Slovački kulturni centar P. J. Šafarik, Novi Sad

Začiatky kultúrno-umeleckého života novosadských Slovákov, ktoré môžeme sledovať, boli dosť ťažké. Predovšetkým preto, že Slováci, ktorí prišli bývať do tohto veľkého mesta, boli chudobní. Najprv museli rozmýšľať o svojej existencii, o práci a bydlisku, prispôsobiť sa novému prostrediu, jazyku, inakšej práci, tempu... A to nikdy nebolo ľahko.

Prví Slováci prišli do Nového Sadu v ľudovom kroji. Nové prostredie, v ktorom Slovákov nebolo veľa, a inakší spôsob života, si kroj vzal za svoju prvú obeť. No jazyk a  tradícia, ktorú si Slováci priniesli zo svojich domov i osád, v novom prostredí ukázali väčšiu výdrž. Slovenské piesne sú už raz také, chcú sa spievať a tak sa aj v Novom Sade rýchlo našlo miesto, kde sa jeho noví obyvatelia mohli stretávať, spievať, tancovať pri svojich pesničkách, baviť sa. Najprv sa to stávalo v Ruskej ulici pred Grňovým domom, na rohu dnešnej ulice Slovenskej a Dostojevského. Tam si občas postavili i javisko, na ktorom predviedli program. Často organizovali i výlety do prírody a pravidelne silvestrovské večierky (prvý bol usporiadaný pred viac ako sto rokmi, 1904.), na ktorých sa zoskupoval veľký počet slovenskej mládeže. Koncom 20. storočia sa schádzali aj v hostinci Dušana Slavniča, kde poriadali rôzne zábavné večierky, ktoré navštevovali nielen novosadskí, ale aj Slováci z iných osád, tiež Srbi v duchu na týchto priestoroch vždy tak veľmi vzácneho spolunažívania.

V Novom Sade žili koncom 19. storočia významné osobnosti z radu Slovákov, akými boli Pavel Jozef Šafárik, Jozef Podhradský, Janko Šafárik (synovec P. J. Šafárika), Ignác Romault Ambro a mnohí iní. Títo muži sú významní nielen skutočnosťou, že sa v mnohom pričinili o pozdvihnutie kultúrneho života novosadských Slovákov, na nich a ich činnosť si spomínajú aj iné tu žijúce národy. Boli to vzdelaní ľudia, mali svoje pole pôsobnosti a natrvalo sa zapísali do dejín tohto mesta. Keď ide o organizovanú činnosť, jej prvými nositeľmi boli advokáti Dr. Miloš Krno a Dr. Ľudovít Mičátek. Podporovali medziiným i rozvoj ochotníckeho divadelníctva, ktoré sa aj v minulosti dopracovalo k pozoruhodným úspechom.

Takto zhruba vyzerali začiatky organizovania slovenskej kultúrnej nadstavby v novosadskom prostredí, postupne zapúšťala korene aj v tomto prostredí, nadobúdala iné formy, zjavovali sa nové idey, rozrastala sa. A potom do toho sľubného procesu drsne zasiahla najprv prvá, neskoršie i druhá svetová vojna. Nechali svoje stopy aj na kultúrnom živote tu žijúcich Slovákov, ale niť pokroku neroztrhli, dalo sa na čo nadväzovať, základy zostali.

Po prvej svetovej vojne okrem kultúrno-osvetových, umeleckých a sociálnych inštitúcií, ktoré slúžili všetkým tu žijúcim národom, bol založený Spolok slovenských žien (24. mája 1920), spolok Československá beseda (v 1920. roku, prvý organizovaný spolok v Novom Sade), a Novosadská odbočka Ústredného spolku československých žien (založená 18. mája 1921). Miestny odbor Matice slovenskej a Združenie slovenskej evanjelickej mládeže začali pôsobiť v 30-tych rokoch. Boli to prvé významné úradné inštitúcie tunajších Slovákov, ktoré svojou spoluprácou, prostredníctvom zábavných, divadelných a kultúrno-umeleckých večierkov, výletov, humanitárnych a reprezentačných podnikaní zoskupovali tunajšiu Slovač a utužovali jej národné povedomie. Pokračovateľom uvedených foriem a činnosti je dnes Slovenský kultúrno-umelecký spolok P. J. Šafárika.

Dnešný SKUS P. J. Šafárika je najstarším spolkom v Novom Sade, je vôbec najstarším slovenským vojvodinským spolkom, na čo sú novosadskí Slováci právom hrdí. Okrem toho patrí medzi tri najstaršie spolky vo Vojvodine, myslíme na spolky všetkých etnických spoločenstiev žijúcich na tomto území. Organizáciu a správu terajšieho Šafárika má na starosti správny výbor, ktorého členovia sa volia z radov aktívnych členov. Toto teleso formovalo svoju umeleckú radu, má i odbočku pre kultúrno-zábavný život, pre marketing, pre pracovné akcie, tiež odbočku, ktorá sa zaoberá multimediálnou prezentáciou. Každé z týchto telies organizuje prácu vo svojom odbore. A o tom, že sa im darí, svedčia výsledky.

Z dejín spolku

Spolok pod názvom Československá beseda vznikol, ako sme už povedali, v roku 1920. Oficiálne bol registrovaný až 3. marca 1948. roku, čo mu však v činnosti neprekážalo. Preto roky svojej existencie i počíta od 1920-teho a pripravuje sa, teraz pravdaže jeho nasledovateľ, v roku 2010 osláviť úctyhodných 90 rokov činnosti. Druhá svetová vojna ešte drsnejšie zasahovala do života všetkých a všetkého, prerušila spolkový život už v roku 1939, keď miestnosti, ktoré sú dodnes vlastníctvom novosadskej slovenskej evanjelickej cirkvi a spolok ich iba používa, boli zavreté. Hneď po vojne sa však dvere na Slovenskom dome otvorili dokorán a tým sa začal i  nový život v ňom. Systémom pracovných akcií sa najprv upratovali spolkové miestnosti, šili sa kroje, vyrábali nástroje. Napriek všetkým nedostatkom vtedajší mladí ľudia mali silnú vôľu stretávať sa v Slovenskom dome (tak budovu za slovenským kostolom volali i v minulosti), a o tom svedčí aj skutočnosť, že sa vynikajúco vedeli pobaviť aj pri žmurkajúcom svetle petrolejovej lampy (v tom čase tu ešte nebol zavedený elektrický prúd). Pec mali, síce len jednu jedinú, ale drevo si spolkári prinášali z domu. Potom Matica slovenská v týchto miestnostiach začala organizovať ľudovovýchovné prednášky a usporadúvali sa v nich i kultúrno-umelecké večierky, čajanky, zábavy a pod.

Založená bola aj folklórna a divadelná odbočka. Zuzana Korošová a Štefan Králik prví nacvičovali tance: slovenskú a moravskú besedu, zmes slovenských tancov, zmes banátskych tancov, kozácke tance a mnohé iné. Neskoršie sa k nim pridali Ján Litavský a Katarína Mravíková, korepetítori Zlatko Materák a Štefan Čáni. Jednotlivé odbočky sa pravidelne zúčastňovali na Slovenských národných slávnostiach, chodili na zájazdy do Kysáča, Kovačice, Starej Pazovy, Selenče, Báčskej Palanky, do Bajše atď. Cestovalo sa aj do Čiernej Hory, k moru. Šafárikovci prezentovali svoju prácu na vysokej úrovni, vytvorili si aj skupiny pokročilých, nových a malých tanečníkov. Rozmýšľalo sa dopredu, robilo sa na výchove mladých tanečníkov, spevákov...

V rokoch šesťdesiatych činnosť Šafárika trošku poľavila. Trvalo to až po rok 1973-74. Vtedy sa do práce spolku s novou chuťou zapojila skupina študentov a začala obnovovať jeho činnosť. Vynikala zvlášť tanečná skupina pod vedením Karola Lačoka a Štefana Čániho, ktorá sa dopracovala k pozoruhodným úspechom.

Folklórny súbor

Roky úspešného pôsobenia Folklórneho súboru Šafárik v súčasnej dobe vytvorili z tohto telesa popredný brend medzi vojvodinskými slovenskými spolkami. Folklórny súbor vždy mal niekoľko skupín, ktoré aktívne pôsobili. Od roku 2000 tanečný súbor má detskú, mládežnícku a skupinu veteránov. Posledných rokoch je vytvorená aj prípravná skupina – dorast, ktorá sa únavnými tanečnými tréningami pripravuje postúpiť do mládežníckej skupiny.

Mládežnícka skupina počíta zhruba 40 členov vo veku od 14 až 38 rokov. Tvorí ju zväčša novosadská mládež ale aj mládežníci z iných slovenských miest (Kysáč, Báčsky Petrovec, Pivnica, Laliť, Báčska Palanka, Selenča, Aradáč, Jánošík, Kovačica, Padina, Erdevík, Lug, Ľuba, Stará Pazova...).

Pozoruhodné sú aj ceny, ktoré tanečná odbočka získala. Bez nej sa vtedy neobišlo niekoľko ročníkov Festivalu hudobných spolkov Vojvodiny v Rume, šafárikovci tam boli jedenásťkrát a vždy si vytancovali nejakú cenu: spolu 12 plakiet – 3 bronzové, 4 strieborné a 5 zlatých, a najnovšiu, striebornú plaketu len nedávno, v roku 2008. V roku 1980 vystupovali na juhoslovanskom Stretnutí Abrašovićovcov. A v roku 2005, keď tanečná skupina a hudobný orchester súťažili na celoštátnom festivale Jaseničko prelo v Smederevskej Palanke, SKUS P. J. Šafárika sa stal jeho absolútnym víťazom. O rok neskoršie na tomto festivale obsadil druhé miesto.

Tento umelecký kolektív sa prezentoval takmer v celom Srbsku, o čom svedčí účasť na festivaloch a kultúrnych podujatiach vo Valjeve, Lazarevci, Loznici,v Banji Koviljači, Velikej Plane, Tršići, Knjaževci... Šafárikovci vystupovali takmer v celej Vojvodine, tak v slovenských, ako aj v neslovenských osadách. Najčastejšie však na Slovensku, a to na festivaloch vo Východnej, na Podpolianskych slávnostiach v Detve, v Klenovci, na Gemerských slávnostiach, v Heľpe na Horehronských dňoch spevu a tanca, v Terchovej na Jánošíkových slávnostiach, v Priechode, Martine, Podlužanoch, v Zubereci na medzinárodnom festivale pod názvom Podroháčske slávnosti, na dňoch štátneho sviatku Slovenska Cyrila a Metoda v Martine a v Sade Janka Kráľa v Petržalke – Bratislava, na oslavách na Devíne, na Matičnom festivale slovenskej mládeže v Žiline, v Kozárovciach na Medzinárodnom festivale ľudových piesní Memoriál Márie Švolíkovej, na Myjave, v Michalovciach, v Banskej Bystrici, v Tisovci, vo Važci, v Ružomberku atď. Cestovali Šafárikovci aj do iných štátov, uvedieme len niektoré z festivalov, bolo ich omnoho viac: Česko – Rožňov pod Radhoštem, festival Jánošíkov dukát, Poľsko – Krempachy, festival Karnawal Góralsky, Chorvátsko – Iločko leto, Maďarsko – Sarvaš, festival Gajdošov a pastierskych stretnutí, Rumunsko – Nadlak, prehliadka sólistov slovenských ľudových piesní, Čierna Hora – Bijelo Polje, Mojkovac, Nemecká spolková republika, Turecko, Francúzsko, Rakúsko, Taliansko, Slovinsko, Andora, Monako, Bulharsko, Grécko.

Akokoľvek sa každá z ciest do zahraničia zapíše do spomienok každého jednotlivca, najkrajšie chvíle Šafárikovci predsa strávili na zájazdoch po Vojvodine. Úspech na domácom festivale Tancuj, tancuj zostane v srdci všetkých tanečníkov a spevákov. V dávnom roku 1974. sa Šafárik stal jeho víťazom, potom sa to stalo ešte raz v sedemdesiatych rokoch a s prestávkami pokračuje dodnes – zopakovalo sa 2004., 2006. a 2008. roku.

Detská folklórna skupina

SKUS Šafárik ma aj svoju detskú tanečnú skupinu, volá sa Šafáriček, každoročne vystupuje na Zlatej bráne, posledne aj na Baby Exite v Novom Sade a v rôznych iných detských programoch. Pravdaže sa o to zaslúžili predovšetkým šafárikovskí choreografi, a je ich neúrekom: Ružena Ďurovková, Darko Relić, Jaroslav Srnka, Michal Hvižďák, Zuzana Imbronovićová, Miodrag Cvetković-Banjac, Michal Čiliak... Posledných 10 rokov vedúcim a choreografom mládežníckeho a detského folklórneho súboru je Ján Slávik.

Spevácke skupiny a sóloví speváci

Pozoruhodné výsledky dosahujú aj spevácke skupiny a sóloví speváci. Prvé takéto skupiny sa začali utvárať v roku 1974. Dievčenskú mala na starosti najprv Kvetoslava Čániová-Benková, potom Ľudmila Berediová- Stupavská a Pavel Matúch. Mužskú spevácku skupinu viedla Ľudmila Berediová-Stupavská, Juraj Ferík ml. a Martin Kmeť. V súčasnosti v Šafáriku majú ženskú spevácku skupinu, volá sa Zornička, ktorá v roku 2008 oslávila 10 rokov svojej práce. Táto spevácka skupina časom začala spievať aj zborové úpravy a často spolu s mužskou speváckou skupinou vystupuje ako zmiešaný spevácky zbor. Treba povedať, že tento zbor je zborom SKUS-u P. J Šafárika, ale i Slovenskej evanjelickej a.v. cirkvi v Novom Sade. K týmto dvom skupinám treba pričítať i dievčenskú spevácku skupinu, čo do rokov mladšiu. Tiež sa zamerala na duchovné piesne, ibaže to robí pod menom Agapé. So spevákmi pracovala najprv Anna Crveniová, neskoršie Janko Zorjan, ktorý teraz má na starosti všetky tieto skupiny a súčasne je i vedúcim orchestra.

Okrem dievčenskej v Šafáriku je aktívna i chlapčenská spevácka skupina, ktorú nacvičuje Marína Kováčová. Z roka na rok ovenčia spolok novým triumfom, uznaním alebo cenou, a často aj novými nahrávkami svojich piesní. Podobne bolo i v roku 2010 keď dievčenská a chlapčenská skupina vydali svoje prvé CD pod názvom Z našej klenotnice. No v Šafáriku si dajú záležať aj na sólových spevákoch, ktorí si svoje nadanie, prácu a úspech každoročne overujú na našich dolnozemských festivaloch, akým je napríklad ten Stretnutie v pivnickom poli, ale aj v zahraničí.

Divadelné skupiny

Divadlom sa najprv zamestnával Juraj Litavský, pokračoval bývalý novosadský učiteľ Michal Benka a profesor Juraj Miškovic. Divadlo pre dospelých prekvitalo v 80. rokoch, keď v Šafáriku predstavenia nacvičovala a v nich i hrala profesionálna herečka Gabriela Dudková. V tejto oblasti pracovala aj Zuzana Imbronovićová a Svetluša Hlaváčová. V súčasnosti detské divadielka nacvičuje Samuel Medveď, ktorý namáhavo pracuje, aby každý rok nacvičil aspoň jedno nové predstavenie, ktoré by spolok úspešne prezentovalo na festivale 3xĎ v Starej Pazove, festivale DIDA v Pivnici a na iných detských poriadaniach. So staršou divadelnou skupinou pracuje Rastislav Zorňan, ktorý tiež dosahuje pozoruhodné úspechy. Divadelníci pravidelne hosťujú vo vojvodinských osadách, a vystupujú aj na festivaloch a prehliadkach (Prehliadka slovenského ochotníckeho divadla, Divadelné dni Janka Čemana v Pivnici, Divadelné dni pomenované Michal Učo Benka v Laliti, Memoriál Zuzany Kardelisovej v Kysáči).

Členmi Šafárika nie sú iba novosadskí Slováci. Väčšinu z nich tvoria mladí ľudia, ktorí sem prišli študovať alebo za prácou. Práve oni sebou priniesli a prinášajú dodnes kúsok svojho prostredia, nejakú iskričku z nárečia, zo zvykov, tance i piesne, a to je to, čo v konečnom dôsledku práci tohto spolku dáva tú skutočne vojvodinsko-slovenskú pečať.

Na práci spolku sa aktívne podieľajú aj príslušníci iných národov žijúcich vo Vojvodine, ktorí sem prídu pobaviť sa a často sa stane, že ich dobré ovzdušie natrvalo zláka. Časom sa naučia nielen tancovať a spievať, tak sa to začína, ale po slovensky aj hovoriť. Všetko to patrí do našej pestrej šafárikovskej záhrady, ktorá rastie, zreje a prináša zdravé plody v podobe cien, uznaní, zájazdov, koncertov, ciest – slovom úspechov. Vedomí sme si toho, že takáto pestrá, rozmanitá a bohatá činnosť dnešného Šafárika tesne nadväzuje na minulosť a na tých Slovákov, ktorí vedomí svojho poslania a svojou svedomitou prácou položili základy toho, čo tu dodnes žije: slovenčine, tradícii, nám takým, akí sme, rozhľadeným, vytrvalým, chtivým...

Chýrečné šafárikovské zábavy

SKUS P. J. Šafárik sa zatiaľ ešte nepodobral organizovať podujatia ako sú festivaly a prehliadky, no pod svojou strechou dokáže zoskupiť veľký počet ľudí. Roky úspešne organizuje zábavy, zdedil tú formu od svojho predchodcu, robí to ešte od začiatku 20. storočia, kým ešte nemal terajšie spolkové miestnosti. Najznámejšia je silvestrovská zábava, potom batôžková, kukuričná, zemiaková, mikulášska, aprílová, na Hromnice, veľkonočná... A všetky sa na seba podobajú, sú dobre navštívené, veselé, do tanca hrá slovenská muzika. A predsa je každá inakšia, lebo závisí od ročného obdobia alebo príležitosti, pri ktorej sa usporadúva. Na začiatku sezóny sa pravidelne koná batôžková zábava, na ňu si ľudia sami prinášajú batôžtek s jedlom, ktoré si pravdaže rozdelia s inými. Na jesennej zábave sa sieň Slovenského domu vyzdobí všetkými jesennými plodmi, ktoré prítomní môžu vyhrať na tombole. Na maškarnej zábave možno vidieť zaujímavé masky a krojová je najpestrejšia. Zo všetkých slovenských osád vtedy sem prikvitnú muži, ženy, mládenci, dievčatá a deti ukázať svoje starodávne i novšie kroje, vyzvŕtať sa v nich a producírovať. Každý rok tu býva aj silvestrovská zábava.

Novinkou v šafárikovskej klenotnici sú mládežnícke zábavy ktoré sa organizujú od roku 2006. Ich heslom je výrok „Buď moderný, pocíť tradičné“. Zúčastňujú sa na nich iba mladí, a je ich tu vyše 150, pochádzajú zo všetkých slovenských osád vo Vojvodine a je dobre, že sa zoskupujú, kamarátia, zbližujú. Najnovšie to robia tak, že si najprv určia tému zábavy, a tak už mali zábavu červených, halloween after párty, medicínsku párty, v šafárikovskej hore, po cigánsky... Celú organizáciu majú na starosti mladí, a aj skúsenosti tohto druhu sú vždy vítané.

Keďže miestnosti SKUS P.J. Šafárika vlastní slovenská evanjelická cirkev, usporadúvajú sa v nich aj rôzne podujatia duchovného rázu. I novosadský MOMS máva každý mesiac v spolku svoje stretnutia a prednášky na rozličné témy, ktoré svojím výstupom často spestria i členovia spolku (speváci a tanečníci). Je to dôkaz, že spolok, cirkev a Matica tvoria celok. Tak to aj má byť, pretože členovia spolku sú najčastejšie i členmi MOMS-u, a mnohí i cirkvi. Všetci spolu už roky spolupracujú a navzájom si pomáhajú.