Laudatio na Danielu Onodiovú pri príležitosti udelenia Ceny Pro Cultura Slovaca

Drahá Danka, vážení členovia komisie, vážené dámy, vážení páni!

Dovoľte mi pri príležitosti udelenia Ceny Pro Cultura Slovaca riaditeľke budapeštianskeho Slovenského divadla Vertigo Daniele Onodiovej za prínos v oblasti kultúry Slovákov predstaviť jej životnú a odbornú dráhu najprv oficiálnejšie, ale nedá mi, aby som sa s vami nepodelil aj o naše pracovné skúsenosti a spoločné osobné zážitky, resp. názory na jej činnosť a tvorbu a to nielen o svoje, ale aj o dojmy niektorých zo zakladajúcich členiek Slovenského divadla Vertigo.

Daniela Onodiová sa narodila v roku 1954 v Bratislave. V roku 1973 maturovala v Bratislave na Gymnáziu s rozšíreným vyučovaním jazykov (angličtina, ruština), v tom istom roku začala študovať na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave odbor filmová a televízna dramaturgia a scénaristika. Štúdium ukončila v roku 1978. V roku 1975 sa vydala za občana maďarskej štátnej príslušnosti Istvána Onodiho a po ukončení vysokoškolských štúdií sa presťahovala do Budapešti. Vzhľadom na to, že po príchode do Maďarska mala len základné znalosti maďarčiny, v odbore, ktorý vyštudovala, sa nevedela zamestnať. Jej nástup do zamestnania v Maďarsku bol oddialený aj tým, že v roku 1976 sa jej narodila dcéra Petra a v roku 1979 syn András. Do svojho prvého zamestnania – do Divadla Népszínház – ako administratívna sila nastúpila začiatkom roku 1982. Pracovala tu však len niekoľko mesiacov, pretože od októbra 1982 do júla 1986 s rodinou žila v Nemeckej demokratickej republike. Vo februári roku 1987 začala pracovať v Demokratickom zväze Slovákov v Maďarsku, kde sa v máji roku 1989 stala odbornou kultúrnou referentkou. Tým získala možnosť postupne rozširovať svoju činnosť v kultúrnej oblasti a využívať poznatky, získané na VŠMU, ktoré jej pomohli predovšetkým na poli slovenského divadelníctva, presnejšie na oživení slovenských divadelných tradícií v Maďarsku. Po vytvorení celoštátnych národnostných samospráv, v roku 1995 získala miesto kultúrnej referentky Celoštátnej slovenskej samosprávy, túto funkciu zastávala do konca roku 2007. V roku 1997 založila Slovenský divadelný súbor Vertigo, ktorý sa v roku 2003 stal inštitúciou CSS ako Slovenské divadlo Vertigo. V tom istom roku ju Valné zhromaždenie CSS poverilo vedením inštitúcie, a to popri práci kultúrnej referentky. Od 1. januára 2008 zastáva výlučne funkciu riaditeľky Slovenského divadla Vertigo. V 80. rokoch spolupracovala so Slovenskou televíziou a Slovenským rozhlasom ako scénaristika. Začiatkom 90. rokov popri zamestnaní začala pracovať ako jazyková redaktorka periodika Maďarská revue, ktoré vydávalo Ministerstvo zahraničných vecí MR, odborne, jazykovo i autorsky spolupracovala a dodnes spolupracuje aj s ostatnými slovenskými médiami v Maďarsku, v rôznych obdobiach bola aj jazykovou redaktorkou populárnej ročenky Slovákov v Maďarsku, Nášho kalendára.

Takisto začiatkom 90. rokov, spolu vyše desaťročia pracovala v Redakcii zahraničných programov Maďarského rozhlasu ako prekladateľka a hlásateľka. Ako dramaturgička sa podieľala na všetkých inscenáciách divadla Vertigo, ako autorka sa podpísala pod niekoľko literárnych pásiem a krátkych scénok či už pre deti alebo dospelých. Je zakladajúcou riaditeľkou vyše 20-ročného Slovenského divadla Vertigo zásluhou ktorého sa slovenské slovo dostáva aj do tých najmenších dedín, kde žijú Slováci. Vďaka nej sa darí pestovať aj slovenské detské divadlo v Maďarsku. Organizovaním divadelných táborov na Slovensku pre deti a študujúcu mládež v mladej generácii pestuje vzťah k divadlu a slovenskému slovu. Daniela Onodiová dlhodobo vyvíja úsilie na poli organizovania slovenskej kultúry a oživovania tradícií slovenského ochotníckeho divadla v Maďarsku, pričom v rámci slovenského divadla už dlhé roky úspešne pracuje aj profesionálna zložka. Z jej iniciatívy pred viac ako 20 rokmi vznikli slovenské filmové semináre, na ktorých sa študenti slovenských gymnázií a slovakistiky každoročne zoznamujú so slovenskou filmovou tvorbou, v posledných rokoch už nielen v Budapešti, ale aj v Segedíne. Ňou odštartovaná a organizovaná prehliadka detského divadla Deti deťom a divadelná prehliadka Spolu na javisku sa rozrástli na podujatia, ktoré majú význam pre celú Dolnú zem a sú oficiálnymi projektmi dolnozemskej slovenskej troj- resp. štvorstrannej spolupráce. Narhovateľkou udelenia tejto prestížnej ceny dolnozemských Slovákov Daniele Onodiovej bola Celoštátna slovenská samospráva v Maďarsku.

A teraz tak trošku osobnejšie: priznám sa, že keď sa mi dostalo tej cti, že môžem predniesť laudatio na našu Danku, obrátil som sa o pomoc aj na niektoré zo zakladajúcich členiek amatérskej zložky Slovenského divadla Vertigo – aj keď sa mi už rysovali myšlienky, čo všetko by malo obsahovať – ale predsa som bol zvedavý aj na ich názory a chcel som sa nechať  nimi inšpirovať. Dovoľte mi teda skôr len heslovito vymenovať niektoré z výstižných postrehov mojich kolegýň o Dankinej činnosti:

Podľa jednej z ochotníčok je odovzdaná šíreniu slovenského jazyka, klasickej a súčasnej slovenskej literárnej a filmovej tvorby (pre deti, mládež a dospelých) v Maďarsku a to nielen nielen medzi príslušníkmi slovenskej národnosti, ale aj v kruhu väčšinového národa;

Ďalšia herečka tvrdí: Vďaka detskému divadlu som sa pred 25 rokmi zoznámila s Dankou. Detské divadlo bolo a ešte stále je jej veľkou láskou. Nielen mňa, ale aj iné učiteľky, učiteľov sa pokúsila k detskému divadlu prilákať, ukázať nám cestu a zbaviť nás našich zbytočných komplexov a zábran. V mojom prípade sa jej to podarilo. Zorganizovala nespočetné množstvo školení, mnohokrát nám umožnila zúčastniť sa divadelných prehliadok na Slovensku, kde sme mali možnosť vidieť, ako pracujú skúsení divadelníci a aké krásne inscenácie sa dajú vytvoriť aj s malými deťmi. Už 25 rokov organizuje detské divadelné tábory pre deti z Maďarska zo škôl, kde sa vyučuje slovenčina. Tábory sú na Slovensku, kde sa učitelia i deti nielen učia a pripravia za 5 dní divadelné predstavenia, ale aj dobre sa cítia a uzátvarajú nové pekné priateľstvá. Viem, že nikto nie je nenahraditeľný, ale myslím si, ze keď raz Danka Onodiová odovzdá štafetu niekomu inému, slovenské detské divadlo Maďarsku pomaly zanikne;    

Ochotníčka, ktorá už nehrá s nami sa o nej vyznáva nasledovne: Ja mám na ňu najkrajšie spomienky zo začiatkov Vertiga, že bola nadšená a dokázala vtiahnuť aj nás, že sa o nás aj starala a verila v nás, a že nám bolo spolu dobre. A veľmi si vážim aj filmové semináre, podľa mňa už aj za tie by si to ocenenie zaslúžila: ukázala nové veci, nie len tie zaprášené kotúče, ktoré boli dovtedy výlučne prístupné v Maďarsku. Prichádzali a dodnes prichádzajú sem zaujímaví ľudia z filmovej a divadelnej tvorby zo Slovenska. Človek z týchto umeleckých diel a aj z osobností mohol mať pocit, že táto naša slovenská kultúra stojí za to;

Podľa poslednej našej kolegyne Danka vytvorila v slovenskej kultúre v Maďarsku také nové tradície, ktoré tu pretrvávajú už desaťročia a ktoré obohacujú jednak nás, ale predpokladám, že aj ju. My, ako členovia divadelného súboru jej môžeme ďakovať za zaujímavé inscenácie, za ich naštudovania, za skvelé predstavenia a za spoločné zážitky, za nespočetné zájazdy a vystúpenia, stretnutie so zaujímavými osobnosťami či už v Maďarsku, na Slovensku, alebo v iných krajinách. Divadlo nás tiež naučilo hrať sa – a to nielen roly, ale uvoľniť sa a hrať sa v klasickom slova zmysle, na ktoré už ako dospelí ako keby sme už boli aj zabudli. Nášmu divadlu môžeme byť vďační za nové známosti, za to, že sme sa spoznali navzájom a vytvorili sme si skutočne úprimné priateľstvá a kolektív. No a, samozrejme stvárnenia rolí a osobností nás obohatili v obrovskej miere. Nenazdávam sa, žeby som sa bola venovala Tajovskému a jeho náročným, dlhým textom, keby som nebola členkou tohto divadla, to je tiež prínos pre mňa.

Niet čo dodať k myšlienkam členiek Vertiga, snáď na záver ešte jeden môj osobný postreh: okrem uvedených prínosov Danky Onodiovej do slovenskej kultúry by som vyzdihol jednu jej veľmi silnú stránku, ktorá možno vyplýva práve z jej profesie dramaturgičky. Tá totiž podľa môjho názoru si vyžaduje o. i. zmysel pre rytmus, pre detaily a pre spráne načasovanie. Možno práve vďaka týmto jej schopnostiam a znalostiam prišla v polovici deväťdesiatych rokov na to, že nastala tá posledná chvíľa, keď sa možno ešte dá vzkriesiť slovenské divadelníctvo v Maďarsku, ktoré malo kedysi bohaté tradície predošetkým na Dolnej zemi: v Slovenskom Komlóši, v Békešskej Čabe, ale ja vo Veľkom Bánhedeši, či v Pitvaroši, alebo neskôr v Irminčoku a aj severnejšie, v pilíšskom Kestúci. Nesmieme pritom zabudnúť ani na činnosť divadelných súborov našich dvoch slovenských gymnázií, v ktorých hrali takí študenti, ktorí sú dnes už poprední činitelia našej komunity či už v štátnej správe, v školste, v kultúre alebo v médiách. Danka Onodiová začala zmapovaním možností a následne už konkrétne organizovaním divadelného súboru v rokoch, keď my sme stále písali a hovorili o revitalizácii slovenského jazyka, pritom sme si už väčšinou ani sami neverili tomu, nedôverovali sme si a boli sme už zmierení s obrazom o nás, podľa ktorého dokážeme už iba spievať a tancovať, resp. Nanajvýš pestovať gastronomické tradície, t. j. jesť a piť. Ona však vycítila, že je tu v nás ešte jazykový potenciál, sú tu ľudia, ktorí by dokázali hrať v slovenčine a je tu ešte obecensto, ktoré rozumie po slovensky na slušnej úrovni. Prešlo vyše dvadsať rokov a ako všetci dobre vieme, z jazykového hľadiska v Maďarsku sa to zmenilo skôr k horšiemu. My sa však nevzdávame a pod vedením Danky Onodiovej budeme vám prinášať na vaše javiská zaujímavé inscenácie v slovenčine aj naďalej.

Milá Danka, dovoľ mi, aby som pri tejto významnej príležitosti Ti poprial predovšetkým pevné zdravie, v práci veľa vytrvalosti, energie a trpezlivosti aj naďalej a trošku viac voľného času, aby si sa mohla viac venovať tvojim blízkym, hlavne tvojim milovaným vnúčatám. Zo srdca Ti blahoželám, Danka!