Slovačke crkve u Srbiji

Aradáč

Základný kameň evanjelického kostola položili Aradáčania 17. apríla 1796 a faru začali budovať za úradovania farára Jána Rakovica. Avšak aj kostol aj fara boli ukončené a vysvätené až roku 1826, keď v Aradáči pôsobil evanjelický farár Daniel Abafi (Abaffy) (1790 – 1855), otec významného národovca, kultúrneho dejateľa, spisovateľa a tiež aradáčskeho farára Leopolda Branislava Abafiho (Abaffyho).

Roku 1835 začali stavať nový, väčší chrám.

Ašanja

Ašanský zbor Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi bol založený roku 1902, keď si cirkev kúpila aj pozemok, ktorý upravil Mikuláš Abafi (Abaffy) – farár surčínsky a senior sriemsko-chorvátsky.

O tri roky neskôr bola posvätená modlitebňa, ktorá dostala v roku 1908 zvonicu s dvoma zvonmi.

Báčska Palanka

Výstavba evanjelického kostola v Báčskej Palanke sa začala roku 1892 vďaka úsiliu miestneho kňaza Jána Abafiho (Abaffyho) (1855 – 1905), ktorý tu pôsobil od roku 1880 a ktorý zorganizoval peňažnú zbierku na výstavbu chrámu.

Báčsky Petrovec

Hneď po príchode do Petrovca si Slováci založili školu (1745),  v ktorej sa konali aj služby Božie. O tie sa staral prvý učiteľ Daniel Záturecký. V tom čase vynakladali Slováci evanjelického vierovyznania veľké úsilie, aby si zachovali vierovyznanie, pre ktoré opúšťali starú vlasť. Situácia sa zlepšila po získaní náboženskej slobody v roku 1781. Vystavali si modlitebnicu (1783) a k nej aj vežu (1800) a za prvého farára si zvolili Ondreja Stehlu ( Sztehlu).

Cirkev sa rýchlo vzmáhala a tak cirkevníci roku 1823 dostavali a zväčšili svoj chrám.

Rímskokatolícky kostol v Báčskom Petrovci.

Kostol baptistickej cirkvi v Báčskom Petrovci.

Bajša

Základy evanjelického kostola v Bajši boli položené počas rokov, keď v Bajši úradoval farár Ján Tomka. Po ňom túto funkciu zastávali Michal Pavel Slamaj (Szlamay), Pavel Galovic (Galovits) a Matej Ambrózi (Ambrózy), ktorý v Bajši úradoval v rokoch 1820 – 1825, keď bola vystavaná fara a položené aj základy chrámu. Avšak výstavbu kostola ukončili až roku 1846 za vedenia zborového farára Jána Šimšáleka.

Biele Blato

Pokiaľ ide o cirkevný život, ktorý bol aj tu hybnou silou kultúrneho a spoločenského života, Bieloblatčania boli v roku 1883 filiálou aradáčskej matkocirkvi. Keď sa cirkev finančne zmohla, v roku 1891 si slovenskí evanjelici zriadili vlastný matkocirkevný zbor.

Evanjelický kostol z roku 1902 bol postavený za pomoci uhorského štátu počas pôsobenia farára Jána Šterbu. Nový organ do kostola kúpili cirkevníci z Temešváru. 

Binguľa

Kostol v Binguli bol postavený zásluhou piateho farára Fedora Ormisa, ktorý sa za svojho 28-ročného pôsobenia pričinil o výstavbu dvoch kostolov – v roku 1910 v Erdevíku a v roku 1913 v Binguli.

Kostol v Binguli bol posvätený v roku 1915. Tento kostol, ako aj kantorský byt a niektoré domy zničili nemeckí vojaci v roku 1944. Binguľčania nový kostol posvätili v roku 1962 a evanjelické služby sa v tomto kostole konajú dodnes.

Boľovce

Evanjelický kostol v Boľovciach bol zrekonštruovaný v roku 2002 podľa projektu architektu Ivana Babku, rodáka z Kovačice.

Erdevík

Roku 1902 bol v Erdevíku postavený evanjelický kostol. Roku 1908 si Erdevíčania postavili faru, ale Slovenská evanjelická cirkev sa osamostatnila až 8. decembra 1921.

Farára získali na začiatku roku 1922 a bol to palanský kňaz Ladislav Zgúth, ktorý v Erdevíku pôsobil dvadsaťosem rokov.

Hajdušica

Roku 1845 István Damaskyn daroval cirkvi časť svojho majetku, na ktorom vybudovali roku 1863  evanjelický kostol a vežu so zvonicou až roku 1895.

Rok 2009 bol pre Hajdušicu mimoriadne významný. Dedina oslávila dvesto rokov od svojho založenia a príchodu Slovákov do nej. V druhú októbrovú nedeľu bola posviacka nového evanjelického chrámu Božieho, ktorý bol vystavaný vďaka aktívnemu pôsobeniu farára Jaroslava Javorníka.

Nový kostol bol vybudovaný podľa vzoru pôvodného hajdušického kostola.

Hložany

Po prisťahovaní do novej lokality sa začali Slováci okrem riešenia existenčných problémov starať aj o duchovný život. Hneď na začiatku bola postavená modlitebňa, no písomné povolenie zabezpečiť kňaza získali 3. marca 1793 a následne sa ním stal Peter Jesenský z Veľkého Jasena, ktorého si priviedli do Hložian roku 1786. Jesenský v Hložanoch úradoval do roku 1801 a v tom období miestna evanjelická cirkev mala 105 manželských párov a 512 duší.

Hložančania si roku 1792 začali stavať chrám, ktorý ukončili o štyri roky neskôr a posvätili v roku 1797.

Jánošík

Obyvatelia Jánošíka si už roku 1857 vybudovali školu, v ktorej sa okrem vyučovania konali aj služby Božie, kým nevybudovali kostol.

Roku 1884 bol v obci vybudovaný kostol.

Kovačica

V rokoch 1802 – 1804 si prví Kovačičania vystavali vlastné domy, školu, učiteľský byt a faru a hneď sa aj pripravovali na stavbu chrámu.

Roku 1805 si vystavali aj prvú modlitebnicu. V období rokov 1824 – 1828, keď bol kňazom Martin Hamaliar, vybudovali dnešný chrám, kazateľnicu, oltár a zadovážili si organ.

Kulpín

Po sporoch o vlastnícke práva pozemkov, trvajúcich desaťročia,  sa konečne roku 1875 začala podľa projektu Alojza Zozeka výstavba evanjelického kostola v historizujúcom štýle.

Chrám široký 15 m a dlhý 31 m bol postavený za dva roky a posvätený bol v roku 1879.

Kysáč

Súčasne s nasťahovaním, výstavbou skromných príbytkov, usilovným obrábaním pôdy, postupným narastaním počtu slovenského obyvateľstva a vytváraním väčšinovej slovenskej komunity sa  výraznejšie prejavuje úsilie kysáčskych osadníkov o vytvorenie podmienok pre cirkevný a školský život.

Roku 1788 sa Kysáčania osamostatnili od matkocirkvi v Petrovci a založili si slovenský evanjelický a. v. cirkevný zbor. Vtedy si pozvali aj prvého farára, ktorým bol Michal Slamaj (Slamay) (1788 –1793).

Prvý kostol si vybudovali v roku 1794.

Laliť

Cirkevný a školský život sa začal rozvíjať založením prvej slovenskej školy v roku 1791.

V roku 1839 postavili Laliťania väčšiu faru, o štyri roky neskôr bola vybudovaná nová škola a v roku 1848 začali stavať kostol, ktorý bol dokončený a posvätený na jeseň 1852.

Lug

Rozvoj Lugu sa začína v druhej polovici 20. storočia. Činnosť na poli kultúry sa rozprúdila výstavbou Domu kultúry, tiež kostola v roku 1971.

Od roku 1995 fília evanjelickej cirkvi v Lugu patrí palanskej matkocirkvi. V roku 2005 Lužania zbúrali starý kostol a na tom istom mieste o tri roky vystavali nový.

Ľuba

Cirkevný život tunajších Slovákov sa začína roku 1867, odkedy prebiehal najprv v starej a neskôr novej modlitebnici (1884).

Cirkevníci sa rozhodli postaviť evanjelický chrám v roku 2003, ktorý bol 7. septembra 2008 posvätený. Ako taký je to najmladší slovenský evanjelický kostol v Srbsku.

Nový Sad

V roku 1813 si Slováci v dnešnej Šafárikovej ulici vystavali prvý kostolík, byt pre farára, učiteľa a sieň, ktorá slúžila ako škola. V revolučných rokoch 1848 – 1849 tieto objekty zhoreli, zničené boli matriky, zápisnice a zmizli posvätné nádoby. Práce na výstavbe nového chrámu sa začali roku 1884 a o dva roky neskôr bol aj posvätený.

V tomto chráme sa služby Božie konajú dodnes.

Ostojićevo

Na radu misijného farára Gustáva Bujkovského si tamojší evanjelici založili v roku 1867 vlastnú cirkev. Cirkevná spoločnosť sa postupne začala rozvíjať a vznikla potreba vybudovať priestory pre cirkev i školu. Pavel Česlár venoval pozemok vo veľkosti sto veľkých siah. Na ňom bola v roku 1885 vystavaná modlitebnica a škola.

V roku 1899 bola vybudovaná nová škola a pôvodné priestory sa používajú aj dnes na cirkevné účely. Okrem fary a modlitebného domu pribudol v roku 1930 ostojitevským evanjelikom aj  evanjelický kostol.

Padina

Prví prisťahovalci do Padiny osídlili už postavené domy. Všetky boli identické: nabíjané, pokryté trstinou s dvoma izbami, jednou komorou, pitvorom, predizbou a šopou. Keď sa roku 1817 dokončili stavby studní,

Padinčania začali stavať evanjelický kostol, ktorý posvätili roku 1841. V tom období Padinčania vystavali novú faru (1844 − 1845) a novú poschodovú školskú budovu (1846).

Pivnica

Prvý kostol z nabíjaných stien si postavili občania Pivnice roku 1800, keď bol úradujúcim farárom Andrej Liptay . Po odchode Liptaya sa farárom stal Pavel Križan. Počas jeho pôsobenia sa roku 1824 začal stavať nový kostol, ktorý roku 1826 vysvätil Samuel Borovský.

Selenča

Po príchode do Selenče dostali Slováci evanjelici od kaločského arcibiskupstva povolenie vystavať si modlitebňu a povolať si učiteľa, ktorý zároveň konal aj bohoslužby. Lenže v roku 1768 nastali problémy s vrchnosťou pre modlitebňu a iné konfesionálne spory, ktoré spôsobili, že časť obyvateľstva sa rozhodla z osady odísť. V roku 1769 takmer sto rodín opustilo Selenču a väčšina z nich získala povolenie nasťahovať sa do najjužnejšej časti Vojenskej hranice, do dnešnej Starej Pazovy. Po vydaní Tolerančného patentu aj evanjelici v Selenči žiadajú cirkevné zriadenie, farára, učiteľa a stavbu potrebných cirkevných objektov. Za farára bol pozvaný Juraj Plachý, ktorý bol v tom čase učiteľom v Hložanoch.

Roku 1787 začali stavať faru, ktorá bola ukončená v nasledujúcom roku a hneď sa dali aj do stavania školy a následne aj prvého chrámu. Kostol, ktorý dodnes slúži selenčianskym (v miestnom úze „selenčským“) evanjelikom, bol posvätený roku 1870.

Náboženský život v rímskokatolíckej cirkvi organizovali a viedli biskupstvá, ktoré ho spravovali cez farnosti. Po založení biskupstva v Kaloči žiadali Selenčania na základe toho, že sa stále zväčšoval počet prisťahovaných katolíkov, vymenovať miestneho kaplána. Roku 1784 už existoval kostol a farský dom. Súhrne 894 obyvateľov katolíckeho vierovyznania úplne oddelili od materskej farnosti v Báči, filiálku Báčujfalu (Selenču) ustanovili za samostatnú farnosť a vymenovali do nej farára. Prvým miestnym farárom bol František Torner, ktorý túto službu vykonával len dočasne. Po ňom prišiel Ján Tót.

Silbaš

Súčasný slovenský evanjelický kostol začali Silbašania stavať na mieste, kde bola predtým modlitebnica. Dokončili ho a vysvätili 31. októbra 1886 v deň Pamiatky reformácie. Organ v silbašskom kostole kúpili z kostola v Laliti a používa sa dodnes.

Na hornom strope nad oltárom sa nachádza reprodukcia slávneho obrazu Poslednej večere Leonarda da Vinciho, ktorú urobil v polovici 20. storočia majster M. Kocka z Kysáča.

Slankamenské vinohrady

Zakladateľom cirkevno-náboženského života v Slankamenských Vinohradoch bol Adam Vereš, ktorý sa roku 1909 stal farárom Nemeckého evanjelického a. v. cirkevného zboru v Krčedine a pôsobil aj v Beške. Bohoslužby sa v Slankamenských Vinohradoch konali v škole, ale aj v domácnostiach, lebo kostol neexistoval.

Myšlienka výstavby chrámu sa zrodila a aj uskutočnila hneď po nástupe farára Vladimíra Vereša do služby v Starej Pazove. Výstavba sa začala roku 1953 a skončila sa v roku 1955, keď nový kostol posvätil biskup Samuel Štarke (1888 – 1959).

Stará Pazova

Osadníci Starej Pazovy sa hneď na začiatku zaujímali aj o svoj duchovný život a školskú výchovu detí. Prvý slovenský pazovský farár Samuel Špannagel roku 1770 konal prvé služby Božie pre verejnosť pod holým nebom. V roku príchodu vybudovali si aj modlitebňu a o rok neskôr položili základný kameň evanjelického kostola. Onedlho bola vystavaná fara a neskoršie aj škola, no úplnú náboženskú slobodu a iné privilégiá, ako je pôda a právo na stavbu domov, Slováci v Pazove získali až po roku 1781 rozhodnutím cisára Jozefa II.

Šíd

Náboženský život šídskych Slovákov sa začína založením Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi v Šíde roku 1894. Najprv tu vykonávali služby binguľskí kňazi. Prvým šídskym kňazom bol Július Herstein. Kostol posvätili roku 1910 za úradovania farára Jána M. Lacka. Tak ako v minulosti aj dnes je cirkevný život nositeľom početných aktivít na poli slovenského kultúrneho života.

Vojlovica

Koncom roku 1886 prišiel do Vojlovice farár Karol Zatkalík, vďaka ktorému už v roku 1889 bola postavená fara. Slovenskí osadníci začali uvažovať aj o výstavbe chrámu, no ďalšie pohromy, ktoré osadu postihli, tieto plány narušili.

Výstavba chrámu bola ukončená roku 1902 a v ňom sa dodnes uchovávajú všetky vzácne údaje a cirkevné knihy prinesené z Andrašfalvy.

Zreňanin

Po založení samostatnej cirkvi v Zreňanine, prvým učiteľom bol Tobiáš Záborský a prvým farárom veľkobečkereckej evanjelickej cirkvi bol Michal Obetko. Evanjelický kostol tu vysvätili v roku 1837.