Beograd

SLOVENSKÁ KULTÚRA AJ V HLAVNOM MESTE SRBSKA

Zemepisná charakteristika a demografia

Belehrad, hlavné mesto Srbska, leží na sútoku riek Dunaj a Sáva a jeho súradnice sú 44° 49′ 14″ severnej zemepisnej šírky a 20° 27´ 44″ východnej zemepisnej dĺžky. Leží v nadmorskej výške 116,75 m n. m. Belehrad je hospodárskym, politickým a kultúrnym centrom Srbska, v ktorom sú zastúpené takmer všetky priemyselné odvetvia. Nachádza sa tu medzinárodné letisko Nikolu Teslu a veľký prístav na Dunaji. Mesto má dve univerzity (1863, 1975) a veľký počet vysokých škôl. Z Belehradu vedú diaľnice do Záhrebu, Nového Sadu a Skopje. Belehrad je neraz nazývaný križovatkou medzi Východom a Západom.

V roku 2002 v metropole žilo 1,63 milióna obyvateľov, čo je 21 % z celkového počtu obyvateľov Srbska. Belehrad tvorí 17 mestských obcí, v ktorých žilo na základe štatistických údajov z roku 2002 spolu 3606 Slovákov, čo je 3,5 % z celkového počtu Slovákov v Srbsku.

Podľa najnovších údajov o počte Slovákov v jednotlivých prostrediach v Srbsku, ktoré poskytol na základe sčítania obyvateľstva v roku 2012 Štatistický ústav Republiky Srbsko, v Belehrade  žije spolu 1 659 440 obyvateľov, z čoho je 1 505 448 Srbov a 2 104 Slovákov.

Slováci v Belehrade

Na území dnešného Belehradu žili početné kultúry ešte v časoch predhistórie, o čom svedčia archeologické vykopávky. Tisícročia tu existovala vinčanská kultúra, potom tu žili Kelti, po nich sa mesta zmocnili Rimania a dali mu názov Singidunum. Od 6. storočia patril Byzantskej ríši, po jej úpadku a po čase sťahovania národov sa tu usídlili Slovania. Srbi sa zmocnili mesta v 13. storočí. V 15. storočí tu bola pohraničná pevnosť Uhorska, ktorú však roku 1521 po niekoľkých neúspešných pokusoch dobyli Turci. V rokoch 1688 – 1690, 1717 – 1739 a 1789 – 1791 mali mesto v moci Rakúšania, avšak neustálymi bojmi sa mesto zničilo a potom sa znovu vybudovalo. V tom čase sa Srbi sťahujú do severnejších oblastí a aj keď sa Belehrad stal hlavným mestom v roku 1806, Turci tu panovali až do roku 1867. Od roku 1918 bol hlavným mestom Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov, od roku 1929 Kráľovstva Juhoslávie, po druhej svetovej vojne ZFR Juhoslávie, od roku 1992 ZR Juhoslávie, od roku 2003 Srbska a Čiernej Hory a od roku 2006 Republiky Srbsko.

Prítomnosť Slovákov v Belehrade evidujeme už v prvej polovici 19. storočia, tesne po obnovení srbskej štátnosti v kniežatstve Miloša Obrenovića (1780 – 1860). Neskôr v kráľovskom Srbsku v Belehrade zanechali stopy a dôkazy o svojom pôsobení Slováci a Česi, ktorí sa spoločne podieľali na rozvoji a zveľaďovaní kultúrneho i materiálneho bohatstva mesta. Boli to odborníci z rôznych oblastí, napríklad český architekt Jan Nevole (1812 – 1903) bol náčelníkom stavebného dozoru a v roku 1863 projektoval a realizoval jeden z najpozoruhodnejších objektov tej doby v Belehrade – Kapetan Mišino zdanje, potom český vlastenec František Alexander Zach (1807 – 1892), ktorý bol od roku 1886 prvým náčelníkom Srbského generálneho veliteľstva a veliteľ Ibarskej armády v srbsko-tureckej vojne. K najvýznamnejším Slovákom pôsobiacim v 19. storočí v Belehrade patrí synovec P. J. Šafárika – Dr. Janko Šafárik, vášnivý numizmatik a muzeológ. Do Belehradu prišiel roku 1843 a stal sa profesorom Belehradského lýcea, na ktorom vyučoval fyziku, slovanské dejiny a literatúru.

Významné stopy v dejinách výtvarného umenia v Srbsku zanechal Slovák Cyril Kutlík, ktorému sa podarilo vďaka veľkej vytrvalosti a snahe založiť prvú kresliarsko-maliarsku školu v Srbsku (Prva srpska crtačko-slikarska škola). Škola začala pôsobiť v roku 1895 na Kosančićovom venci č. 12 a navštevovalo ju tridsať žiakov.

Kutlíkova Srpska crtačko-slikarska škola bola po prvej svetovej vojne zoštátnená a roku 1937 na jej základoch vznikla belehradská Akadémia výtvarných umení. Najtalentovanejší Kutlíkovi žiaci Dragomir Glišič, Borivoje Stevanović, Kosta Miličević, Milan Milanović a Nadežda Petrovićová sa stali priekopníkmi moderného výtvarného prejavu v Srbsku.

Pred Cyrilom Kutlíkom v Belehrade roku 1855 pôsobil aj popredný slovenský výtvarník Jozef Božatech Klemens (1817 – 1883) a po Cyrilovi Kutlíkovi ako sochár v Srbsku od roku 1908 až 1914 pôsobil jeden z priekopníkov srbského moderného sochárstva Ján Koniarek (1878 – 1952).

Roku 1853 bol založený prvý evanjelický a. v. cirkevný zbor v Belehrade, určený pre všetkých evanjelikov bez ohľadu na národnosť. Sem patrili hlavne Nemci, ale aj Srbi, Slováci a Maďari. Neskoršie si spoločne vystavali kaplnku (1860), faru, učebne a založili Nemeckú školu, v ktorej sa mohli vzdelávať všetky evanjelické deti, teda aj Slováci.

Relatívne početná komunita Čechov a Slovákov v Belehrade iniciovala roku 1920 založenie Československej obce. Tento spolok fungoval ako akciová spoločnosť, v ktorej najväčší podiel mala Pražská kreditná banka v Belehrade. Okrem kultúrnej činnosti vykonával spolok aj osvetovú činnosť. Bola založená česká štvorročná základná škola. Svojou pôsobnosťou a funkčnosťou toto združenie v období medzi dvoma svetovými vojnami predstavovalo jedno z najvýznamnejších kultúrnych stredísk v Belehrade ajpre Slovákov. Na jeho základoch nekôr v Belehrade vzniká v roku 1991 Spolok priateľstva Juhoslovanov, Čechov a Slovákov z Belehradu.

V štyridsiatych rokoch minulého storočia sa začali služby Božie konať aj po slovensky a na starosti ich mal evanjelický farár Štefan Kvas. To však neznamená, že nastalo pokojné obdobie pre belehradských evanjelikov. Vrchnosť často odnímala cirkevný majetok, kostoly, archívy a matriky, preto boli evanjelické zbory prinútené meniť svoje pôsobiská. V šesťdesiatych rokoch 20. storočia majetok evanjelickej cirkvi vrchnosti zoštátnili a priestory tohto objektu začalo využívať známe belehradské divadlo Bitef teatar, ktoré tu sídli dodnes.

Nové dejiny evanjelickej cirkvi v Belehrade sa začínajú až v roku 1995 organizovaním pravidelného bohoslužobného života. O rok neskôr sa tento zbor stáva samostatným cirkevným zborom Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi v Juhoslávii a v roku 2004 mu obecné úrady v Zemune dovolili používať miestnosti evanjelického kostola, ktorý bol vybudovaný v rokoch 1928/29 a v roku 2004 vyhlásený za štátnu kultúrnu pamiatku. V roku 2006tentozbor začal pôsobiť spolu s reformovaným cirkevným zborom v Belehrade v miestnostiach na Dositejovej ulici 22. Veľa veriacich s rozličnými národnosťami si žiadalo, aby sa tento zbor rozšíril a nebol iba slovenský, ale prijal do svojich radov aj iné národností: Nemcov, Maďarov, Slovincov, Rakúšanov, Angličanov a iných.

MO MS Belehrad bol založený roku 2002 na pôde Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Belehrade. Na svoju činnosť využíva miestnosti a priestory iných organizácií a ustanovizní, ktoré zabezpečujú členovia rady. Z iniciatívy prof. Dr. Ing. Vladimíra Valentu (zakladajúceho člena a predsedu výkonnej rady MO MS v Belehrade) vznikla organizovaná a veľmi aktívna spolupráca Miestneho odboru MS so Spolkom priateľstva Juhoslovanov, Čechov a Slovákov.

Katedra slovakistiky na Belehradskej univerzite

Na Filologickej fakulte Univerzity v Belehrade pôsobí Katedra slovakistiky. Štúdium slovenského jazyka a literatúry bolo v minulosti úzko späté s bohemistikou v rámci belehradskej slavistickej školy. Medzníkom je školský rok 1952/1953, keď funkciu lektora slovenského jazyka začína zastávať Michal Filip, zakladateľ juhoslovanskej slovakistiky ako vednej disciplíny. Po jeho odchode vyučovanie slovenského jazyka v Belehrade sa zredukovalo. Znovu sa zintenzívnilo v osemdesiatych rokoch minulého storočia. V tom čase sa začína úspešná spolupráca a vzájomné prepojenie belehradských slovakistických tradícií a novosadskej slovakistiky, ako aj ich profesorov. Okrem toho, že sa slovenský jazyk vyučuje od roku 2002 ako hlavný predmet, môžu si študenti rusistiky vybrať slovenčinu ako blízky slovanský jazyk. V súčasnosti sa na štúdium slovakistiky v Belehrade zapisuje ročne okolo dvadsať študentov a záujem o slovenčinu každoročne stúpa. Na katedre slovakistiky pracuje Dr. Zuzana Čížiková ako aj rad externých spolupracovníkov novosadskej univerzity.

Kultúrny život Slovákov v Belehrade

Spoločenský a kultúrny život Slovákov v Belehrade sa v poslednom čase zintenzívnil vďaka Evanjelickému cirkevnému a. v. zboru v Belehrade, Spolku priateľstva Juhoslovanov, Čechov a Slovákov a Veľvyslanectva Slovenskej republiky a Veľvyslanectva Českej republiky v Srbsku. Veľký podielna tom má od roku 2002 aj MO MS v Belehrade. V súvislosti s matičnou činnosťou nemožno nespomenúť, že na Ulici Kneza Mihajla je nainštalovaná pamätná tabuľa v slovenskom a srbskom jazyku na pamiatku Dr. Jánovi Bulíkovi - prvému predsedovi MSJ, ktorý tiež pracoval a žil v Belehrade. MO MS vBelehrade organizoval aj rôzne kultúrne, umelecké a osvetové podujatia. Prevažne ide o hudbu, spev, tanec a divadlo slovenskej národnostnej menšiny a o činnosť a dielo významných dejateľov Slovákov (P. J. Šafárik, Ľ. Štúr, M. R. Štefánik a iní). Okrem toho je intenzívna spolupráca nielen s insitnými maliarmi z Kovačice, ale aj s akademickým výtvarným umením Slovákov z Vojvodiny, ktorých diela boli predstavené v belehradských múzeách a galériách.

V minulosti mala pre kultúrny život Slovákov v Belehrade veľký význam Československá obec, ktorá v roku 1920 vznikla na základoch českého spolku Lumír. Združenie československých žien tu bolo založené roku 1924. V roku 1928 bol vybudovaný Československý dom, v ktorom sa naplno realizovali aktivity súvisiace so školou, knižnicou a spoločenskými dianiami. Po vypuknutí druhej svetovej vojny boli tieto aktivity prerušené, ale po ukončení vojny sa činnosť združenia obnovila. Ambiciózne sa k existujúcej skupine pripojila aj skupina slovenských študentov z Vojvodiny, ktorá v tom čase študovala v Belehrade a zároveň využívala ubytovacie služby domu. V roku 1966 bol Československý dom zoštátnený a združenie v roku 1964 mení svoj názov na Kultúrno-osvetový spolok Čechov a Slovákov v Belehrade.

S ohľadom na to, že Československo a Juhoslávia uzavreli dohodu o reemigrácii obyvateľov do svojej pôvodnej vlasti, známu ako Mať volá, veľa Čechov, žijúcich v Belehrade, sa vysťahovalo, čo následne zapríčinilo kádrové oslabenie.

Kultúrno-osvetový spolok Čechov a Slovákov na činnosť využíval iba jednu miestnosť už zoštátneného domu na občasné stretnutia. Skupina českých študentov, ktorí sa po druhej svetovej vojne školili v Československu inicovala zakladanie nového spolku, ktorému sa pripojil určitý počet Čechov a Slovákov v Belehrade ako aj početní Belehradčania. V roku 1991 na týchto základoch vznikol Spolok priateľstva Juhoslovanov, Čechov a Slovákov z Belehradu. Tak sa pôsobenie spolku rozšírilo, lebo okrem Čechov a Slovákov boli v ňom vítaní aj ostatní, ktorí mali záujem o prezentovanie kultúrnych hodnôt, špecifík a osobitostí nášho štátu, Slovenskej republiky a Českej republiky.

V spolku sa objavil väčší počet významných osobností, hlavne z oblasti kultúry a umenia, čo predstavovalo jeho akúsi renesanciu. Vplyv na pôsobenie spolku mala aj Matica slovenská v Juhoslávii a MO MS v Belehrade a tiež Česká beseda so sídlom v Belej Crkve a neskôr aj Matica česká v Srbsku (so sídlom v Belej Crkve). Vzájomné podporovanie, plánovanie a organizovanie rôznych akcií a udalostí úspešne pretrváva dodnes. Každoročne sa organizujú stretnutia v priestoroch Veľvyslanectva Slovenskej republiky a Veľvyslanectva Českej republiky v Belehrade, no členovia sa stretávajú pri oslavách výročí, promóciách kníh a organizujú aj spoločné zájazdy a výlety v Srbsku, na Slovensku a v Česku. V ostatných rokoch je práca usmerňovaná na vzdelávacie prednášky, koncerty, divadelné predstavenia, folklórne vystúpenia, výstavy, rôzne etnografické prezentácie oboch enkláv, ako aj na rôzne zábavné podujatia ako jarný a jesenný ples v Belehrade. Za posledných desať rokov má spolok každoročne približne 300 až 400 aktívnych členov.

Fotografiu poskytol Vladimír Valentík

Fotografiu poskytol Vladimír Valentík

Kultúrnu mozaiku Slovákov v Belehrade v súčasnosti dotvárajú i jednotlivci, autori diel vizuálneho umenia. Jednou z nich je aj mladá grafička Vesna Opavská (1979), súčasne doktorandka na Fakulte výtvarných umení v Belehrade. Obsahom jej umeleckej práce sú témy ako je ekológia a digitálne zaznamenávanie.

Medzi nimi nemožno nespomenúť akademických sochárov Miloslava Pavelku (1951) a Katicu Pavelkovú-Vukajlovićovú (1954), ktorí sú svojou tvorbou známi nielen v slovenských, ale i v srbských rámcoch súčasného umenia.