Karol Miloslav Lehotský pochádza z rozvetvenej šľachtickej rodiny Lehotských. Narodil v Laliti v učiteľskom byte 16. novembra 1879, ako siedme dieťa. Ľudovú školu zakončil v Laliti a na gymnázium odišiel do Sarvašu (1892–1894), kde sa mu učenie nedarilo. Rozhodol sa zanechať gymnaziálne štúdiá a odišiel do Somboru. V Sombore vznikli aj prvé Lehotského maľby, z ktorých sa niektoré zachovali po súčasnosť.

V Prahe Lehotského výtvarné nadanie posudzoval profesor Václav Brožík. Kladne sa zmienil o ňom, takže K. M. Lehotský bol prijatý na pražskú maliarsku akadémiu. Študovali tam aj Herbert Masaryk, Angelo Zeyer, Emil Pacovský, Alojz Wierer, R. Adámek a iní.

K. M. Lehotský bol veľmi sľubným študentom a od neho sa mnoho očakávalo. Usilovne kreslil perom i tužkou najmä podľa prírody. Na farebnosť jeho obrazov však vplýval pro­fesor Vlaho Bukovac, ktorý pracoval so svojimi študentmi v ateliéri vedľa Pirnerovho. Jeho kolorit, ktorý Lehotského lákal, bol v rozpore s Pirnerovým, avšak Lehotskému boli Pirnerove vízie blízke. Pirnerovo tragické chápanie života Lehotskému síce učarilo, ale z výtvarnej stránky omnoho významnejšia pre neho bola koncepcia farebného valéra budovaná na základe starostlivého pozorovania modelu. Na tej stope je možné hovoriť o Lehotského impresionizme, i keď sa problémom svetelnej analýzy nezaoberal.

Vzhľadom na jeho zložitú povahu údajne ťažko znášal Pirnerove pripomienky na jeho nový kolorit formujúci sa pod vplyvom Vlaha Bukovca a tak sa zrodila v ňom idea pokračo­vať v štúdiu vo Viedni.Dlho sa tam nezdržal v nedostatku finančných prostriedkov.

Z Viedne sa vrátil domov do Lalite. Koncom roka 1900 bol už v Novom Sade a v lete roku 1901 v Ružomberku. Tak sa začal jeho túlavý život. V jeseň 1901 už bol znova v Laliti. Upadal čoraz viac do melanchólie. Už na budúci rok sa presťahoval do neďalekého mestečka Odžaci, kde začal portrétovať. Potrvalo to iba do apríla 1902 a znova sa vrátil do Lalite.

Práve v tom období sa pripravovala v Hodoníne na Morave umelecká výstava. Pre dejiny slovenského výtvarného umenia výstava bola významným medzníkom a mala mimoriadny význam, lebo po prvýkrát zoskupila tvorbu vtedy aktuálnych slovenských výtvarníkov. Vystavených bolo 151 diel od Andraškoviča, Augustu, Blažeka, Ehrenhafta, Frolku, Hanulu, Hudačeka, Mendela, Mitrovského, Pežinku, Františka Úprku a Joža Úprku a Karola Miloslava Lehotského.

Na jar roku 1903 Lehotský bol údajne v Martine a maľoval Hurbana a Mudroňa pre múzeum. Potom usporiadal samostatnú výstavu v Mešťanskej Besede v Uherskom Hradišti. Vystavil približne 50 svojich najnovších prác.

Roku 1912 K. M. Lehotský v Martine zakončil veľký obraz Viliama Paulinyho Tótha a maľoval potom aj portréty Ambra Pivku a Pavla Mudroňa. Zakončil portréty Pavla Mudroňa a Svetozára Hurbana Vajanského a celofigurálny portrét Idy Hurbanovej.

Po ukončení vojny Lehotský odišiel do Hložian. Žil tam v malej izbe v prenájme a stravoval sa u svojej druhej sestry Boženy Podhradskej. Znechutený a sklamaný z veľkých očakávaní odchádzal na Slovensko a znova znechutený sa vracal do Hložian. Zároveň sa začal i spoločensky angažovať a uskutočňovať svoje mesianisticko-teozofické vízie.

Karol Miloslav Lehotský poslednýkrát za svojho života ako maliar verejne zapôsobil na výstave portrétov slovenských spisovateľov a dejateľov v Martine roku 1928 počas Národných slávností. Ústredné miesto v rámci expozície zaberal jeho obraz Slovenský heroizmus – Láska, jeho vízia Sama Tomášika, autora hymny Hej Slováci.

Svoje vízie mienil realizovať v novom ateliéri v Bratislave. Začiatkom roku 1929 sa však presťahoval do Brna, kde bol v prvej chvíli spokojný s podmienkami pre prácu. Tu onemocnel na zápal pľúc a zakončil svoju životnú púť 4. marca 1929 v sanatóriu MUDr. Navratila. Pohreb sa konal na ústrednom cintoríne v Brne.