Starú Pazovu v 18. storočí osídlili najprv Srbi, ktorí na pustatinu Pazovo prišli chrániť hranicu Uhorska pred tureckými vpádmi a založili si osadu vo vtedajšom Petrovaradínskom pohraničnom regimente. Do tejto srbskej osady prišla v roku 1770 prvá skupina Slovákov zo Selenče a z Malého Kereša (Kiskőrös v dnešnom Maďarsku) ako aj z niektorých iných slovenských stolíc. Osadníci sa hneď na začiatku zaujímali aj o svoj duchovný život a školskú výchovu detí. Prvý slovenský pazovský farár Samuel Špannagel roku 1770 konal prvé služby Božie pre verejnosť pod holým nebom. V roku príchodu vybudovali si aj modlitebňu a o rok neskôr položili základný kameň evanjelického kostola.

V centre Starej Pazovy sa nachádza najstarší kostol Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi v Srbsku. Je to historické miesto, lebo v ňom sa rozhodlo o založení slovenského evanjelického dištriktu, teda o osamostatnení Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi v Juhoslávii. V ňom bol inštalovaný prvý biskup SEAVC, staropazovský rodák Adam Vereš. V kostole sú štyri pamätné tabule, zachytávajúce najdôležitejšie udalosti v dejinách.

V monografii o Starej Pazove autor Karol Lilge o staropazovskom chráme píše, že hlavný tón chrámu je zlato a jemu podobné farby. Oltár, kazateľnica a organ sú bohato zdobené, všetky svietniky a lustre zlato-bronzové sa jagajú aj dnes, ešte sprava a zľava oltára sú bohato pozlátené kňazské stolice a pri stĺpoch, kde sa počína sanktuárium, dva vkusné kláty s nádherným úzadným nástavkom. Jeden klát označený je obrazom Kristovho krstu s krstiteľnicou (z čistého striebra) a druhý obrazom vdovinej obeti, označený je pokladnicou. Oltárny obraz predstavuje Ukrižovaného s hŕstkou verných učeníkov a učeníc. Všetky tri obrazy sú kópie chýrnych originálov maliarskej školy berlínskej.

Onedlho bola vystavaná fara a neskoršie aj škola, no úplnú náboženskú slobodu získali až po roku 1781 rozhodnutím cisára Jozefa II. V roku 1784 žilo tu 1348 evanjelikov Slovákov a 426 pravoslávnych Srbov. Prívlastok „stará“ dostala keď sa v roku 1791 južnejšie usadili Nemci, ktorých sídlisko bolo nové. Po čase, ako sa Pazova rozvíjala a počet obyvateľstva stúpal sa Slováci sťahovali aj do iných okolitých osád. Tak bolo aj roku 1847, keď sa sťahovali do Bóľoviec, neskoršie aj do Slankamenských Vinohradov, Dobanoviec a Ašane.

Foto – Mozaika pohľadnice – Sokolovňa,Pohľad na Starú Pazovu v roku 1906

Fotografiu poskytla Katarína Verešová

 

Vývoj národného a kultúrneho života v Starej Pazove

Slováci v Starej Pazove rozvíjali svoj kultúrny život už v druhej polovici 19. storočia a svedčia o tom mnohé udalosti. Na oslavách stého výročia príchodu Slovákov do Starej Pazovy (1870) zaspieval staropazovský spevokol pieseň Kto za pravdu horí v štvorhlasnej úprave. Pazovská čitáreň bola založená roku 1878 a od roku 1881 v Pazove často hosťovalo Srbské národné divadlo.

Významnú úlohu v ďalšom rozvoji kultúrneho života tak Slovákov ako aj tunajších Srbov mali predovšetkým pravoslávna a evanjelická cirkev, ale aj jednotlivci, slovenskí kňazi, učitelia a národní buditelia Ján Kutlík, Štefan Leška, Ján Tobiáš Langhoffer, Martin Kopčík, Vladimír Hurban Vladimírov a iní. V tom období si evanjelická cirkev založila aj Vzájomnú pomocnicu (1882) a na jej základoch neskoršie začala pôsobiť Staropazovská banka (1908).

Adam Vereš (1883 – 1931), staropazovský rodák, bol prvým biskupom Slovenskej evanjelickej cirkvi a. v. v Juhoslávii. Venoval sa tak duchovnému budovaniu cirkevného zboru a cirkvi vôbec, ako aj vzdelávaniu národa. V Novom Sade zorganizoval učiteľský kurz a vyškolených učiteľov umiestňoval do slovenských škôl vo Vojvodine. Roku 1922 dostal od kráľa Alexandra prvé vyznamenanie – Rad svätého Savu III. stupňa, roku 1929 Rad svätého Savu II. stupňa a roku 1930 Rad bieleho orla V. stupňa. Už ako biskup pripravil knihu Slovenská evanjelická kresťanská cirkev a. v. v kráľovstve Juhoslovanskom v slove a v obrazoch. Vydal ju v Báčskom Petrovci v roku 1930 vlastným nákladom. Pochovaný je v Iloku, kde pôsobil najdlhšie.

V prvých rokoch 20. storočia si začali Slováci organizovať spolkový život organizovaním slovenských zábav (od roku 1902) a potom aj divadelných predstavení (od roku 1903). Slovenská pospolitá čitáreň (1906) začala organizovať divadelné zábavy každoročne a v roku 1925 tu premiérovo odznela opereta Pekná nová maľovaná kolíska. Činnosť na kultúrnom poli sa zintenzívnila po roku 1928, keď staropazovskí Slováci zjednotení v evanjelickom cirkevnom zbore vybudovali Cirkevno-národný dom, neskoršie nazvaný Slovenský národný dom s veľkolepou konventno-divadelnou sieňou. V ňom si svoje miesto našla Slovenská pospolitá čitáreň, mimokostolné aktivity cirkevného zboru ako výučba konfirmantov, nácvik nábožných piesní, zasadnutia presbyterstva a celozborových konventov. Tu sa realizovali aj ostatné slovenské spolky ako divadelný krúžok, roľnícky spevokol, dobrovoľný hasičský spolok, športový klub Štefánik a ľudová škola.

Slovenský národný dom v roku 1928

Fotografiu poskytla Katarína Verešová

Roľnícky spevokol so štyridsiatimi mužmi nacvičoval od roku 1920 a prvé verejné vystúpenie mal roku 1925 pod vedením učiteľa a organistu Karola Dollinaya. Občas v Slovenskom národnom dome pracoval aj roľnícky a chmeliarsky spolok, dievčenská večerná škola, usporadúval sa tu kurz slovenčiny a iné akcie.

Avšak najaktívnejšie a najúspešnejšie pracoval divadelný krúžok, ktorého ustavičným podnetom bol staropazovský rodák a významný dramatický spisovateľ Vladimír Hurban Vladimírov – VHV. Spoločne so svojím otcom a sestrou Ľudmilou bol zakladateľom divadla a v ňom dlhé roky pôsobil ako herec, organizátor, autor divadelných predstavení a režisér.

Vladimír Hurban Vladimírov VHV (1884 – 1950) vyštudoval teológiu a vo svojom rodisku, v Starej Pazove, pôsobil ako učiteľ, kaplán a od roku 1919 ako farár. Jeho rozsiahle dramatické dielo vyšlo v jedenástich samostatných knižkách za jeho života, ale aj časopisecky, zatiaľ čo niektoré jeho drámy boli uverejnené až po jeho smrti. K storočnici jeho narodenia začalo vo Vojvodine vychádzať jeho Súborné dielo, doteraz vyšlo päť zväzkov: Krátke hry (1984), Historické hry, dramatizácie, libretá (1988), Drámy 1 (1994), Drámy 2 (1999) a Modernistické hry (2005). VHV zobrazoval život ako neustály boj prírodných, spoločenských a sociálnych protikladov. V expresívnej sociálno-psychologickej dráme Záveje obnažil mamonárstvo a životnú tragédiu dolnozemskej ženy, neschopnej splodiť potomka, ktorý by ďalej zveľaďoval majetok. V hre Ľudovít Štúr stvárňuje osobnosť veľkého vlastenca, jeho konflikty s vrchnosťou, lásku k Márii Pospíšilovej i rozhodnutie napriek citovým vzťahom oddať sa boju za národnú slobodu. Expresionisticky je ladená hra Zámka škripí, kde odhalil pudy a vášne, peklo ľudskej náruživosti, ktoré rozvracajú ľudské životy.

Kultúrno-osvetová činnosť bola zvlášť čulá v medzivojnovom období. Od založenia Miestneho odboru Matice slovenskej (1933) sa vyvíjala pod jej vplyvom a po druhej svetovej vojne, od roku 1948, v rámci novozaloženého Slovenského kultúrno-osvetového spolku hrdinu Janka Čmelíka so sídlom v Slovenskom národnom dome. Spolok mal za cieľ ochraňovať slovenské etnokultúrne tradície a to prostredníctvom divadelnej, tanečnej, vzdelávacozábavnej a hudobnej odbočky. Na silnú tradíciu staropazovského divadla nadviazala Divadelná odbočka, ktorá celý čas uprednostňovala hry z dielne domácich autorov: VHV, Ľudmily Hurbanovej, Ferdinanda Klátika, neskôr Miroslava Demáka, slovenských dramatikov Ferka Urbánka a Ivana Stodolu, srbských autorov – najmä Branislava Nušića. Zo svetových autorov sa najviac hrával A. P. Čechov, ale aj Moliére, Wilde, Shakespeare. Podrobný prehľad o celkovom divadelnom živote v Starej Pazove v období 1903 - 2003 podáva aj publikácia, ktorá slovom a fotografiami dokumentuje bohatú divadelnú činnosť Staropazovčanov. Ide o knihu s názvom Storočie divadla v Starej Pazove, ktorá vyšla v roku 2007 a jej autorkou je Katarína Verešová.

Budova Školy hrdinu Janka Čmelíka

Foto: Katarína Verešová

Z iniciatívy študentov pazovského gymnázia a profesora slovenčiny Vena Nechvátala vznikla roku 1976 Literárna spoločnosť Ľudmily Hurbanovej, ktorá popularizovala literárne umenie medzi mladými. Na posedeniach sa čítali aj vlastné práce – próza a poézia, neskôr si začali študenti vydávať svoj periodický časopis Auróra. Časom literárna spoločnosť začala pestovať krásne slovo recitovaním poézie a prózy.

Budova gymnázia Branka Radičevića

Foto: Katarína Verešová