premena môže byť aj formou akejsi rezignácie, upúšťania od snahy tvarovať svet podľa vlastnej podoby a namiesto toho kladenie dôrazu na racionálnom pochopení reality. Namiesto hýrivej energie a chaosu, ktoré prinášajú veľkú tvorivú, ale zároveň aj ničivú energiu, do popredia sa dostáva potreba logického, v tomto prípade geometrického, usporiadania obrazu, usporiadania, ktoré prináša harmóniu a v konečnom dôsledku aj akýsi pocit bezpečnosti, ktorý sa v týchto pohnutých časoch stáva čoraz vzácnejším. Takéto umenie definitívne opúšťa svet konkrétnych existujúcich predmetov a snaží sa vyjadriť prapodstatu absolútna, ako pevného základu, z ktorého vyrastá naša realita.