Istorijske činjenice o Staroj Pazovi

Starú Pazovu v 18. storočí osídlili najprv Srbi, ktorí na pustatinu Pazovo prišli chrániť hranicu Uhorska pred tureckými vpádmi a založili si osadu vo vtedajšom Petrovaradínskom pohraničnom regimente. Do tejto srbskej osady prišla v roku 1770 prvá skupina Slovákov zo Selenče a z Malého Kereša (Kiskőrös v dnešnom Maďarsku) ako aj z niektorých iných slovenských stolíc. Osadníci sa hneď na začiatku zaujímali aj o svoj duchovný život a školskú výchovu detí. Prvý slovenský pazovský farár Samuel Špannagel roku 1770 konal prvé služby Božie pre verejnosť pod holým nebom. V roku príchodu vybudovali si aj modlitebňu a o rok neskôr položili základný kameň evanjelického kostola.

Onedlho bola vystavaná fara a neskoršie aj škola, no úplnú náboženskú slobodu získali až po roku 1781 rozhodnutím cisára Jozefa II. V roku 1784 žilo tu 1348 evanjelikov Slovákov a 426 pravoslávnych Srbov. Prívlastok „stará“ dostala keď sa v roku 1791 južnejšie usadili Nemci, ktorých sídlisko bolo nové. Po čase, ako sa Pazova rozvíjala a počet obyvateľstva stúpal sa Slováci sťahovali aj do iných okolitých osád. Tak bolo aj roku 1847, keď sa sťahovali do Bóľoviec, neskoršie aj do Slankamenských Vinohradov, Dobanoviec a Ašane.

Vývoj národného a kultúrneho života v Starej Pazove

Slováci v Starej Pazove rozvíjali svoj kultúrny život už v druhej polovici 19. storočia a svedčia o tom mnohé udalosti. Na oslavách stého výročia príchodu Slovákov do Starej Pazovy (1870) zaspieval staropazovský spevokol pieseň Kto za pravdu horí v štvorhlasnej úprave. Pazovská čitáreň bola založená roku 1878 a od roku 1881 v Pazove často hosťovalo Srbské národné divadlo.

Významnú úlohu v ďalšom rozvoji kultúrneho života tak Slovákov ako aj tunajších Srbov mali predovšetkým pravoslávna a evanjelická cirkev, ale aj jednotlivci, slovenskí kňazi, učitelia a národní buditelia Ján Kutlík, Štefan Leška, Ján Tobiáš Langhoffer, Martin Kopčík, Vladimír Hurban Vladimírov a iní. V tom období si evanjelická cirkev založila aj Vzájomnú pomocnicu (1882) a na jej základoch neskoršie začala pôsobiť Staropazovská banka (1908).

V prvých rokoch 20. storočia si začali Slováci organizovať spolkový život organizovaním slovenských zábav (od roku 1902) a potom aj divadelných predstavení (od roku 1903). Slovenská pospolitá čitáreň (1906) začala organizovať divadelné zábavy každoročne a v roku 1925 tu premiérovo odznela opereta Pekná nová maľovaná kolíska. Činnosť na kultúrnom poli sa zintenzívnila po roku 1928, keď staropazovskí Slováci zjednotení v evanjelickom cirkevnom zbore vybudovali Cirkevno-národný dom, neskoršie nazvaný Slovenský národný dom s veľkolepou konventno-divadelnou sieňou. V ňom si svoje miesto našla Slovenská pospolitá čitáreň, mimokostolné aktivity cirkevného zboru ako výučba konfirmantov, nácvik nábožných piesní, zasadnutia presbyterstva a celozborových konventov. Tu sa realizovali aj ostatné slovenské spolky ako divadelný krúžok, roľnícky spevokol, dobrovoľný hasičský spolok, športový klub Štefánik a ľudová škola.

Roľnícky spevokol so štyridsiatimi mužmi nacvičoval od roku 1920 a prvé verejné vystúpenie mal roku 1925 pod vedením učiteľa a organistu Karola Dollinaya. Občas v Slovenskom národnom dome pracoval aj roľnícky a chmeliarsky spolok, dievčenská večerná škola, usporadúval sa tu kurz slovenčiny a iné akcie.

Avšak najaktívnejšie a najúspešnejšie pracoval divadelný krúžok, ktorého ustavičným podnetom bol staropazovský rodák a významný dramatický spisovateľ Vladimír Hurban Vladimírov – VHV. Spoločne so svojím otcom a sestrou Ľudmilou bol zakladateľom divadla a v ňom dlhé roky pôsobil ako herec, organizátor, autor divadelných predstavení a režisér.

Kultúrno-osvetová činnosť bola zvlášť čulá v medzivojnovom období. Od založenia Miestneho odboru Matice slovenskej (1933) sa vyvíjala pod jej vplyvom a po druhej svetovej vojne, od roku 1948, v rámci novozaloženého Slovenského kultúrno-osvetového spolku hrdinu Janka Čmelíka so sídlom v Slovenskom národnom dome. Spolok mal za cieľ ochraňovať slovenské etnokultúrne tradície a to prostredníctvom divadelnej, tanečnej, vzdelávacozábavnej a hudobnej odbočky. Na silnú tradíciu staropazovského divadla nadviazala Divadelná odbočka, ktorá celý čas uprednostňovala hry z dielne domácich autorov: VHV, Ľudmily Hurbanovej, Ferdinanda Klátika, neskôr Miroslava Demáka, slovenských dramatikov Ferka Urbánka a Ivana Stodolu, srbských autorov – najmä Branislava Nušića. Zo svetových autorov sa najviac hrával A. P. Čechov, ale aj Moliére, Wilde, Shakespeare. Podrobný prehľad o celkovom divadelnom živote v Starej Pazove v období 1903 - 2003 podáva aj publikácia, ktorá slovom a fotografiami dokumentuje bohatú divadelnú činnosť Staropazovčanov. Ide o knihu s názvom Storočie divadla v Starej Pazove, ktorá vyšla v roku 2007 a jej autorkou je Katarína Verešová.

Z iniciatívy študentov pazovského gymnázia a profesora slovenčiny Vena Nechvátala vznikla roku 1976 Literárna spoločnosť Ľudmily Hurbanovej, ktorá popularizovala literárne umenie medzi mladými. Na posedeniach sa čítali aj vlastné práce – próza a poézia, neskôr si začali študenti vydávať svoj periodický časopis Auróra. Časom literárna spoločnosť začala pestovať krásne slovo recitovaním poézie a prózy.