Nagrada Ondreja Šćefanka

S príchodom jari do Nadlaku prichádzajú aj hostia zo slovenského sveta. Ich príchod súvisí s odchodom. S odchádzajúcou zimou pred štyrmi rokmi náhle odišiel aj nadlacký pedagóg, básnik, spisovateľ Ondrej Štefanko.

Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Kraska tradične v úvode udeľuje ocenenie za literatúru tvorenú v slovenskom zahraničnom svete a za príspevok k rozvoju, organizovaniu a diverzifikovaniu kultúrneho života a spolkovej činnosti v slovenskom zahraničnom svete. V tomto roku Cenu Ondreja Štefanka udelila sedemčlenná porota básnikovi a zberateľovi hmotnej kultúry Slovákov v Maďarsku Jurajovi Antalovi Dolnozemskému z Maďarska za príspevok k rozvoju a propagácii slovenskej literatúry tvorenej v slovenskom zahraničnom svete a publicistovi, historikovi, prekladateľovi, básnikovi katolíckej moderny Imrichovi Kružliakovi z Nemecka za príspevok k rozvoju a diverzifikovaniu kultúrneho života a spolkovej činnosti v slovenskom zahraničnom svete.

Z iniciatívy Slovenskej samosprávy v Slovenskom Komlóši na udelenie Ceny O. Štefanka nominovali Juraja Antala Dolnozemského Kultúrny výbor Celoštátnej slovenskej samosprávy, Nadácia za kultúru Slovákov, Nadácia za slovenskú národnostnú vzdelanosť, Organizácia komlóšskych Slovákov a Slovenská základná a materská škola v Slovenskom Komlóši. Vyznamenanému v mene Slovákov žijúcich v Maďarsku zablahoželali predseda CSS Ján Fuzik, riaditeľka Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe Anna Ištvánová, členovia delegácie z Békešskej Čaby, bývalá primátorka Slovenského Komlóša Irena Divičanová Szencziová, predsedníčka Slovenskej samosprávy v Slovenskom Komlóši Zuzana Lauková a mnohí prítomní Komlóšania.

Paralelne s udeľovaním Ceny Ondreja Štefanka sa v dňoch 16. – 17. marca uskutočnil aj medzinárodný seminár Svedectvá slovenského dolnozemského bytia - aspekty zo slovenskej dolnozemskej histórie a kultúrnej antropológie. Obidve podujatia akceptujú odkaz Ondreja Štefanka - organizátora slovenského života: stmeľovať a nie rozdeľovať Slovákov v zahraničí a takisto udať smer životu Slovákov na Dolnej zemi a v určitých momentoch i celému slovenskému zahraničiu. Na seminári sa zúčastnili a svoje vedecko-výskumné projekty a referáty predniesli vedeckí, kultúrni a spolkoví pracovníci zo Slovenska, Rumunska, Maďarska a Srbska. Cieľom seminára bolo prezentovať a zaznamenať najrozmanitejšie aspekty zo slovenskej dolnozemskej kultúrnej histórie a kultúrnej antropológie. Jednotlivé príspevky poukázali na rôzne momenty vývoja slovenskej dolnozemskej kultúry aj prostredníctvom málo známych historických dokumentov, rodinných záznamov, rodinných kroník, starých zvykov, obyčají, rukopisných záznamov a podobne. Prezentované práce plánujú organizátori vydať v zborníku.

Juraj Antal Dolnozemský

Juraj Antal Dolnozemský sa narodil 14. novembra 1928 v Slovenskom Komlóši, kde žije dodnes. Pochádza z roľnícko-remeselníckej rodiny. Pestré a bezstarostné detstvo prežil vo svojej rodnej dedine. Jeho predkovia patrili medzi zakladajúce rodiny obce. Prišli sem v roku 1746. V tomto kúte Dolnej zeme žili a tu aj odpočívajú. Odjakživa sa zaoberali poľnohospodárstvom a remeselníctvom. Jeho deda volali črepár. Pálenie tehál a škridlíc sa zakorenilo v ich rodine natoľko, že pretrvalo až do päťdesiatych rokov minulého storočia.

V roku 1935 začal chodiť do cirkevnej elementárnej školy a v piatej triede nastúpil do meštianky, kde chodil štyri roky. Jeden rok študoval aj na Evanjelickom gymnáziu v Orošháze.

Keďže začal pracovať v Komlóši a nikdy Komlóš neopustil, dobre pozná duchovné hodnoty svojho rodiska. Po celý život zbieral starožitnosti, ktoré dodnes starostlivo opatruje a pripisuje im nesmiernu cenu, čím prispieva k historickým hodnotám Slovenského Komlóša. Dodnes veľmi húževnato pracuje na tom, aby sa identita a jazyk Slovákov na Dolnej zemi zachovali.

V roku 1955 sa oženil s Máriou Vančíkovou, vychovali dve dcéry. Pozitívny vzťah ku slovenskej kultúre vytváral aj vo svojom vnukovi a vnučkách. V každodennom živote sa riadil pravidlom: byť čestným a vedieť rozlíšiť podstatné od nepodstatného.

Juraj Antal Dolnozemský sa zapájal do slovenského kultúrneho a verejného života. Bol aktívnym členom rôznych slovenských organizácií: Kultúrneho výboru CSS (1998-2002), miestnej slovenskej samosprávy (1994-2002) a predsedom Organizácie komlóšskych Slovákov (1990-2000) a Združenia slovenských spisovateľov a umelcov v Maďarsku. Priateľské literárne styky so Slovenskom a Maďarskom začal nadväzovať v 80. rokoch a udržiava ich dodnes. Básne začal písať v roku 1978, ale poéziu nosil v sebe už dlho predtým.

Vydal 6 básnických zbierok: Večerný dážď (1988), Ťarcha páperia (1994), November (1995), Doma (1998), Vernosť (2002), V okovách času (2006). Jeho básne vyšli v Ľudových novinách, Našom kalendári, Čabianskom kalendári, v Našich snahách, v časopise Dolnozemský Slovák a Budapeštiansky Slovák, v miestnych novinách, na Slovensku v literárnych časopisoch Most a Literárny týždenník. Slovenská samospráva v Segedíne vydala CD platňu s výberom jeho básní.

Silnou stránkou jeho poézie je svojská, nehľadaná, zemitá obraznosť poprepletaná národnostnými motívmi. Ako básnik nadväzuje na tradíciu ľudových tvorcov z medzivojnového obdobia. Často vyjadruje nespokojnosť s tým, že v Maďarsku pomaly zhasína život slovenskej národnosti. Smutne konštatuje, že staršie pokolenie, ktoré ovláda ešte slovenský jazyk, pomaly odchádza. Vyzýva mládež, aby sa učila slovenčinu, aby bola verná svojim koreňom, aby si zachovala identitu.

Juraj Antal Dolnozemský v roku 1993 prevzal medailu Svetového kongresu Slovákov, 1998 cenu Celoštátnej slovenskej samosprávy Za našu národnosť, 2001 vyznamenanie mesta Slovenský Komlóš Pro urbe, 2003 vyznamenanie Slovenskej samosprávy v Slovenskom Komlóši Za komlóšskych Slovákov, 2008 bronzovú medailu Cyrila a Metoda od Matice slovenskej a v tom istom roku medailu Pro Cultura Minoritatum Hungariae.