Publikácia o veľvyslancovi slovenskej kultúry v Rumunsku

Konferencia bola konaná v roku 2009 v Nadlaku pri príležitosti 1. výročia úmrtia Ondreja Štefanka, nepochybne najväčšieho „robotníka“ slovenského zahraničného sveta. V rámci konferencie bola prvýkrát udelená Cena Ondreja Štefanka dvom predstaviteľom dolnozemskej slovenskej kultúry: Anne Ištvánovej a Víťazoslavovi Hroncovi.

Najkompetentnejší znalec dolnozemskej literatúry a kultúry, spisovateľ Peter Andruška, vo svojom príhovore právom pripomína, že Štefanko sa v prvom rade zviditeľnil ako robustný a polyfónny básnik. Týmito vlastnosťami sa však, ako konštatoval rečník, vyznačuje aj jeho publicistická a esejistická tvorba, ťažisko ktorej spočíva v hľadaní a skúmaní koreňov vlastného rodu, služba tejto pospolitosti v najširšom zmysle slova. Štefanko ju oslávil perom básnika i mysliteľa, komplexne zhrnul poznatky o nej a zvýraznil ich duchovný rozmer. Pritom je výslovne tolerantný a žičlivý voči iným. Príznačný je jeho postoj pri zakladaní Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku, keď sa vtedajší matičiari zo Slovenska pokúšali odvrátiť ho od myšlienky spoločnej organizácie oboch národností. Akoby jeho ústami prehovoril básnik Slávy dcéry: „Sám svobody je hoden, kdo svobodu zná zvážiti jinou“. Aj jeho činnosť ako predsedu tohto zväzu je iba časťou Štefankovho organizačného úsilia v záujme slovenskej menšiny a väčšinového národa. Po revolučných zmenách v r. 1989 sa istý čas angažoval ako primátor svojho rodného mesta, poslanec rumunského parlamentu, člen vedenia Zväzu rumunských spisovateľov a neskôr ako prvý podpredseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí. Zatiaľ doma, v Nadlaku, zakladá a vedie vedeckú spoločnosť a vydavateľstvo nesúce meno Ivana Kraska, básnika, ktorý sa zapísal do histórie vzájomnosti Slovákov a Rumunov.

Aj Štefanko bol budovateľom mostov medzi kultúrami Slovákov, Čechov, Rumunov, Srbov a iných etník. Z Nadlaku do celej krajiny a do slovenského sveta šíril literárne produkty členov spomenutej spoločnosti, ale aj iných tvorcov. Sám intenzívne prekladal jednak slovenskú, jednak rumunskú literatúru, redigoval Naše snahy, dvojjazyčné Rovnobežné zrkadlá - Oglinzi paralele a obnoveného Dolnozemského Slováka.

Pisateľ týchto riadkov si spomína na rok 1996, keď ho šéfredaktor Dolnozemského Slováka vyzval k napísaniu prózy do 1. čísla, ktorá sa ocitla v susedstve veršov vojvodinského Paľa Bohuša. Ondrej mi z vlastnej iniciatívy ponúkol publikačné možnosti a tak od roku 2000 do svojho neblahého odchodu mi vydal osem knižných titulov, z toho polovicu v spolupráci s bratislavským vydavateľstvom ESA. Bohužiaľ, v nasledujúcich rokoch mi táto šanca unikla. Keď v príspevku M. Harpáňa - okrem mien niekoľkých slovenských básnikov z Maďarska, ktorým je predsa modernosť, nieže postmodernosť, cudzia - čítame konštatovanie K. Wlachovského, podľa ktorého slovenská literatúra v Maďarsku zaniká, pretože nevzniká, mohli by sme pokojne dodať, že - česť výnimkám - zaniká aj preto, lebo nie je podporovaná. (V každom prípade oveľa menej než kapustníkové, závinové, klobásové a podobné „gastrofestivaly“.)

Za zhruba tridsať rokov, ktoré mu osud doprial, Ondrej Štefanko nielenže vytvoril vlastné rozsiahle dielo a vynášal na svetlo sveta dielo svojich predchodcov a súčasníkov, ale zaslúžil sa aj o jeho dôkladné zmapovanie a systematizovanie. V budúcnosti nikto z jeho aktívnych súkmeňovcov v minulosti či súčasnosti nebude zabudnutým či polozabudnutým dejateľom.

Zabudnuté nebude predovšetkým dielo O. Štefanka, o ktorom jeho blízka spolupracovníčka a kolegyňa D. M. Anocová napísala: „Štefankova básnická výpoveď je svedectvom o vzájomnom prelínaní a podmieňovaní konkrétneho a univerzálneho... Nikdy nepopieral, že je slovenským básnikom, hoci jeho básne rovnako naplno absorbovali rumunskú a slovenskú tradíciu“.

Iste nie náhodou sa pri jeho mene ujal prívlastok „veľvyslanec slovenskej kultúry v Rumunsku“. Dielo nadlackého barda inšpiruje súčasné a bude inšpirovať aj budúce generácie jeho rodákov.