Drahá Danka, vážení členovia komisie, vážené dámy, vážení páni!
Dovoľte mi pri príležitosti udelenia Ceny Pro Cultura Slovaca riaditeľke budapeštianskeho Slovenského divadla Vertigo Daniele Onodiovej za prínos v oblasti kultúry Slovákov predstaviť jej životnú a odbornú dráhu najprv oficiálnejšie, ale nedá mi, aby som sa s vami nepodelil aj o naše pracovné skúsenosti a spoločné osobné zážitky, resp. názory na jej činnosť a tvorbu a to nielen o svoje, ale aj o dojmy niektorých zo zakladajúcich členiek Slovenského divadla Vertigo.
Daniela Onodiová sa narodila v roku 1954 v Bratislave. V roku 1973 maturovala v Bratislave na Gymnáziu s rozšíreným vyučovaním jazykov (angličtina, ruština), v tom istom roku začala študovať na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave odbor filmová a televízna dramaturgia a scénaristika. Štúdium ukončila v roku 1978. V roku 1975 sa vydala za občana maďarskej štátnej príslušnosti Istvána Onodiho a po ukončení vysokoškolských štúdií sa presťahovala do Budapešti. Vzhľadom na to, že po príchode do Maďarska mala len základné znalosti maďarčiny, v odbore, ktorý vyštudovala, sa nevedela zamestnať. Jej nástup do zamestnania v Maďarsku bol oddialený aj tým, že v roku 1976 sa jej narodila dcéra Petra a v roku 1979 syn András. Do svojho prvého zamestnania – do Divadla Népszínház – ako administratívna sila nastúpila začiatkom roku 1982. Pracovala tu však len niekoľko mesiacov, pretože od októbra 1982 do júla 1986 s rodinou žila v Nemeckej demokratickej republike. Vo februári roku 1987 začala pracovať v Demokratickom zväze Slovákov v Maďarsku, kde sa v máji roku 1989 stala odbornou kultúrnou referentkou. Tým získala možnosť postupne rozširovať svoju činnosť v kultúrnej oblasti a využívať poznatky, získané na VŠMU, ktoré jej pomohli predovšetkým na poli slovenského divadelníctva, presnejšie na oživení slovenských divadelných tradícií v Maďarsku. Po vytvorení celoštátnych národnostných samospráv, v roku 1995 získala miesto kultúrnej referentky Celoštátnej slovenskej samosprávy, túto funkciu zastávala do konca roku 2007. V roku 1997 založila Slovenský divadelný súbor Vertigo, ktorý sa v roku 2003 stal inštitúciou CSS ako Slovenské divadlo Vertigo. V tom istom roku ju Valné zhromaždenie CSS poverilo vedením inštitúcie, a to popri práci kultúrnej referentky. Od 1. januára 2008 zastáva výlučne funkciu riaditeľky Slovenského divadla Vertigo. V 80. rokoch spolupracovala so Slovenskou televíziou a Slovenským rozhlasom ako scénaristika. Začiatkom 90. rokov popri zamestnaní začala pracovať ako jazyková redaktorka periodika Maďarská revue, ktoré vydávalo Ministerstvo zahraničných vecí MR, odborne, jazykovo i autorsky spolupracovala a dodnes spolupracuje aj s ostatnými slovenskými médiami v Maďarsku, v rôznych obdobiach bola aj jazykovou redaktorkou populárnej ročenky Slovákov v Maďarsku, Nášho kalendára.
Takisto začiatkom 90. rokov, spolu vyše desaťročia pracovala v Redakcii zahraničných programov Maďarského rozhlasu ako prekladateľka a hlásateľka. Ako dramaturgička sa podieľala na všetkých inscenáciách divadla Vertigo, ako autorka sa podpísala pod niekoľko literárnych pásiem a krátkych scénok či už pre deti alebo dospelých. Je zakladajúcou riaditeľkou vyše 20-ročného Slovenského divadla Vertigo zásluhou ktorého sa slovenské slovo dostáva aj do tých najmenších dedín, kde žijú Slováci. Vďaka nej sa darí pestovať aj slovenské detské divadlo v Maďarsku. Organizovaním divadelných táborov na Slovensku pre deti a študujúcu mládež v mladej generácii pestuje vzťah k divadlu a slovenskému slovu. Daniela Onodiová dlhodobo vyvíja úsilie na poli organizovania slovenskej kultúry a oživovania tradícií slovenského ochotníckeho divadla v Maďarsku, pričom v rámci slovenského divadla už dlhé roky úspešne pracuje aj profesionálna zložka. Z jej iniciatívy pred viac ako 20 rokmi vznikli slovenské filmové semináre, na ktorých sa študenti slovenských gymnázií a slovakistiky každoročne zoznamujú so slovenskou filmovou tvorbou, v posledných rokoch už nielen v Budapešti, ale aj v Segedíne. Ňou odštartovaná a organizovaná prehliadka detského divadla Deti deťom a divadelná prehliadka Spolu na javisku sa rozrástli na podujatia, ktoré majú význam pre celú Dolnú zem a sú oficiálnymi projektmi dolnozemskej slovenskej troj- resp. štvorstrannej spolupráce. Narhovateľkou udelenia tejto prestížnej ceny dolnozemských Slovákov Daniele Onodiovej bola Celoštátna slovenská samospráva v Maďarsku.
A teraz tak trošku osobnejšie: priznám sa, že keď sa mi dostalo tej cti, že môžem predniesť laudatio na našu Danku, obrátil som sa o pomoc aj na niektoré zo zakladajúcich členiek amatérskej zložky Slovenského divadla Vertigo – aj keď sa mi už rysovali myšlienky, čo všetko by malo obsahovať – ale predsa som bol zvedavý aj na ich názory a chcel som sa nechať nimi inšpirovať. Dovoľte mi teda skôr len heslovito vymenovať niektoré z výstižných postrehov mojich kolegýň o Dankinej činnosti:
Podľa jednej z ochotníčok je odovzdaná šíreniu slovenského jazyka, klasickej a súčasnej slovenskej literárnej a filmovej tvorby (pre deti, mládež a dospelých) v Maďarsku a to nielen nielen medzi príslušníkmi slovenskej národnosti, ale aj v kruhu väčšinového národa;
Ďalšia herečka tvrdí: Vďaka detskému divadlu som sa pred 25 rokmi zoznámila s Dankou. Detské divadlo bolo a ešte stále je jej veľkou láskou. Nielen mňa, ale aj iné učiteľky, učiteľov sa pokúsila k detskému divadlu prilákať, ukázať nám cestu a zbaviť nás našich zbytočných komplexov a zábran. V mojom prípade sa jej to podarilo. Zorganizovala nespočetné množstvo školení, mnohokrát nám umožnila zúčastniť sa divadelných prehliadok na Slovensku, kde sme mali možnosť vidieť, ako pracujú skúsení divadelníci a aké krásne inscenácie sa dajú vytvoriť aj s malými deťmi. Už 25 rokov organizuje detské divadelné tábory pre deti z Maďarska zo škôl, kde sa vyučuje slovenčina. Tábory sú na Slovensku, kde sa učitelia i deti nielen učia a pripravia za 5 dní divadelné predstavenia, ale aj dobre sa cítia a uzátvarajú nové pekné priateľstvá. Viem, že nikto nie je nenahraditeľný, ale myslím si, ze keď raz Danka Onodiová odovzdá štafetu niekomu inému, slovenské detské divadlo Maďarsku pomaly zanikne;
Ochotníčka, ktorá už nehrá s nami sa o nej vyznáva nasledovne: Ja mám na ňu najkrajšie spomienky zo začiatkov Vertiga, že bola nadšená a dokázala vtiahnuť aj nás, že sa o nás aj starala a verila v nás, a že nám bolo spolu dobre. A veľmi si vážim aj filmové semináre, podľa mňa už aj za tie by si to ocenenie zaslúžila: ukázala nové veci, nie len tie zaprášené kotúče, ktoré boli dovtedy výlučne prístupné v Maďarsku. Prichádzali a dodnes prichádzajú sem zaujímaví ľudia z filmovej a divadelnej tvorby zo Slovenska. Človek z týchto umeleckých diel a aj z osobností mohol mať pocit, že táto naša slovenská kultúra stojí za to;
Podľa poslednej našej kolegyne Danka vytvorila v slovenskej kultúre v Maďarsku také nové tradície, ktoré tu pretrvávajú už desaťročia a ktoré obohacujú jednak nás, ale predpokladám, že aj ju. My, ako členovia divadelného súboru jej môžeme ďakovať za zaujímavé inscenácie, za ich naštudovania, za skvelé predstavenia a za spoločné zážitky, za nespočetné zájazdy a vystúpenia, stretnutie so zaujímavými osobnosťami či už v Maďarsku, na Slovensku, alebo v iných krajinách. Divadlo nás tiež naučilo hrať sa – a to nielen roly, ale uvoľniť sa a hrať sa v klasickom slova zmysle, na ktoré už ako dospelí ako keby sme už boli aj zabudli. Nášmu divadlu môžeme byť vďační za nové známosti, za to, že sme sa spoznali navzájom a vytvorili sme si skutočne úprimné priateľstvá a kolektív. No a, samozrejme stvárnenia rolí a osobností nás obohatili v obrovskej miere. Nenazdávam sa, žeby som sa bola venovala Tajovskému a jeho náročným, dlhým textom, keby som nebola členkou tohto divadla, to je tiež prínos pre mňa.
Niet čo dodať k myšlienkam členiek Vertiga, snáď na záver ešte jeden môj osobný postreh: okrem uvedených prínosov Danky Onodiovej do slovenskej kultúry by som vyzdihol jednu jej veľmi silnú stránku, ktorá možno vyplýva práve z jej profesie dramaturgičky. Tá totiž podľa môjho názoru si vyžaduje o. i. zmysel pre rytmus, pre detaily a pre spráne načasovanie. Možno práve vďaka týmto jej schopnostiam a znalostiam prišla v polovici deväťdesiatych rokov na to, že nastala tá posledná chvíľa, keď sa možno ešte dá vzkriesiť slovenské divadelníctvo v Maďarsku, ktoré malo kedysi bohaté tradície predošetkým na Dolnej zemi: v Slovenskom Komlóši, v Békešskej Čabe, ale ja vo Veľkom Bánhedeši, či v Pitvaroši, alebo neskôr v Irminčoku a aj severnejšie, v pilíšskom Kestúci. Nesmieme pritom zabudnúť ani na činnosť divadelných súborov našich dvoch slovenských gymnázií, v ktorých hrali takí študenti, ktorí sú dnes už poprední činitelia našej komunity či už v štátnej správe, v školste, v kultúre alebo v médiách. Danka Onodiová začala zmapovaním možností a následne už konkrétne organizovaním divadelného súboru v rokoch, keď my sme stále písali a hovorili o revitalizácii slovenského jazyka, pritom sme si už väčšinou ani sami neverili tomu, nedôverovali sme si a boli sme už zmierení s obrazom o nás, podľa ktorého dokážeme už iba spievať a tancovať, resp. Nanajvýš pestovať gastronomické tradície, t. j. jesť a piť. Ona však vycítila, že je tu v nás ešte jazykový potenciál, sú tu ľudia, ktorí by dokázali hrať v slovenčine a je tu ešte obecensto, ktoré rozumie po slovensky na slušnej úrovni. Prešlo vyše dvadsať rokov a ako všetci dobre vieme, z jazykového hľadiska v Maďarsku sa to zmenilo skôr k horšiemu. My sa však nevzdávame a pod vedením Danky Onodiovej budeme vám prinášať na vaše javiská zaujímavé inscenácie v slovenčine aj naďalej.
Milá Danka, dovoľ mi, aby som pri tejto významnej príležitosti Ti poprial predovšetkým pevné zdravie, v práci veľa vytrvalosti, energie a trpezlivosti aj naďalej a trošku viac voľného času, aby si sa mohla viac venovať tvojim blízkym, hlavne tvojim milovaným vnúčatám. Zo srdca Ti blahoželám, Danka!